… alebo Ako vznikol hudobný festival Wilsonic
Keď som mal sedemnásť rokov, sníval som, že už-už príde deň, keď sa budem živiť len literatúrou a príjmy z písania mi hojne postačia na všetko od nájomného až po žúry. Predstavy však akosi nie a nie sa stretnúť s realitou.
Namiesto múzického ťukania do kláves som celé dni stál na nohách a umýval som špinavý riad po ľuďoch, ktorí v reštaurácii švédskeho obchodného reťazca nedojedli kottbular. Šiel som radšej vylepovať plagáty pre rockový klub, ktorý skrachoval už pri vzniku. Povýšil som na zmrzlinára. Môj stánok mal vynikajúcu polohu – nikto ho ani len nevidel, nieto ešte, aby sa k nemu priblížil. Pri sústavnom čítaní kníh ma nerušili zákazníci, len zlostné vrčanie večne plného mraziaceho stroja.
Nakoniec som sa stal organizátorom podujatí, ktoré som považoval za kultúrne. Vtedy sa tomu hovorilo promotér a znelo to veľmi hrdo – v komunite piatich zasvätencov, ktorí vedeli, o čo ide. Pre zvyšok populácie to znamenalo niečo medzi vekslákom a taxikárom. Medzičasom sa to slovo ešte väčšmi poslovenčilo a je z neho event manager.
Dodnes celkom nerozumiem, ako sa môjmu kamarátovi, výbornému hudobnému dramaturgovi Tiborovi Holodovi podarilo presvedčiť ma, aby sme spoločne založili a zorganizovali nový hudobný festival. V máji 2000 sme v priestoroch Slovenského národného múzea zorganizovali prvý ročník a podujatie sme nazvali Wilsonic.
Názov je zložený z dvoch slov: Wilsonov a sonic. Wilsonov je historický názov Bratislavy z roku 1918, ktorý vznikol v dobe snáh spraviť z vtedajšieho multikultúrneho centra nezávislé a moderné európske veľkomesto. Túto tému som formou alternatívnej histórie rozvinul v novele Najhorší zločin vo Wilsonove z knihy Lovci & zberači.
Na prvý ročník prišlo skoro toľko ľudí, koľko sme chceli – iba o jednu nulu menej. Line-up bol fenomenálny aspoň tak ako neúspech. Ale tie k životu patria a my sme sa poriadne poučili.
Po návšteve Gus Gus nasledujúci rok sa Wilsonic sa z akcie na akciu stával úspešnejším, paralelne s tým, ako sa Bratislava prvý raz vo svojich dejinách menila na ozajstné mesto. Po troch rokoch som už čoraz väčšiu akciu organizovať nestíhal, prenechal som ju Tiborovi a jeho skúsenému tímu.
Začalo sa mi dariť, pretože som sa naplno pustil do toho, do čo som sa od začiatku chcel – do písania. Zostal som však verným divákom a najväčším fanúšikom Wilsonicu.
Keď vidím tohtoročný program festivalu, priznám sa, som na svoje „dieťa“ hrdý. Ten víkend sa nikdy nechystám spať. Radšej zistím, či som ešte nezabudol tancovať.
0 Odpovede k “Povolanie: Promotér”