Som jeden zo „všedných divákov“ (dramaturgička Darina Abrahámová) a myslím si, že to najcennejšie, čo Slovenské národné divadlo za deväťdesiat rokov vytvorilo, je publikum.
Pri cenách vstupeniek, ktoré sú v pomere k platom enormné, považujem za menší zázrak, že v hľadisku sedávam medzi prevažne starými ľuďmi. Navyše v časti mesta, kam poriadne nechodí MHD a kde sa parkovacie miesta projektovali podľa počtu áut v roku 1981. Verní diváci predstavujú pre súbor najvyššiu hodnotu a zaslúžia si poznať stav vecí.
Na tlačovej konferencii odvolaných riaditeľov a dramaturgov však odzneli myšlienky hlboké ako voda v lavóre. „V ďalšej sezóne by som sa len trápil,“ vysvetlil riaditeľ činohry Štefan Bučko – to podpisujem.
O svojom zrekonštruovanom podkroví zvykne pán Bučko rozprávať obšírnejšie. Vytrvalo recituje s pátosom hodným devätnásteho storočia, ale o dramaturgii v dvadsiatom prvom má, obávam sa, hmlisté predstavy.
Inak by sa na prvej scéne nemohli vedľa seba vyskytovať kvalitné predstavenia ako Úklady a láska či Leonce a Lena, a príšerné ako Kráľ sa zabáva alebo Odchádzanie.
Pokiaľ ide o repertoár, niet v Európe opery, kde by uvádzali inscenácie s takou priepastne rozdielnou úrovňou. Lucrezia Borgia, Predaná nevesta či Orfeus a Eurydika znesú porovnanie so súčasnými európskymi trendmi, no Don Giovanni alebo Svätopluk súperia skôr s ochotníkmi na Starých Horách.
Búrlivé diskusie však nehrozia. Či mimoriadny úspech alebo prepadák, vždy zavládne ticho. Expertom na divadlo je u nás pomaly každý, kto vie, že Marthaler nie je značka sekačiek. A kto na vlastné oči videl niečo od Roberta Wilsona, stane sa recenzentom, pričom je jedno, či sa predtým venoval poľnohospodárstvu alebo fyzike.
Lenivosť, zotrvačnosť, nuda a rutina, ktoré sa v SND nahromadili za desaťročia socializmu, sa dosiaľ v mnohých sférach nepodarilo prekonať. Súboru chýbajú nové silné tvorivé osobnosti, pre ktoré nebudú prioritou dabingy, moderovania a krasokorčuliarske súťaže.
Na otváracom koncerte nedávno zažiaril tridsaťročný lyrický tenor Pavol Bršlík, jeden príklad za všetky. V SND ho v minulosti dvakrát vyhodili z konkurzu s tým, že je primladý – dnes ho búrlivo oslavujú v newyorskej Metropolitan. Na druhý deň skúšal v Štátnej opere v Berlíne.
Pani Hroncovej sa podarilo veľa, nedokázala však definitívne odpolitizovať SND, čo je asi úloha pre nadpozemský manažment. Je choré, keď aj dvadsať rokov po revolúcii ministerstvo kultúry sústavne zasahuje do repertoáru i personálu – a to sa deje, hoci to úradníci do nemoty popierajú.
Ako priaznivec a divák SND mám obavy, že súčasný stav znamená víťazstvo priemernosti a prehru ambicióznosti aj odvahy.
Viac k téme: Podkrovie Štefana Bučka - pre stavebnú firmu
Na operu po rakúsky!
Haydn v SND: Mám smolu, žijem na vidieku
Poriadna Ariadna (na Naxe)
Oslepený Svätopluk a bieda Opery SND – Robert Bayer
Koniec uhorkovej sezóny – Darina Abrahámová
Bohuzial, tymto je napachnuta cela nasa spolocnost, a kulturna ustanovizen ako SND je len toho krasnou ukazkou.
Cela kultura je tym napachnuta uz aspon 60 rokov. Taka socialisticka oaza pre kulturnu lobby. Vsak ti aparatcici kultury cely zivot parazitovali na state. Ostatni ludia musia makat v kapitalizme a privilegovani pandrlaci ziju z ich dani. Keby aspon islo o zivot, ked ludi stat ohrozuje pri vyberani dani nasilim. Ale kvoli podpriemernym provincnym divadlam. A este takemu nehoraznemu legalizovanemu vypalnictvu odvazia hovorit “kultura”. To nema s kulturou a umenim nic spolocne. Kultura je prejav inteligencie, tolerancie a zmyslu pre dobro a krasu. Nic take v okradani danovych poplatnikov nepozorujem.