Hvorecky.sk

V roku s príznačným číslom 1984 sa v období pred Vianocami každá moja návšteva u kamarátov začínala v kúpeľni. Hneď od prahu dvier som vyštartoval k vani a porovnávali sme, kto má väčšieho a živšieho – kapra.

Československé rodiny chodievali niekoľko dní pred Štedrým večerom špinavé a zatuchnuté, pretože jediné miesto so sprchou okupovala skoro mŕtva ryba. Otcovia rodín kupovali šupináče v kadiach pred Priorom a nosili ich domov zabalené v denníku Pravda.

Vždy ma zaujímalo, čo si chudák kaprík myslí o bytovom jadre a fádnych kachličkách. Keď si uvedomil, kde sa ocitol, radšej zomrel.

Osemročný chlapec tušil, aké darčeky dostane, pretože v obchodoch ponúkali dva druhy stavebníc, tri dobrodružné knižky a jednu vetrovku. Keďže z minuloročnej flanelovej košele som vyrástol, dostal som takú istú o číslo väčšiu.

Na bytových smrečkoch viseli rovnaké obrovské gule a veľkým hitom sa stali elektrické sviečky, ktoré svietili, len keď človek správne pokrútil drôtmi.

Chodil som na základnú školu na Hubeného ulici 25 v Bratislave, kde vládol polofašistický režim, no nájdu sa aj takí, napríklad kamoš Shooty, ktorí predponu polo- vynechávajú.

Naša súdružka učiteľka mala nezvyčajnú, a trocha zvrátenú záľubu v zimných príbehoch o sovietskych partizánoch. Čo som sa napočúval mrazivých historiek o oddieli Pugačev, o doktorke Jachinovovej a o Jakovovi Terosovičovi Iljikčanovi! Dnes sa za to hanbím ako pes, ale priznávam – už mi to tak liezlo na nervy, že som držal palce Nemcom, len aby na chvíľu zavládol pokoj.

Pred Vianocami sme v triede vždy rozoberali, čomu sa počas sviatkov venoval súdruh Lenin, no ten ako naschvál nerobil nič zaujímavé, len pripravoval svetovú revolúciu a písal listy citrónovým atramentom, ktorý dementná cárska polícia nevedela rozlúštiť – to by sa vyšetrovateľom z NKVD nestalo!

V lete rodičia kúpili starý dom v Nízkych Tatrách, čím sme sa aj my pripojili k všeobecnej hystérii chalupárstva. Domisko síce hrozil spadnutím, ruky sa umývali po prerazení ľadovej vrstvy v potoku a na toaletu sa chodilo cez záveje na latrínu, ale rozhodli sme sa, že tam strávime prvé Vianoce.

Ako osemročný svetaznalý Bratislavčan som uvažoval, že stredoslovenským domorodcom prinesiem korále a zrkadielka, naučím ich zakladať oheň a pokúsim sa ich zasvätiť do tajov písma.

Prvý šok som zažil v drevenej búde vedľa chalupy, určenej pre deti bývalého majiteľa. Vyzeralo to tam ako v splnenom sne mladých sovietskych astronautov z krúžku Konstantina Ciolkovského. Ocitol som sa uprostred modelov vesmírnych družíc, rakiet, lietadiel a vzducholodí.

Všetky tie stavebnice a vystrihovačky, ktoré sa mi nikdy nechcelo lepiť a ani som to nevedel, hotové plachtili, akoby sa vonku nechumelilo. Vysvetľoval som si to nekonečne dlhými zimnými večermi a beznádejne otupným životným štýlom v provincii.

Potom som objavil povalu. Škrípajúce dvere sa otvárali najväčším kľúčom v strednej Európe, drevené schody hororovo vŕzgali a nad hlavou mi lietal netopier. Dlážka sa prepadávala, preto som našliapaval na hrubé klady. A uvidel som poklad.

Pod nohami mi ležali poukladané skautské časopisy Junák, komiksy Rychlé šípy, Kronika Strážců, Pod paprsky Zářícího, Vzpoura mozků, knihy Jaroslava Foglara a mnohé ďalšie. Nepamätám si, čo som v ten večer našiel pod stromčekom, pretože najkrajší dar som dostal o poschodie vyššie. Tam sa zo mňa stal vášnivý čitateľ.

Nemal som potuchy, že čítam aj zakázanú literatúru a mnohé raritné, v Bratislave nezohnateľné kusy. Už mi nechýbal televízny signál, ktorý sa dal chytiť až o dva kilometre ďalej na konci doliny.

Oveľa neskôr som sa dozvedel, že bývalý majiteľ pracoval v Harmaneckých papierňach a dlhé roky si brával domov skúšobné výtlačky. Nikdy som toho človeka nestretol, ale obdivujem ho a ďakujem mu – za jeho zbierku, za jeho vkus a inšpiráciu.

Šťastné a veselé Vianoce, neznámy pane, nech ste kdekoľvek!

Prečítajte si aj: Vianočná krokodília slza