Pred dekádou by ma na Krútňavu nik nedostal ani párom volov. Intenzívne som spoznával žáner, ale z tohto kusu som videl iba ukážky. Na javisku čudne poskakovali desiatky postáv poobliekaných v ÚĽUVe a spievali o pasení pávov, čo je činnosť, ktorú si doteraz neviem predstaviť. Hovoril som si, že takú iróniu ešte nevymysleli, aby som s Jožom Rážom zdieľal vášeň pre tanečnice z Lú, z Lúčnice.
Vedel som, že Krútňava je slovenská národná opera, preto by som si ju mal vypočuť aj pozrieť, ale keď som si prečítal obsah, lákala ma asi ako cesta v kroji na festival Východná v sprievode pána prezidenta.
Novelu Za vyšným mlynom od Mila Urbana považujem za jeden z najlepších slovenských literárnych textov, ale operná adaptácia sa mi videla ako číry nezmysel. Dedinčania z Malkova obutí v krpcoch a s valaškami v rukách áriami chválili šíry svet, pravda čistá im svietila a poburovali ich nespravodlivé spoločenské rozdiely. WTF?
Všetko je inak. Krútňavu som ani poznať nemohol. S výnimkou premiéry 10. decembra 1949 sa vyše pol storočia uvádzala iba – raz mierne, väčšinou nehorázne - scenzurovaná verzia. Skladateľ Eugen Suchoň dostal krátko po uvedení list od Kultúrnej komisie KSS a zrejme sa už videl na Sibíri, ako miesto hudby skladá kusy ľadu na svojom iglú.
Kto by som si želal naštvať v januári 1950 súdruha povereníka z propagačného oddelenia? To je ako opýtať sa vodcu Stalina, či jeho článok o jazykovede nie je náhodou plagiát.
V Bratislave sa konečne dala vidieť pôvodná Krútňava a musím uznať, že je to prvotriedna opera. Mimoriadne dramatická, a pritom lyrická, inšpirovaná tradíciou, a zároveň výsostne moderná, už vlastne klasická, ale rozhodne nie staromódna. Vo svojej dobe avantgarda. Ťažko uveriť, že sa s ňou žáner u nás iba zrodil, pretože zároveň znamenala jeden z doterajších vrcholov.
Postavy Básnika a Dvojníka, cenzúrou škrtnuté, predstavujú divadlo v divadle a menia vynútený realizmus skôr na symbolickú hru a formálny experiment s témou zločinu a trestu. Namiesto večného optimizmu a kolektívneho prežívania dominujú temná skepsa, klebety, strach jednotlivca a útek k viere v boha.
Od začiatku do konca uveriteľný silný príbeh, v ktorom má záverečné odpúšťanie svoju tragickú logiku aj katarzný účinok.
Rekonštrukcia originálneho znenia je udalosť mimoriadneho významu. Večná škoda biednej réžie a hlavne zúfalej scénografie, čo, obávam sa, znemožní export za hranice. Seba spytovacie scény pred zrkadlom by Kultúrnu komisiu KSS isto nadchli, pretože sú ako vystrihnuté z inscenačných postupov roku 1950. Korunu všetkému nasadil masívny čierny hranol, ktorý sa v druhom dejstve zniesol nad javisko a bol úplne tupý.
Nech kus naštuduje so Slovenskou filharmóniou dirigent Peter Breiner, ktorý už hráva všade, len nie doma, s Jozefom Bencim ako Štelinom, s Pavlom Bršlíkom ako Ondrejom a s Adrianou Kučerovou v úlohe Katreny, a kolektív sa bude môcť prvý raz v histórii predstaviť v Štátnej opere šesťdesiat kilometrov juhozápadne. Ručím za plný dom. A pán premiér by mal pri „kontrole“ na Ministerstve kultúry skutočný dôvod na vychvaľovanie svojej pravej ruky do nebies.
Napriek výhradám k inscenácii prinieslo hosťovanie banskobystrickej opery najvýraznejší moment tristného týždňa deväťdesiatín SND, ktorý sa začal deprimujúcim galavečerom. Oslava bez generálneho riaditeľa a akejkoľvek hlbšej koncepcie pripomína, ako sa spieva v Krútňave, „hodokvas pudov otupný“.
Pozvánka na schôdzu Kultúrnej komisie ÚV KSS: vrelo odporúčam zväčšiť obrázok a študovať hlavičkový papier aj poznámky skladateľa písané ceruzkou. Garantované zimomriavky.
Pozrite si vydanie jedinej nahrávky Krútňavy s Petrom Dvorským, Ondrejom Malachovským a Gabrielou Beňačkovou: Edícia Opus 100.
Martin Benka ilustroval klavírny výťah opery:
Krútňava z roku 1949:
0 Odpovede k “Krútňava. WTF?”