Keď som na slovenských univerzitách párkrát hovoril o dôležitosti editovať rukopis, neraz som sa stretol s názorom, že ide o podlizovanie sa publiku nehodné ozajstnej literatúry. No odjakživa som si myslel, že úprava hotového textu je takmer rovnako dôležitá ako samotné písanie.
Prvé prózy mi editoval Egon Bondy. K úspechu Lovcov & zberačov výrazne prispel Pavol Minár, ktorý medzičasom literárnu scénu opustil a úspešne sa venuje reklame. Jazykovú stránku Plyšu ovplyvnila jazykovedkyňa a autorka Inge Hrubaničová, ktorej kniha o slovenčine patrí k titulom roka.
Keď som písal Dunaj v Amerike, uvedomoval som si, že taký veľký projekt sám nezvládnem. Roky zažívam pri nedeľných obedoch u rodičov rituál. Mama sa ma opýta: „Koľko si tento týždeň napísal?“ „Dve som strany vyškrtol,“ odpovedám. „Ale ako potom môžeš niečo dokončiť?“ „Neviem, celé mesiace škrtám a na konci je hotový román.“
Znie to nezmyselne, ale keď som pátral, ako to vidia iní autori, narazil som na podobné vyjadrenia, napríklad od Dorothy Parkerovej: „Päť slov napíšem a sedem vymažem.“
Čo je teda písanie? „Telepatia, pochopiteľne,“ odpovedá ironicky Stephen King v strhujúcej knižkeO písaní: memoáre o remesle. Čím dlhšie píšem, tým vo mne silnie pocit, že je to naozaj mystika. Prečo myslím textovo a niekto iný vizuálne? Netuším.
Dobre zvládnuté, poctivé literárne remeslo u nás nielenže chýba, ale väčšina akademikov ho zatracuje ako protiklad “skutočnej” či “múzickej” literatúry. Nájsť na Slovensku (ale aj v Čechách) editorku alebo editora je mimoriadne náročná úloha.
Máme zopár dobrých kritičiek a kritikov, viacero skvelých korektoriek, ktoré nájdu preklepy a doplnia čiarky. Ale ľudia, ktorí hlbšie rozumejú stratégii literárneho rozprávania a najmä ju dokážu jasne sprostredkovať autorom, jednoducho nie sú. Iste to súvisí aj s tým, že táto ťažká práca je zaplatená ešte mizernejšie ako väčšina ostatných kreatívnych výkonov u nás, a to už je čo povedať.
Čím dlhšie som Dunaj písal, tým väčšmi som túžil, aby rukopis editovala Jana Cviková. Prácu tejto výnimočnej ženy pozorne sledujem už roky a môj obdiv k nej rastie. Keďže hlavným hrdinom románu je literárny prekladateľ, hodilo sa to ešte viac – germanistka Jana preložila mnoho kníh (Libuše Moníková, Aglaja Veteranyi, Irena Brežná) a desiatky článkov pre Aspekt.
Keď si prečítala prvú verziu, povedala mi desať zásadných viet. V priebehu nasledujúcich týždňov som vyškrtol osemdesiat strán, zmazal dve kapitoly, zrušil jednu postavu a prerobil záverečnú tretinu deja. Jana v sebe spája jazykovedné a štylistické znalosti s hlbokým chápaním zákonitostí literárneho rozprávania. Už dávno viem, že menej je pri písaní vždy viac. Editorka rozvinula môj zámer, očistila ho od zbytočných nánosov, zjednotila rozprávačské tempo, zjednodušila štýl a zdôraznila pointy.
Po dvoch spoločne strávených rokoch mi od dvoch kľúčových postáv chýbal odstup, aký po čase prospieva každému vzťahu; poznal som ich už lepšie, než mnohých blízkych. Rozprávanie a konanie hrdinov potrebovalo zásah zvonka od osobnosti, pre ktorú boli cudzincami.
Literárne písanie je tajomná a ťažko sprostredkovateľná činnosť, ale má aj svoje pevné zákonitosti a pravidlá, ktoré sa dajú naučiť a zlepšovať. Kto zdieľa moje presvedčenie, tomu odporúčam spolupracovať s editorom pri písaní hocakého textu a predčítať si dialógy aj celé kapitoly nahlas.
Editovanie je činnosť stará ako samotná literatúra, no u nás sa neteší vážnosti medzi kritikmi, ani medzi samotnými autormi/-kami. Pritom v nemeckom či anglosaskom prostredí je editor (v nemčine lektor) pre spisovateľov dôležitejší ako vydavateľ – keď sa ich poradca rozhodne zmeniť vydavateľstvo, odchádzajú často spolu s ním.
Ak sa vám nový román nebude páčiť, je to len moja vina. Ak vás kniha zaujme či nebodaj strhne, je to z veľkej miery zásluha Jany Cvikovej. Tejto žene sa už mladom veku podarilo zmeniť k lepšiemu nielen našu literárnu scénu, ale trošku aj svet, v ktorom žijeme. O to väčšmi si cením, že si popri oveľa dôležitejších projektoch našla čas aj na spoluprácu so mnou. Za veľkú lekciu o literárnom remesle jej strúham poklonu a ďakujem.
Pri práci na rukopise pomáhal kocúr Friedrich Nietzsche z Aspektu :)
Príjemné nahliadnutie do literárnej kuchyne, recepty na písanie pravdepodobne vychádzajú zo spoločného základu, zároveň trochu závidím prítomnosť šéfkuchára – editora (kde sa dá zohnať?).
tiez sa s nazorom ze naco skrtat stretavam velmi casto. ze vraj literatura je umenie a umenie je vraj pre kazdeho nieco ine, kazdemu sa paci nieco ine a kazdy si to moze inak vysvetlit…
zaujimave ze som to nikdy nepocula v suvislosti s filmom, hudbou, ci obrazom. Asi je tam to “remeslo” viditelnejsie, lahsie odhalitelne, alebo co. Nepoznam nikoho, komu sa paci film s ocividne slabymi hercami, mizernou kamerou a dalsimi zakladnymi chybami. Ale poznam mraky ludi, ktorym sa paci kniha, ktora je remeselne ovela horsia ako taky film… a dokonca ju povazuju za umenie.
fakt pravda … mala som tu cest, a som megavdacna za edicnu pracu na mojich odbornych textoch … uprimne, ked si ich po rokoch citam, ani som si neni ista, ze som take cosi napisala … a potom si uvedomim, ze to nie ja som napisala … ale ze to sme spolu napisali, s janami … vdaka … kua, vela veci je v tejto krajine na figu, ale aspon za nieco, napr. za jany z aspektu sa fakt nemusime nikde, ani vonku hanbit …
konečne niekto dáva poklonu takej úžasnej žene ako jana cviková…veď ona, i všetky aspekťáčky robia geniálnu vec..
asi sa naozaj niečo pohlo dopredu…
neskonale potešila friedrichova fotka…je to starý fešák, ktorý sa tam pohybuje s mimoriadnou gráciou..
pravda, pravdúca… len smola je, že 20 rokov bolo editorstvo poddimenzované a nová generácia nevyrástla. A tí, čo by to vedeli robiť, musia prežiť, tak sa venujú úplne iným veciam….