Tvrdá zrážka s Nežnou revolúciou

V novembri 1989 som mal dvanásť rokov. O politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.

O politike sa v škole hovorilo, ako keď pán Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky.

Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: „Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.“ Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.

Vášnivo som čítal science fiction a rád som chodieval na prvé mítingy na Námestí SNP, kde sa fantazírovalo neúrekom – vraj o päť rokov dobehneme Rakúsko! Často sa zabúda, že vôbec prvé protestné stretnutie študentov sa uskutočnilo už 16. novembra v Bratislave.

Nikdy nezabudnem, ako som na Mierovom námestí čakal na trolejbus a videl som, ako sa okolo bizarnej gule s holubicami zhromaždili všetci bratislavskí indie a depešáci. Dnes sa alternatívna móda kupuje v globálnych butikoch, no vtedy bol imidž predovšetkým názor. Niektoré účesy a bundy chceli riadnu odvahu, pretože policajti ich neznášali.

Zaskočený stranícky líder Gejza Šlapka vôbec nevedel, ako reagovať – raz hromžil a o chvíľu už sľuboval nové internáty. Príznačná je jeho veta: “Mali ste svoje veci riešiť inak, než formou politiky ulice!” Ktosi naňho zakričal, že aj VOSR sa začala na ulici a spustilo sa skandovanie za slobodu slova a lepšie školstvo.

Novembrové a decembrové demonštrácie som prežíval bolestivo, pretože len čo sa začali, prvý, a dúfam, že aj posledný raz v živote ma zrazilo auto. Keďže sa všetko radikálne menilo, predpokladal som, že neplatia ani staré pravidlá cestnej premávky a vozovka sa smie od autobusu prekračovať aj spredu. Zmýlil som sa pri zrážke s tvrdou kapotou škodovky 120. Vozidlo šlo len tridsiatkou, ale náraz ma odhodil na chodník. Dostal som nervový šok. Nohy sa mi klepali ako pri boogie-woogie.

Chvíľu mi šibalo a upokojoval som vystrašené okolie, že mi nič nie je. Kŕčovito som si zvieral kolená, ktoré uskakovali, akoby mi nepatrili. Svedkovia mi zdesene hľadeli na hruď, tak som sa pozrel tiež. Krvácal som sa ako netvor v béčkovom horore. Mal som šikovne rozťatú bradu.

Zrazil ma veľmi sympatický človek, neuveriteľný dobrák. Spolu s kolegom ma zaviezol do nemocnice, kde ma lekári horúcou ihlou zošili, kladivkami mi poklepali po končatinách a uprostred noci som mohol ísť domov. Muži ma odprevadili až k bytu, obaja v dlhých kožených kabátoch a ja obviazaný medzi nimi – stelesnenie zbitého demonštranta medzi eštébákmi.

Mama už pár dní opakovala, že znova prídu Sovieti na tankoch a pri pohľade na bizarnú trojicu pri dverách zbledla.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa vystrašene.

„Autonehoda,“ odvetil chlap.

„Iba? To je fajn!“ povedala.

Akože iba? Prečo fajn? nechápal som, očakával som súcit, dary, hádam aj extra vreckové.

Tanky, našťastie, neprišli. Som sakramentsky šťastný, že som to zažil a že sa toho dožili aj moji rodičia, ktorí už neverili, že raz uvidia Viedeň aj inde ako na ORF. Neverte nikomu, kto tvrdí, že za komunizmu sa žilo lepšie. To je jedna z najnechutnejších lží, aké sa krajinou šíria a u nás sa to klamstvami tradične len tak hemží, viď najnovší hoax, že Rómovia neplatia za lieky. Máme sa tak dobre, ako ešte nikdy, aj vďaka študentom, ktorí vtedy našli odvahu protestovať. Vďaka za to!

Jazva mi zostala. Aj po dvadsiatich dvoch rokoch občas zabolí.

Prečítajte si aj rozhovor Detstvo v socializme si pamätám.

About these ads

1 Response to “Tvrdá zrážka s Nežnou revolúciou”


  1. 1 Braňo 18/11/2011 o 12:08

    Pohľad na “nežnú” z druhej strany.
    Každý 17. november som sedel doma a pozeral telku. Fascinovali ma zábery z revolučných podujatí, vyjadrenia ľudí, frmol, čo bol všade prítomní, komentáre známych tvárí, … Všetko som to vnímal, ako niečo, k čomu viedol spoločenský vývoj v tých časoch a pri všetkých “silnejšie” znejúcich odkazoch som sa snažil vcítiť do toho, čo ľudia asi museli prežívať.
    Ja som revolúciu zažil ako malý fagan. Ale z tej druhej strany… Mama, aj všetci jej súrodenci boli v strane. Nie pre vďačnosť, nie z pohodlnosti. Z presvedčenia. Toto presvedčenie ale nevychádzalo z negatív. Tých negatív, ktoré už pri skone režimu boli také markantné, že sa nedali prehliadať ani so zavretými očami. “Naši” boli komunisti, lebo vnímali socializmus ako systém s pozitívnymi aj negatívnymi prvkami. Taký je každý systém. Nechcem písať obhajoby, ale ani obvinenia.
    Som z rodiny, v ktorej ma vychovali tak, aby som sa vždy vedel postaviť za svoj názor, aby som vedel, z čoho ten názor vychádza a aby ten názor bol čo najslobodnejšie získaný.
    V osemdesiatom deviatom sa začali diať zmeny dovtedy ani nepredpokladané. Nerozumel som im a moje chápanie v tom veku to ani nedovoľovalo. Vnímal som len to, čo sa deje doma. A nebolo to ani nežné, ani revolučné. Mnoho vecí sa mi v hlave usporiadalo a vyjasnilo až omnoho neskôr. Udalosti sa dlho dávali do súvislostí a dnes môžem povedať, že som jednoznačne sociálne cítiaci kapitalista.
    Žili sme v malom meste. Mamam pracovala ako kádrová námestníčka v OÚNZ (to boli kedysi nemocnice a polikliniky). Mala čistý kádrový profil. V šesťdesiatom deviatom síce emigrovala, ale vrátila sa. Kvôli rodine. Paradoxne, v tom čase jej hrozili problémy, rodine tiež, ale riešila situáciu najlepšie, ako mohla. Párkrát ju odsledovali aj vypočuli, ale keďže nebola “pre režim nebezpečná”, nechali ju pokojne existovať. Poriadny poprask bol, keď našu babku pochovával farár v kostole. Vtedy to trochu rozvírilo kruhy, ale aj to si so stranou a inými vtedy činnými orgánmi naši vysvetlili.
    Mal som vtedy sedem rokov, keď začal “cirkus”. V podmienkach malého mesta to bolo na smiech i do plaču. Mama prežívala krízu. Nezrútil sa jej svet, nezmenil sa jej názor. Ľudia sa zmenili. Ako “kádrováčka” vedela o ľuďoch veľa. Podpísala niekoľko vyhlásení, vďaka ktorým mohli niektorí ľudia emigrovať. Pomohla mnohým ľuďom v bežných problémoch (nie tých, čo mali kvôli nevere voči strane, ale úplne obyčajných – finančných, situačných, ľudských,…). Koniec koncov, robí to dodnes. Vtedy však ľudia, ktorých sme si vážili, s ktorými sme žili, ktorí pre nás neboli zlí, menší, úbohí len pre to, že neboli v strane, našli príležitosť, ako ublížiť. A útočili na všetkých frontoch. Pamätám si, že ma mama čakala každý deň pred školou. Až po dlhom čase mi povedala prečo. Ktosi z tých charakternejších ľudí zapojených do diania jej povedal, nech kašle na básničky povylepované po meste s mottom: obesiť riaditeľa, utopiť kádrováčku a podobnými a nech dáva pozor na dieťa. Moja mama nestála na tribúne a neobhajovala stranu. Sama si bola vedomá, že strana, režim a všetko, čo ho tvorilo zlyhalo a zlyhalo od základov. Morálnych. Že nikdy nikto netvrdil, že socializmus má zakázať cestovanie, uzatvoriť štáty do blokov, prenasledovať veriacich. Že toto spravili ľudia. A rovnako len ľudia sú aj na druhej strane. Len ľudia sa bránia krivdám a majú na to právo.
    Mame vyrabovali kanceláriu. Chceli vidieť kádrové (personálne) spisy. Ako zas ktosi z tých charakternejších povedal, hľadali, čo všetko sa na nich vie. Nič sa na nich nevedelo, ani nezbieralo. Nik ich nesledoval, nikto na nich nič nepopísal, neudal, nepotopil ich. Ale na tribúnach sa kričalo, kto je zlý a koho za to trestať. A ľudia baránkovito bezhlavo šli. Hlavne ale bez dôvodu, bez príčiny.
    Stalo sa vtedy veľa vecí a ja na nich nerád spomínam dodnes. “Nežná” bola nežná len k tým, ktorí zase raz stáli na “dobrej” strane.
    Či sa máme lepšie? My áno. Aj ja, aj moja mama, aj jej súrodenci a ich rodiny. Máme viac všetkého, ako sme mali kedysi. Nie vďaka tomu, že veľa ľudí, ktorí boli na výslní vtedy, sú tam aj dnes. Vďaka tomu, že sme si vedomí, že nás živí naša práca, náš charakter a náš postoj k ľuďom. Nevolíme komunistov a ani jedinú stranu, ktorá sa tu prezentuje ľavicovo (pretože tá ľavicová nie je ani zďaleka). Naši nie sú zatrpknutí, nemajú pocit nenávisti ani zloby. Nikdy nám nebol vlastný. Máme viac peňazí, lebo pracujeme, viac slobody, lebo nie sme obmedzovaní inými, viac šťastia, lebo máme viac príležitostí ho nájsť. Sme spokojní ľudia. Niektoré veci znášame ťažšie.
    Stretnutia s ľuďmi ma naučili, že môj názor má aspoň takú cenu, ako názor toho druhého. Preto ho vždy rešpektujem. Nikdy by som sa nechcel vrátiť do čias pod červenou hviezdou.
    Myslím si, že “nežná revolúcia” nevyriešila krízu v spoločnosti. Len dala krídla tým, ktorí boli v klietke. V tej klietke, a to presne tak, ako mimo nej, boli nielen orly, ale aj supy a husi. Nechcem klietku! Ale bolo by dobré, keby tí, čo majú na to, aby lietali vyššie, aj vyššie vzlietli…


Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s




Zaregistruj sa pre správy z webu.

Join 165 other followers

Follow Hvorecky.sk on WordPress.com

Čítanosť

  • 1,307,219 čitateľov

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 165 other followers