Na čo som myslel v noci vo Viedni

Priatelia, včera som na viedenskom literárnom festivale Wortspiele získal cenu publika. Ďakujem! Niekoľkí ste aj prišli podporiť ma, čo si mimoriadne cením. Nejde o nič veľké, a verte, nepíšem to zo samochvály, ktorá mi je cudzia. Ale chcem povzbudiť tých, ktorí si ešte stále myslia, že keď pochádzate zo Slovenska, tak sa nič nedá, a ak, tak maximálne v hokeji.

Keď som bol tínedžer a začínal som písať, všetci mi hovorili, že naša literatúra nikoho vo svete nezaujíma, že ju zahraničie ignoruje, nikto ju neprekladá a ani nebude. To ma frustrovalo. Tunajšie pomery na kultúrnej scéne mi pripadali malomeštiacke a cítil som sa tu cudzo. Lákalo ma skúsiť to aj inde, ale neveril som si a všetko zahraničné som bral s prehnaným rešpektom. Momentálne cestujem po Rakúsku a Nemecku s treťou preloženou knižkou. Mám príležitosť počúvať nemecky píšucich autorov a predčítať v cudzom jazyku.

Už dávno som zistil, že malomeštiactvo sa hojne nájde aj v najväčších veľkomestách. A že aj v Bratislave alebo v Banskej Bystrici sa dá žiť kultúrne, ak človek len trocha chce. Čoraz viac si cením, že som drel jazyky, že ma otec už za komunizmu učil angličtinu, že sa v rodine pestovala nemčina, a to nielen kvôli pozeraniu rakúskej televízie a počúvaniu rakúskych rádií, ale hlavne kvôli knihám. Môj starý otec Stefan Kirchmayer bol spišský Nemec z Levoče, no jeho nemčina bolo archaická a nepresná, i keď zvukovo krásna a bohatá. Jazyk, ktorý ma učili v škole, sa ukázal v praxi takmer nepoužiteľný, preto som veľa čítal, a neskôr tam strávil mesiace, aby som si osvojil živú reč. Trénoval som predčítanie ako herci svoje roly a robím to dodnes. Po mne určite prídu ďalší a lepší, a tí už nebudú musieť vysvetľovať, že existuje akási Bratislava a záhadné Slovensko a novinári si ich, dúfam, už nebudú mýliť zo Slovincami. Treba ísť za svojimi snami, ale hlavne na nich tvrdo pracovať.

Shootyho už uznávajú aj v Amerike. Jozef Cseres má práve vo Viedni veľkú výstavu o skladateľovi Johnovi Cageovi. Po Drážďanoch visia plagáty, že tam bude hrať Karaoke Tundra. Peter Biľak prednáša o písme v najznámejších galériách sveta. Spisovateľky Irena Brežná alebo najnovšie Alexandra Salmela dokážu dokonca písať v novom jazyku a prerazili.

Kašlať na to, že sa o toto všetko náš štát vôbec nezaujíma – jeho chyba. Oveľa väčšia škoda by bola, keby si tvorbu týchto ľudí nepoznal ty, ktorý práve čítaš tieto riadky. Možno zrovna ty dokážeš onedlho niečo tvorivo vyjadriť tak intenzívne a novátorsky, že to tu ostane, aj keď tu mi všetci už dávno nebudeme. Držím palce!

About these ads

1 Response to “Na čo som myslel v noci vo Viedni”


  1. 1 Matia 04/04/2012 o 21:08

    God bless you, Hvorko!


Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s




Zaregistruj sa pre správy z webu.

Join 161 other followers

Follow Hvorecky.sk on WordPress.com

Čítanosť

  • 1,301,753 čitateľov

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 161 other followers