Michal Hvorecký
Po dlhom čase pomáham organizovať akciu v bratislavskom Subclube. Prídu dvaja hostia z berlínskeho klubu Tresor: Sleeparchive zahrá live a Marcel Heese sa predstaví ako dídžej. Premietneme aj film SubBerlin – The Story of Tresor. Na záver rezidenti Toky & Loktibrada. Srdečne vás pozývam v piatok 18. mája od 22:00. Vstupné v predpredaji 5, na mieste 7 eur.
Prečítajte si, čo pre mňa znamenali Leftfield.
Samo Marec, moja maličkosť a ďalší autori sme sa objavili v článku Generácia blogerov v Profite. „Prvý raz som sa pripojil na internet, keď bol ešte čiernobiely. Nie grafický, ale len textový,“ spomína Michal na rané skúsenosti s technológiami. O dva roky neskôr začal na stránku pravidelne pridávať aj svoje články. „Mnohí ľudia si myslia, že mám zložito urobený web. Pritom som ho vytvoril sám s pomocou priateľov za jeden deň.“
Foto – Michal Matloň
Chodbové zátišie so žehliacou doskou
Konec dubna v hotelu Ozón z roku 1976
Continue reading ‘V prípade záujmu o duchovný rozhovor zájdite do kúpeľov’
Oslovili ma z Metodicko-pedagogického centra, kde sa pripravujú školské osnovy, aby som im povedal názor na výčbu literatúry na stredných školách. Navštívil som v uplynulých rokoch desiatky gymnázií aj iných typov škôl po celej krajine a hovoril som o tom s pracovníčkami otvorene a kriticky. Prekvapilo ma, že so mnou vo všetkom súhlasili – zmeny v učení o knihách a jazyku sa na Slovensku zavádzajú veľmi pomaly, alebo vôbec. Tu sú moje návrhy, ako stav zlepšiť:
1. Neklásť ortodoxný dôraz na (zväčša) zastarané učebnice, ale využívať naplno kvalitné nové čítanky, ktoré sa však do väčšiny škôl vôbec nedostali. Jednoducho: čítať najmä literatúru, až potom teoretizovať.
2. Skončiť v ére Google a Wikipedie s našou povestnou posadnutosťou encyklopedickými vedomosťami. Tá v praxi znamená, že študenti sa nabifľujú, kedy a kde sa narodil a zomrel Hugolín Gavlovič, ale v živote od neho nečítali jediný verš a nemajú potuchy, že by ich jeho humor mohol osloviť.
Som šťastný, že ma na Prvého mája ako pred 25 rokmi už nikto nenúti ísť do sprievodu, aby som šibrinkoval krepovým mávatkom pred geriatrickými súdruhmi, ktorých oči hrozivo zväčšili popolníkové okuliare. Deduškovia sa ako naschvál stále pozerali niekam doblba a vždy medzi nimi stála aj jedna duchom neprítomná teta, aby sa nepovedalo (podobne ako dnes).
Z verejného rozhlasu hulákali zdravice hlásateľov, zneli posolstvá z fabrík aj škôl, ktorých obsahom nebolo vôbec nič, a striedali sa s ľudovou hudbou a s tým najpopulárnejším z domáceho popu (Vondráčková, David & spol, čiže to isté, čo dnes). Iskry iskrili. Pionieri salutovali. Zväzáci falošne spievali Pieseň práce, ktorou sa oslavovalo celoročné flákačstvo v ČSSR. Ako dobre, že sa nemusím promenádovať pod krvavočervenou tribúnou, na ktorej boli špendlíkmi popripichované choré heslá z polystyrénových písmen, čo večer opadali ako lístie a povaľovali sa medzi haldou dotrhaných transparentov, odznakov a vlajok.
Už mi nijaký pripitý Serjoža netlačí hlavu do svojho tanku, aby som aj znútra videl, kto a čo sa svedomito stará o to, aby som sa nikdy v živote nikam nedostal západným smerom, a aby som si pripomenul, kto každoročne ničí naše cesty počas vojenských manévrov. Veliteľ nám porozprával, že na svetový mier sa treba dobre vyzbrojiť a slobodu treba na hraniciach prísne strážiť, aby jej nikto neunikol. Delá aj transportéry s dlhočiznými raketami, o akých sníva mokré sny ďalší potomok Kim Ir-sena, sa tiahli cez pol Bratislavy.
Bol som z toho dňa taký ohučaný, že mi vôbec nechutil párok za odmenu, v ktorom bolo oveľa viac vody ako mäsa, ani ruský čaj, v ktorom nebola ani štipka čaju, nehovoriac Ruska. Raz ma zobrala do sprievodu aj otcova matematická fakulta, ale tá bola v rade až úplne posledná, a keď sme sa dostali na rad, na tribúne už nezostala ani noha, pretože režim mal oveľa radšej murárov ako vzdelaných ľudí (tak ako dnes náš premiér). Želám vám príjemný slobodný Prvý máj!
Vladimíra Váňová napísala o viedenskej čítačke. Ďakujem!
Včera nám do Vídně přijel číst a povídat Michal Hvorecký. Jeho román Dunaj v Amerike vyšel v německém překladu Michaela Stavariče a příští rok by měl dokonce vyjít v překladu českém.
Eine Liebeserklärung an die Donau. Ráda jsem Michala zase viděla. Protože je opravdový, není pozér, jak už tomu u současných spisovatelů občas bývá. Protože umí poslouchat. Protože má úchvatnou němčinu. Protože žije neskutečně krásný příběh spisovatele “malé literatury”. Protože umí vyznávat lásku řekám. Michal mluvil o překladu. O masovém turismu. O osudech intelektuálů východní Evropy. A mluvil bolestněkrásně.
Díky za pár střípků slovenštiny ve Vídni!
Informujte sa, ako môžete pomôcť aj vy na http://clovekvohrozeni.sk/sk/klub-darcov
Komentáre