Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Egona Bondyho, ktorý by 20. januára 2010 oslávil osemdesiate narodeniny, som spoznal ako osemnásťročný v Bratislave. Zoznámil som sa s ním v Moyzesovej sieni na koncerte avantgardného zoskupenia, ktorého líder deväťdesiat minút hrýzol klavír. Dnes chodievam hlavne na hudobné podujatia, kde sa na krídle hrá, čo je neklamný dôkaz, že starnem.

Bondy navrhol, aby sme ho s kamošom odprevadili domov k Laurinskej 21, kde býval. Neviem, kde som vtedy nabral odvahu, ale pri budove Právnickej fakulty som mu zarecitoval báseň, ktorú som mu venoval.

Našťastie si ani za svet nemôžem spomenúť, ako sa začínala, ale posledné dva verše zneli: „města jsou tábory koncentrační, jenom americký filmy, ty jsou akční.“ Bola to variácia na Bondyho slávnu veršovačku „Všechno je v prdeli, ve všední den i v neděli, jenom ty filmy sovětský, ty jsou vědecký.“

Starý zenový majster s galošami na nohách a igelitkou K-Mart v ruke môj nezmysel oduševnene analyzoval na dlhej Štúrovej ulici. Povedal som mu, že to bola len bokovka na jeho počesť, že píšem hlavne prózu. Požiadal ma, aby som mu priniesol ukážky na prečítanie, a tak sa zrodilo naše priateľstvo.

Dnes, keď sa mi ozýva veľa mladých ľudí, aby som im poradil s rukopismi a vydaním, si o to väčšmi cením jeho nekonečnú trpezlivosť. No nepredstavujte si starecké sentimentálne pochlebovanie. Na pohľad mierumilovný a krehký Bondy bol v umeleckých otázkach nemilosrdný, no spravodlivý a oduševnený kritik, na ktorého sa slovenské docentky ani v stave najväčšej zúrivosti zďaleka nechytajú.

Keď som priniesol jednu poviedku, označil ma za najväčšieho flákača pod slnkom a žiadal dve. Váhavo som mu posunul novelu a on vyhlásil, že keby som viac makal a menej žúroval, mohol to byť román. Lou Reed má peknú pieseň Work o Andym Warholovi, v ktorej v podobných súvislostiach spomína svojho producenta. Okrem znalostí o kompozícii, štýle a korektúrach vštepoval guru svojim žiakom, že spisovateľ potrebuje samotu a sitzfleisch.

Bondymu vďačím za nesmierne veľa a je mi jasné, že podobné tvorivé partnerstvo už nezažijem, pretože niektoré veci sa nedajú zopakovať. Počas svojich záverečných pätnástich rokov spoznal Bratislavu lepšie, než sa to väčšine jej obyvateľov podarí za celý život. Ku kultúrnemu životu metropoly prispel zadarmo viac, než armáda platených úradníkov z inštitúcií, čo majú v názvoch kadejakú osvetovosť a obrodu.

Spomínam naňho, keď na nespočetných webových profiloch tinedžerov vidím vetu: Politika je najnudnejšia vec na svete – pre Bondyho angažovanú generáciu nepredstaviteľný výrok. Majster preháňania a vlastnej mýtotvorby sa často vyhlasoval za prvého postmodernistu v Čechách, ak nie na svete, no v skutočnosti zostal až do konca života modernistom. Presvedčenie, že umenie je nielen stredobodom, ale samotným zmyslom života, dokázal preniesť na iných a tým ich navždy zmenil.

Dnes, keď sa časť našej intelektuálnej scény opäť pokúša silou-mocou ideologizovať kultúru, vystupuje do popredia jeho permanentná kritickosť zoči-voči moci, či už komunistickej alebo kapitalistickej. V čase hospodárskej krízy, ktorú dávno predpovedal, mal premiéru film 3 sezóny v pekle, najdrahší projekt v dejinách českej kinematografie na motívy jeho mladíckej revolty.

Najlepšie knihy ho prežijú dávno po tom, keď zbabrané mediálne výroky a ľudské chyby upadnú do zabudnutia. Podpisujem, čo Bondymu v deň smrti odkázal priateľ Ivan Jirous: Přese všechno vás stále miluji.