Vždy som hovorieval, že keď nastane koniec sveta, chcem byť v Účku, pretože tam sa o tom dozviem až na druhý deň na obed, keď o jednej konečne vypnú hudbu a zažnú svetlá a ja budem v takom stave, že mi apokalypsa vôbec nebude prekážať.

Bratislavský Subclub sa za mojich čias volal U.club a ja mu tak hovorím dodnes. Po všetkom, čo sa tam odohralo, určite nabehol tím Google Earth a priestor podrobne naskenovali, zmapovali a zverejnili na webe alebo na WikiLeaks. No ja som nepotreboval počítač, aby som sa tam vyznal. Do najmenších podrobností som spamäti poznal každý kút.

Hrával som v Účku toľké roky, že by som v ňom dokázal chodiť poslepiačky a občas som to aj robil. S ťažkým kufrom platní v ruke – naďalej som uprednostňoval vinyly, aj keď už všetci prešli na digitál – som kráčal v dlhom tuneli, zavrel som oči a premýšľal som, čo pustím prvé.

Úvod som považoval za veľmi dôležitý. Oliver tiež. Ak nechytím ľudí do niekoľkých minút, len ťažko ich k sebe ešte pripútam neskôr.

V Účku som vystupoval už v čase, keď väčšina dnešného publika ešte nebola na svete. Odvtedy sa udialo veľa vecí. Predovšetkým sa niekoľkokrát zmenil hudobný štýl, no ja som stále – dosť tvrdohlavo, čo je pre mňa typické a stálo ma to veľa síl a spôsobilo niekoľko ťažkých prehier – presadzoval svoj štýl. Nakoniec sa mi to vyplatilo.

S retro vlnou som sa znova dostal do pozornosti a hoci to znie zvláštne, stal som sa akousi legendou Účka. Pozývali ma do zahraničia, hlavne do Anglicka a do Talianska, kde sa dokonca okolo mňa a klubu vytvoril malý kult. Predtým som nikdy nehral ďalej ako vo Viedni, aj to v obskúrnych minikluboch ako Rhiz, a odrazu som dorazil do Birminghamu a v továrenskej hale na mňa čakalo šesťsto mladých ľudí – bol to príjemný pocit a zadosťučinenie.

O vývoji elektronickej hudby v strednej Európe som týždeň prednášal na Humboldtovej univerzite: premietol som študentom Slivkov film Voda a práca s avantgardnou hudbou Ilju Zeljenku, hovoril som o zabudnutej hudobnej semiotike Petra Faltina aj o prvých kompozíciách pre československé počítače a boli to asi najkrajšie dni môjho života. Robil som, čo ma baví a ešte mi za to obstojne platili.

Vyšlo mi zopár nahrávok, väčšinou starších kúskov, ktoré však opäť získali istú aktuálnosť. Poskytol som dva dlhočizné rozhovory známym blogom, propagoval som Cabaret Voltaire, Can či Hectora Zazoua a spomínal na staré dobré časy. Ľudia vďaka tomu objavovali na Pirate Bay muziku, ktorá sa už bežne nenašla v distribúcii a hudobnú scénu, čo medzičasom temer zanikla.

Zároveň mi väčšia popularita dala slobodu. Mohol som do tanečného setu pustiť Captaina Beefhearta alebo Maxa Tundru a fungovalo to. Raz som dokonca uprostred noci zahral kúsok z piesne Gustava Mahlera a dav jasal, hoci určite nemal šajn, čo vlastne počuje.

Pred nedočkavou masou v hangári som na začiatku vystúpenia pustil predohru k Wagnerovmu Parsifalovi, čo je podľa mňa prvý ambient v dejinách hudby, a nevypískali ma, hádam sa im to aj páčilo. Podstatné sa mi videlo, ako ľudia počúvajú, aký stupeň ticha zavládol v sále. Tichá sú rôzne. Aj hluky.

Undergroundový brloh Účko mal nadčasové čaro, ktoré vzniklo zo spojenia vojenskej strohosti a surovej industriálnej architektúry. Kto prišiel do Bratislavy a naozaj sa zaujímal o muziku, radšej išiel tam ako do niektorého z nových klubov pre zbohatlíkov, ktoré sa v Bratislave po kríze vyrojili ako huby po daždi.

Občas sa stávali zvláštne, vzácne udalosti. Raz sa v sobotu zjavil na bare Steve Beckett, šéf labelu Warp Records. Do rána sme spolu pili borovičku a rozprávali sme sa o knihách Davida Toopa a o memoároch Johna Peela a ja som ho prehovoril, aby sa nakoniec postavil na pódium a dohral noc. Vraj sa jedného dňa zastavil aj Damon Albarn a pochválil dobrý zvuk, ale to sa zrejme niekomu prisnilo.

Myslel som si, že som v Účku zažil všetko. Najväčšie žúry, najtvrdšie pády, drsné razie kukláčov, bankrot troch promotérov aj dva ťažké rozchody, z ktorých jeden sa skončil na polícii a neskôr na súde. Raz som bol hore v DJ búde taký ožratý, že som ošablil gramce hlavného hosťa noci, slávneho černošského dídžeja z Detroitu, a na fórach ma strhali tak, až som si myslel, že na mňa už nikdy nikto nepríde – tak vyvrcholil môj trojtýždňový záťah.

Inokedy sa mi stalo, že som sa rozbitý prebral päť kilometrov za rakúskou hranicou v snehu a dodnes nemám šajnu, ako som sa tam ocitol. Keď som prežíval zlé obdobie, šiel som na doraz a zlých období som mal za sebou veľa. Ale to všetko nebolo nič oproti tejto noci.

Prišiel posledný júnový piatok. Pre mňa znamenali piatky v Účku vždy niečo výnimočné: tradíciu a štandard, hoci Oliver sa už vehementne dožadoval zmeny. Pred pár dňami sa začalo horúce leto. Nad UFO mostom visel neónový mesiac a blikali hviezdy.

Mal som hrať od jednej, preto som prišiel trocha skôr. Pred bránou sa hadil dav a užíval si vlahé povetrie. Popíjalo sa pivo a balili džointy. Predieral som sa ľuďmi a každú chvíľu ma zastavovali nejakí návštevníci. Zdravili ma, a niektorí dokonca objímali, akoby sme sa nevideli rok.

Vošiel som dnu. Dvojité mreže a pôsobivá tmavá chodba vo mne odjakživa vyvolávali dojem brány do uzavretej pevnosti. Dlhý tunel postriekaný graffiti sa na konci stáčal doľava, hneď za dverami veľkými ako na trezore najväčšej banky sveta. Som vysoký, takže som sa vždy musel zohnúť.

Vnútrajšok sa už naplnil ľuďmi. Klenbový strop zalieval farebný jas. Klub je svet, ktorý sa riadi vlastnými zákonmi. Územie nikoho a všetkých, akoby mimo času, kde všetci sú nikto, a predsa je každý dôležitý.

Účko je bývalý atómový bunker pod hradnou skalou. Osemdesiatpäť metrov vyššie stojí bratislavský hrad a prvé oppidum tam postavili už Kelti. Nízka kamenná hora pri Dunaji lákala ľudí odnepamäti a už dávno ju prešpikovali tunely. Účko tvorilo iba zlomok z rozsiahleho systému chodieb, z ktorých niektoré pochádzali ešte z tereziánskych čias a iné z éry komunistickej atómovej hystérie.

Unudené decká za barom trpezlivo pili. V Účku vždy každý na niečo čaká a občas to príde, ale nie vždy. Ja som v ten večer na nič nečakal, no len čo si moje oči zvykli na prítmie a zapálil som si, zbadal som Sylviu. Nepohol som sa z miesta. Jasne som vnímal zrýchlený rytmus svojho srdca. V zlomku sekundy som si uvedomil, že som ju nevidel vyše roka, čo bol rekord.

Sylviin profil sa ligotal v mihotavom svetle. Štíhla vzpriamená postava prekypovala ženskosťou. Zbadala ma a ustarostene sa na mňa pozrela veľkými zelenými očami. Obaja sme vedeli, čo sa takmer stalo pri našom poslednom stretnutí.

Poznal som Sylviu veľmi dlho. Jej úzky a dychtivý hlas. Jej šepot hebký ako mach, keď vravela údajne dôležité veci. Poznal som ju dlho, ale zďaleka nie tak dlho ako jej muža.

Oliver bol odjakživa môj najlepší kamoš. Dlho sme boli nerozluční, vždy a všade spolu. Dokonca sa mi zdalo, že sa už trocha začíname podobať. Aj hrávať nás pozývali vo dvojici.

Na Facebooku som mal o tri nuly viac priateľov ako v skutočnosti. No čím som bol známejší, tým menej ľudí mi, paradoxne, len tak zavolalo, ako sa mám a čo práve robím. S Oliverom som priateľ na FB nebol. Načo? Nepotrebovali sme internet, aj bez neho sme o sebe vedeli všetko. Ani on mi už netelefonoval.

S Oliverom som kedysi chodil na klavír. Spolu s ním som v prvom ročníku konzervatória skúšal mixovať na gramofónoch, spolu sme zorganizovali prvé akcie, spolu sme bookovali zahraničných hostí. V priebehu toľkých rokov sme zvykli tvoriť dvojicu priam zrastenú všetkými nervami. Aj Sylviu sme spoznali spolu.

Hoci to najprv vyzeralo inak, napokon sa s ňou dal dokopy Oliver a veci sa zmenili. Tvrdohlavo opakoval, že už chce trvalý vzťah. V poslednej chvíli zmenil vysokú školu, nechal ma na štúdiu elektroakustickej hudby samotného a presedlal na medzinárodné vzťahy. Prestal hrávať, ja som pokračoval, hoci si myslím, že mu to šlo lepšie ako mne.

Už sme sa nevídali tak často. Smrteľne sa urazil, keď som mu povedal, že Sylvia je podľa mňa dievča skôr na pozeranie ako na rozprávanie. Nechutným spôsobom mi vyhodil na oči môj životný štýl, hlavne známosti na jednu noc a ešte veľa iných vecí.

Naštval som sa, asi najmä preto, že povedal pravdu. Lenže mne sa už po všetkých rozchodoch nechcelo vzťah ani len začínať, nieto udržiavať. Zlenivel som, bol som pohodlný a rozmaznaný svojím životným štýlom. Z Účka som po piatkovej noci zväčša nechodieval sám. No vekový rozdiel medzi mnou a často ešte tínedžerkami sa riadne roztváral.

Moje rozpory s Oliverom sa preniesli aj do hudby. On už nechcel hrávať tanečne. Jeho skladateľským idolom sa stal Giacinto Scelsi. Študoval zvukové prejavy delfínov, blúznil o klube ticha, chcel tónmi vytvárať dobro a do nemoty opakoval, že prvým autorom počítačovej hudby bol Bach. Prehováral ma, aby sme zorganizovali večer, kde by sa púšťal iba tristanovský akord. Žena ho nadránom opitého a blúzniaceho čoraz častejšie prosila, aby šli z Účka konečne domov.

Pozdravil som Sylviu pokývnutím hlavy. Nebolo mi do reči. Civel som na jej pery, na jej dlhé svetlé vlasy rozpustené na pleciach, na takmer priezračnú tvár. Neurčito som si domýšľal piate cez deviate.

Povedala mi, že Oliver pracuje v Ríme, darí sa mu, a ona stále trčí sama doma, tak si konečne vyrazila von. Veril som jej ako spamom o svojom miliónovom dedičstve v Nigérii.

Oliver pred dvoma rokmi získal dobrý post na veľvyslanectve. Jeho odchod som považoval za útek od Sylvie. Postupne sa jeden druhému vzdialili. Vypukla tichá vojna mlčaní, klamstiev a hlúpych zmierovaní. Vo vzťahu s Oliverom sa Sylvia stávala zo dňa na deň nezadržateľne inou ženou – naštvanou, nespokojnou, plnou nevyslovených výčitiek. Každé Oliverove slovo prijímala hnevlivým zábleskom očí a on sa pri nej menil takmer na tieň. Aj keď stál blízo mňa, akoby tam nebol, samota ho obklopovala ako ticho, ktoré vyhľadával, odkedy na hudbu zanevrel.

Nevedeli spolu žiť, ale ani sa rozísť, zachvátení akousi nepochopiteľnou nerozhodnosťou. Ich vzťah sa stále zhoršoval. Oliver začal mať problémy so sluchom. Sústavné pískanie postupne prešlo do bzučania, vytrvalého na zošalenie. Obviňoval sa, že si to zavinil intenzívnym klubovým životom, ale podľa mňa to bolo psychického pôvodu. Obával sa, že celkom ohluchne a dúfal, že v cudzine nájde potrebný pokoj a vylieči sa. Prerušil som s ním kontakt, no so Sylviou som sa stretával čoraz častejšie.

Hľadel som na ňu po takom dlhom čase a nástojčivo som túžil ochutnať jej pery a možno aj ústa. Presne, ako keď som ju tu zbadal prvýkrát. Bol som rád, že už musím ísť hrať. V hlave som mal chaos. Klub pomaľovali striebristé a meňavé záblesky, ktoré sa odrážali na múroch aj na cigaretovom dyme. Horiace konce cigariet stúpali a klesali ako nerozlúštiteľné znamenia. Stroboskop chrlil čiernobiely mechanický balet. Natisnuté telá sa kolísali a ja som cestou cez parket narážal do spotených postáv.

Od začiatku som hral s nasadením, vášnivo, pozorne a neúprosne, a pritom úsporne. Sústredil som sa na každý beat. Všímal som si nenápadné znaky, ktoré možno unikli aj pozornosti producenta, keď zmizol v zvukovej džungli svojho tracku. Taký bol odjakživa môj postoj k hudbe. Nikdy som nepočúval pohŕdavo, polovičato, ako ten, koho zavolali na božskú hostinu a v jedle sa špára iba špičkou vidličky.

Chcel som ľudí baviť, ale zároveň niečo vypovedať, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Hudba prevyšuje jazyk v sile odrážať ľudské vnútro. Je to magická substancia, hmatateľná, uchopiteľná, hoci nereálna a iluzívna, a toto boli okamihy skutočného potešenia, keď som uprostred zvukov zabúdal na problémy.

Pustil som svoju najznámejšiu platňu. Desať sekúnd z nej použil mobilný operátor v minuloročnej letnej kampani, čo mi tvrdé jadro scény nikdy neodpustilo. Skladba sa mohutne niesla na parket aj dozadu. Akustiku Účka som vždy obdivoval. Akoby dlhodobá prázdnota umocnila schopnosť toho priestoru prijímať zvuky. Ruky šli nad hlavy a prišiel prvý vrchol noci.

Hodinu a pol som neodvrátil zrak od gramofónov a mixu. Keď som sa znova odvážil pozrieť na ľudí, Sylvia na mňa zdola uprene hľadela spýtavými, široko roztvorenými očami. Keď tancovala, plecia spúšťala nižšie a na lícach sa jej zapaľoval oheň. V zmätku som urobil zlý mix. Našťastie chybu postrehlo iba zopár znalcov a ktosi mi ukázal prostredník.

Nedokázal som sa sústrediť. Z mysle neschádzal jej obraz, ktorý mi vedomie prevrátil naruby. Zrazu mi zadúšajúce a teplé prostredie prekážalo. Chvíľami som vôbec nepočul rytmus. Zahmlieval sa mi pohľad. Keby som mohol, okamžite vyjdem von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vypil som ľadové pivo rovno z fľaše. Pokožka mi blčala v jednom ohni. Ľudia podo mnou, ovinutí závojom dymu, akoby patrili do iného rozmeru reality.

O štvrtej ráno sa Účko vždy pár ráz do roka – najmä, keď sa zdevastovaní ochrankári vykašľali na prácu – zmenilo na hroznú divočinu. Taká noc prišla dnes. Díleri sa vyrojili ako kobylky, šnupalo sa na barovom pulte a súložilo na záchodoch. Borovička tiekla potokom a klub sa vymkol spod kontroly. Jednoducho Účko, o ktorom snívali autori stredoeurópskeho bedekra Lonely Planet. Brloh, aký návštevníkom mesta sľubovali miestni couch surferi.

Stál som so slúchadlami na ušiach a prenikol ma pocit, že už nevládzem, že takto to jednoducho ďalej nejde, hodinu, minútu, dokonca ani sekundu. Myšlienky sa zhutnili do čierneho bodu. Klub, Sylvia, ľudia a zvuky vo mne vyvolali tranz. Vlastné myšlienky pôsobili tak zlovestne, až mi prebehol mráz po chrbte. Desilo ma, ako veľmi chcem ženu svojho najlepšieho priateľa.

Videl som oslepujúce svetlá, les zdvihnutých rúk a temné múry krytu. Uprel som pohľad do ničoty a prvý raz v živote som uprostred skladby zastavil platňu. Prestal som hrať.

Ponoril som sa do hrobového ticha. Len hukot ozvien ešte niesol čoraz slabšie zvuky do rozvetvených útrob skaly, až kamsi k prastarým základom hradu a ja som to cítil v bránici. Potom sa rozpútalo peklo. Ľudia šaleli. Klub sa rozhorúčil ako pec. Zo stropu kvapkala voda a steny sa potili. Záblesky viečok, jačanie a výkriky. Rozbolela ma hlava, lenže bola to takmer zázračná bolesť, ktorú vyvolala čistá ľadová borovička, keď mi stekala z fľaše rovno do hrdla.

Zašil som sa do poslednej miestnosti, ktorá sa v Účku nachádzala, a o ktorej sa v Lonely Planet nepísalo. V pološere som sa oprel o stenu, aby som nespadol a čakal som. Vedel som, kto ďalší tú zašiváreň ešte pozná.

Len čo Sylvia vošla, zaboril som prsty do jej vlasov. Ústa som už mal na jej holom pleci. Ruky sa mi rozbehli loviť. Habkal som po háčikoch na podprsenke. Bozkával som ju čoraz bližšie pri ústach, vyhladnutý dávnou túžbou. Poskytla mi jazyk a sliny. Jej stehná sa roztvárali pod mojou dlaňou, ktorá sa kĺzala od kolien nahor. Dianie sa poddávalo neskutočnosti polosna. Každý nový ošiaľ zaslepoval oči a spaľoval až do zamdletia.

Mesto síce ležalo na dosah, no mne sa zdalo vzdialené celé hodiny či storočia. Mal som pocit, že Bratislavu a klub postavili iba pre mňa a pre ňu.

Vzápätí sa Sylvia panicky chytila za uši. V bruchu som pocítil vibrácie. Siréna! Za tie roky som ju v Účku nezačul ani raz, považoval som ju za legendu, neveril som, že naozaj funguje. Prenikavý tón sa desivo vrezal do priestoru a násobil sa v ňom.

Bleskovo som zvažoval. Účko stále patrilo Civilnej obrane. Okamžite som sa presunul do sály, aby som videl, čo sa deje a azda aj vypol ohlušujúci randál, čo sa mi, samozrejme, nepodarilo. Šuškalo sa, že došlo k havárii v neďalekej jadrovej elektrárni. Vzápätí sa to poprelo. Vraj unikla rádioaktivita, vyhlásili poplach a hrozí katastrofa. Nie, je to hoax. Alebo predsa?

Do hlavy mi búšil akustický tlak viac ako stodvadsaťpäť decibelov. Nastali čudné, horúčkovité minúty, zmätok, v ktorom sa ako vo víre krútili najprotichodnejšie vyjadrenia, podozrenia aj nádeje. Predstava konca oživovala najskrytejšie myšlienky.

Nastal pohyb. Muži v lesklých oranžových plášťoch a s dýchacími maskami na tvárach otvárali bežne neprístupné chodby. Odomkli aj prechod do strelnice za stenou, kde sa robil výcvik policajtov, ale kam si chodievali zastrieľať aj poslanci, ktorí sídlili o niekoľko geologických vrstiev vyššie.

V priebehu desiatich minút dorazil dav a naplnil klub do prasknutia. Mašinéria záchrany nahnala do krytu ľudí rozdelených podľa obvodov. Podarilo sa vypnúť sirénu a aktivovať generátor, starý motorový stroj na naftu, ktorý sa nachádzal za šatňou.

Červené svetlo ožiarilo ďalšie tunely a prebudilo obrovské nočné motýle. Zdravotné sestry rozdávali vodu a konzervy s trvanlivosťou do roku 2020. Dôchodcovia zízali, kam sa chodia zabávať vnúčatá. Ale určite neboli v takom šoku ako Oliver. Zbadal ma vedľa Sylvie, ktorá mala na mokrom čele navreté žily, v očiach rozšírené zrenice a líca jej blčali.

Samozrejme, že Oliver už v Ríme nepracoval. Dnes sa vrátil domov, aby s ňou znova skúsil žiť. Tvár mal bledú ako stena.  Nezmohol som sa na slovo. Biedne som zahral, že sme stále najlepší priatelia.

Pociťoval som strašné rozpaky, ktoré som sa márne usiloval skryť pod maskou skromnej nespútanosti, akou sa obrňuje človek, čo chce dať najavo, že vie zachovať tajomstvo. Sylvia herecky excelovala. Štebotala a vášnivo ho objímala.

Vyhovoril som sa, vyšiel som hore a pustil som Tschernobyl, Harrisburgh, Sellafield, Hiroshima: radioactivity is in the air for you and me, radioactivity discovered by Madame Curie. Hral som na život a na smrť. Ako keby som hral v cele smrti svoj posledný set, ktorý mi ešte bachar dovolil.

Po dvoch skladbách ma vypli. Policajt, mladší odo mňa asi o desať rokov, sa na mňa oboril. Naznačil som mu, že chcem vidieť jeho služobný preukaz a dostal som vynadané. Nejaký úradník z ministerstva vytiahol cédečko s hudbou na upokojenie ľudí v ťažkej situácii. Úradne mi prikázal pustiť ho.

Z obalu CD na mňa pozerali fúzatí a pupkatí chlapi, ktorí vyzerali ako starí pornoherci oblečení v krojoch a v rukách držali malé retro synťáky. Premiérovo v dejinách klubu zadunel z reprákov insitný pseudo folklór. Lámalo mi to srdce. No dav ožil a rozprúdila sa ľudová tancovačka.

Nemalo zmysel protestovať. Vyrazil som radšej do útrob skaly. Ozveny niesli primitívne páčivé piesne do prekvapivej diaľky, no postupne slabli. Ako v halucinácii som rýchlo kráčal spleťou chodieb a podzemných križovatiek.

V štáte kedysi postavili takmer dvetisíc krytov, kam by sa pri atómovej katastrofe ukrylo osem miliónov ľudí. Aj Účko bolo vybavené vlastným vetraním, protichemickým a protijadrovým vybavením a zásobou vody, jedla i liekov na krízové prežitie. Pozoroval som vetracie šachty aj inžinierske siete a kolektory, tie črevá mesta.

Nezastavoval som sa, lebo som mal dojem, že ma niekto sleduje. Postupoval som ďalej a míňal som skupinky vystrašených aj rozjarených ľudí. V ušiach mi pískalo a ten zvuk ma miatol, ale aj povzbudzoval.

Do hlavy mi vhupli také hrozivé dohady, že som sa ich neodvažoval domyslieť. Hnal ma popud objavovať, ale aj stupňujúci strach, že mi ktosi ide v pätách. Najradšej by som sa už nevrátil. Azda natrafím na tunel, ktorý smeruje od hradu popod Dunaj až na petržalskú stranu, alebo aspoň na chodbu, ktorou údajne chodievala Mária Terézia zo svojho sídla až do domu U dobrého pastiera za milencom. Dakam zmiznem.

No veľkolepé tajné cesty boli len mestskými mýtmi. Zakaždým som skončil v slepej chodbe, pri hrubom múre z čiernych kvádrov, a nemohol som ďalej.

Naďabil som na pivnicu vinohradníka zo zbúranej Vydrice, na brlohy bezdomovcov na Zuckermandli, na zvyšky Kempelenovho vodovodu aj bunkre dvoch svetových vojen.

V jednom z najvzdialenejších mŕtvych ramien chodby ma Oliver dostihol. Okrem nás dvoch tak ďaleko nezašiel nikto. Vedel som, že s ním musím zostať celkom sám a v temnote. Najprv som jeho blízkosť vnímal skôr inštinktívne než podľa nejakých hmatateľných príznakov. Kdesi vzadu klepotali podpätky zblúdenej chodkyne. Kvapkala voda a v rúrach tlmene hučalo. Nebolo úniku.

Očakával som, že ma zmláti a bol som s tým vlastne zmierený. Celé roky som Sylviu celkom zbytočne miloval, chorobne som žiarlil a nahováral som si, že mi každým ďalším príšerným one night standom bude väčšmi ukradnutá.

V rakúskom záveji som sa prebral podchladený v deň, keď sa s ním dala dohromady. Po ich nasťahovaní do spoločného bytu prišli tri týždne s nehoráznymi opicami každé ráno, a keby nedošlo ku škandálu v klube, zrejme by som už nežil a nestál teraz zahnaný do kúta.

Chvíľu som sa nepohol. Ani on. Nervy som mal napnuté do prasknutia. Snažil som sa preniknúť očami tmu a zbadať ho. Ostril som zrak a hoci som videl len obrysy a tiene, mal som dojem, že o ňom viem všetko.

Každú sekundu som predpokladal útok. Dokonca som sa tešil na bolesť, pretože som dúfal, že otupí a zahmlí všetko ostatné, že pachuť krvi v ústach nadlho prebije ostatné pocity. Otvoril som ústa, aby som prehovoril. Oliver povedal dve vety tak potichu, že som ich skoro nezachytil, otočil sa a odišiel. Tie nezreteľné slová ma doráňali oveľa horšie ako údery päsťou.

Nemal chuť zaútočiť. Zato ja som teraz zatúžil, a veľmi. Jeho vysoká silueta sa vzďaľovala. Musel sa v tuneli vždy zohnúť, aby si neudrel hlavu. Dobehol som ho pri zákrute. Zavolal som naňho a keď sa otočil, z celej sily som mu vrazil.

Z rozďavených úst kvapkala čierna krv. Tá bezvládna, chladná hmota predo mnou bol desivý prízrak človeka, ktorého som poznal.

Prenikavá bolesť prišla v rýchlych náporoch. Pocit ukrutného sucha v hrdle, po každom nádychu žeravejšom, bol čoraz neznesiteľnejší. Len čo som sa pokúsil narovnať, všetko som zo seba vydávil a musel sa oprieť o múr.

Klub zamrel v tichu naplnenom jednoliatym monotónnym bzučaním, ktoré sprevádzalo môj pohľad, kamkoľvek som ho uprel. Akoby sa hudba, hluk a rytmus sveta náhle stiahli kamsi do nekonečna. Mozog zahltil šum, ktorý vychádzal zo stredu hlavy a v rytmických vlnách narážal do lebky. Vzduch bol zadúšajúco ťažký. Hocikam som obrátil tvár, nikde ho nebolo dosť na dýchanie.

Dobehla Sylvia, nozdry aj pery zarosené od potu. Upierala na mňa neprítomne blúdiace oči a po dlhej chvíli sa spamätala. Nepočul som ju, ale už som obstojne odčítal z pier. Oliver, prosím ťa, poďme domov, teraz hneď, prosila. Všetko mi bolo dôverne známe, bol to môj skutočný život.

Z Účka som vyšiel až nadránom. Aj v tom hroznom stave som jasne videl, že koniec sveta ešte nenastal. Zamračená obloha veštila búrku. Netrúfol som si vrátiť sa hneď do spoločného bytu. Chvíľu som sa prechádzal po nábreží a netrpezlivo som čakal na nový deň, aby som mohol začať žiť odznovu.