Detstvo v socializme si pamätám

V stredu 25. februára 2009 je to už šesťdesiat rokov, čo sa „víťazný február“ slávil prvýkrát a presne dvadsať rokov, čo sa oslavoval naposledy. Ako podľa vás vníma naša spoločnosť éru komunizmu? Myslíte si, že útrapy, ktoré režim spôsobil, dnes ľudia zľahčujú?

Slovensko určite má veľký problém s historickou sklerózou. Minulosť u nás prakticky nie je téma verejného života.

Najmä politici často zneužívajú názor, že neexistuje len jedna história, ale mnoho rovnocenných histórií, čiže vysvetlení rôznych udalostí. To im slúži na zľahčovanie zločinov z celkom nedávnych dejín, aj z obdobia stalinizmu či reálneho socializmu.

Kolektívne zlé svedomie problém vytesňuje, ale v zlomových situáciách a rozhodnutiach sa vždy vracia.

Myslíte si, ze zhovievavo sa na komunizmus pozerá len najmladšia generácia, ktorá ho prakticky nezažila, alebo že už na hrôzy komunizmu zabúdajú aj tí, ktorí túto éru zažili?

Nedá sa to zovšeobecniť. Považujem za hrubú chybu vlády, ktorá sa označuje ako sociálno-demokratická a národná, že permanentne zľahčuje zločiny totalitného režimu na Slovensku. Vtedy sa u nás žilo neporovnateľne horšie ako dnes.

Treba si pripomínať tie zlé, ale aj tie dobré stránky a predovšetkým sa z nich poučiť. Som veľkým fanúšikom francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa, podľa ktorého by mal dejepis od prvej triedy patriť k hlavným školským predmetom ako materinský jazyk alebo matematika.

Prečo maju ľudia tendenciu zľahčovať éru totality? Je to
nostalgiou? Keď porovnáte obdobie komunistickej totality s dviadsiatimi rokmi kapitalizmu, vidíte na starom režime nejaké svetlé stránky?

Pozitívne stránky totalitného režimu sú bezpochyby kontroverzná téma, ale to neznamená, že neboli. Predovšetkým 60. roky ukázali, že ľavicová forma politického a ekonomického režimu môže fungovať do istej miery úspešne a prispieť k výraznému rozvoju spoločnosti aj kultúry.

Hlavným problémom Československa však bola nesloboda. Krajinu zničil prístup Sovietskeho zväzu, ktorý v 50. a 70. rokoch hraničil so štátnym terorizmom. Napriek katastrofálnym podmienkam vznikali mnohé prvotriedne umelecké diela alebo vedecké objavy, preložil sa skoro celý kánon svetovej literatúry, vzdelanie dosiahlo významnú kvalitu. Nemali by sme odsudzovať všetko bez rozdielu, ale skôr vytriediť to kvalitné a trvácne.

V románe Eskorta ste opísali detstvo hrdinu u rodičov z prostredia disentu. Socialistické „kulisy“ Bratislavy sú v knihe pochmúrne. Je to obraz mesta, ako si ho pamätáte z mladosti? Mali ste nejaké reakcie od staršej generácie? Súhlasili s vašim pohľadom na tú dobu?

Prvá časť Eskorty vzbudila naozaj veľa ohlasov, dostal som desiatky pochvalných aj pobúrených emailov, nadšene i odsudzujúco ju hodnotili kritici. Ľudí taký pohľad na detstvo v reálnom socializme prekvapil, pretože u nás dovtedy nebol literárne spracovaný. Pre anti-ostalgiu som sa rozhodol zámerne. Už mi prekážalo zľahčovanie a lacný sentiment. Bola to temná a drsná doba, ak ste nekráčali s režimom.

Môj hrdina vyrastá medzi príslušníkmi sexuálnej menšiny, ktorá bola tabuizovaná a tvrdo trestaná. V Československu žilo štyridsaťtisíc utajených otcov-gejov, ktorí si zakladali rodiny, aby sa vyhli prenasledovaniu. Príbeh je literárny, vymyslený, ale postavený na historických rešeršoch a rozprávaní disidentov, napríklad môjho priateľa Egona Bondyho.

Čo éra komunizmu najlepšie dala a čo najhoršie vzala vám, ako príslušníkovi generácie, ktorá bývalý režim zažila len ako dieťa?

Mne, našťastie, vzala málo. Mal som iba trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Napriek tomu si z detstva pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie.

Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

Otázky kládol Milan Čupka, reportér denníka Pravda.

K téme: Časy hojnosti sa skončili

Úryvok z románu Eskorta

juraj_michal_hvoreckyJuraj Hvorecký a Michal Hvorecký, Československo, 1979

Reklama včera a dnes

V socialistickom Československu plnila reklama funkciu akéhosi záhadného bonusu v televíznom programe, milého nezmyslu bez reálneho významu. Keďže nejestvoval výber tovarov, a často dokonca nebol dostupný ani nevyhnutný jeden druh, nebolo treba súťažiť s konkurenciou.

Zvláštne, že nedostatkovými sa stávali najmä elementárne hygienické potreby, takže priam symbolicky zostávalo všetko riadne špinavé.

Štátne podniky nepropagovali značky, ale výrobky všeobecne: Jedno vajce denne! Jedzte viac kapusty, je zdravá!

Pamätám si, že v tom čase ma zahraničné reklamy zvláštnym spôsobom priťahovali. Pozrieť si blok spotov na rakúskej televízii bolo ako vidieť sériu krátkych science fiction filmov, ktoré sa odohrávali vo fantastických prostrediach a ktorých dej sa točil okolo úžasných, neznámych predmetov.

Šuškalo sa, že svoju úlohu v tom hrala politika, ale možno len ľudia nadobudli dojem, že keď u nás chýbal toaletný papier alebo vložky, tam sa zrazu zjavovali oveľa častejšie. No je známe, že hladný vidí jedlo všade a susedova krava viacej mlieka dáva.

mlieko

Priznávam sa otvorene, v detstve ma chorobne priťahovalo všetko západné. Lenže kde to vziať? Nebol som zjavne jediný, kto mal tento problém, pretože pre krachujúcu krajinu sa stali typickými náhradky. Hubba Bubba sa volala Pedro, Wrangler zasa Prekon, Camembért bol Plesnivec, Labello jednoducho Jelení loj a tenisky Puma pre zmenu Botas.

pedro

Nejazdil som na lyžiach Elan ani Atomic, tie moje sa vyrábali v Súľove, a tak sa aj volali. Namiesto Playmobilu som sa moril so stavebnicou Merkur. Neučil som sa počítačový jazyk LOGO, ale týral som chybnými príkazmi Korytnačku Žofku.

Namiesto Atari alebo Gameboya som drtil klávesnicu počítača PMD 85-1, horúceho ako rozpálená panvica. Môj prvý Mac sa volal Didaktik Alfa.

pmd85-2

Na napodobeninu Nutelly sa režim nezmohol, preto som v družine dostával krajce chleba natreté (bez masla!) tenulinkou vrstvou marmelády, ktorá chutila ako druh ovocia, čo sovietski genetici ešte len vytvoria.

mydlo

Namiesto zbožňovaného francúzskeho komiksového časopisu Piff mi v družine ponúkali všetky zviazané ročníky Sveta socializmu. Magnum som poznal len z gangsteriek, nelízal sa, ale strieľalo sa z neho na polišov. Účes sa nespevňoval fixačným lakom do každého počasia, ale mydlovou vodou.

Milka nebola čokoláda, ale herečka z pondelňajších televíznych inscenácií, ktoré akoby sa všetky odohrávali v tej istej miestnosti. Pepsi sa pila dva razy do roka, na narodeniny a na Vianoce, keď sa jedna fľaša rozdelila medzi dvanásť bratrancov a sesterníc.

Myslel som si, že Mozzarella je francúzske ženské meno, Cappuccino talianska dovolenková oblasť pri mori a Tom & Jerry čiernobiely nemecký kreslený seriál – vielen Dank für die Blumen!

V škole som nepil zelený čaj senča, ale zriedený sirupový odvar, pričom na armádny hrniec sa použilo jedno úbohé vrecúško z Gruzínska. V mojej detskej izbe viseli plagáty skupín, hoci som nevlastnil jedinú ich nahrávku. Spomalený čas odmeriavali večne meškajúce hodinky Prim.

Jazdil som na bicykli Liberta a sníval som o tom, že si raz kúpim Babettu. V televízii donekonečna opakovali program Zlatá brána, kde hrali pesničky ako Trampoty s kozami, Vrtké jazyky, Peter Centimeter alebo Fintivky, ktoré zneli ako názvy pornografických filmov. Hitparádam dominoval Peter Hečko, najdesivejší úkaz v galaxii od čias Gigerovho Votrelca.

gramoradio

Najšťastnejší okamih priniesli Vianoce 1982, keď mi americká rodina poslala obrovské Lego, z ktorého sa dal postaviť žltý hrad s légiou vojakov.

Okrem toho som od tých neznámych, no zbožňovaných cudzincov za oceánom dostal aj zimnú bundu, na ktorej sa dali zipsom odopnúť rukávy – to bol vtedy vynález podobného významu ako dnes iPhone. Tieto dva dary zo mňa prvý a posledný raz urobili kráľa bratislavského sídliska Krasňany. Vzor vetrovky si celý zástup mladých súdružiek učiteliek obkresľoval priamo z môjho tela. Nič erotickejšie som si ako šesťročný chlapec nevedel predstaviť.

bon

Minulé leto som navštívil niekoľko veľkých kultúrnych festivalov v Čechách a na Slovensku a uvedomil som si, že medzičasom spoločnosť dospela do opačného extrému. Mohol som si vybrať, či si vypočujem operný recitál Phillip Morris alebo Samsung komorný koncert, navštívim Pepsi galériu, pozriem si film v Bažant kine, alebo radšej zájdem na Kozel rockový festival či na Budvar divadelné leto.

Je však celkom možné, že som si jednotlivých reklamných partnerov poplietol a v skutočnosti šlo o Pepsi operný recitál, Phillip Morris kino, Budvar divadelný festival, výtvarné diela viseli v Kozel galérii a komorný koncert sa volal Davidoff Classic Stage, Orange Svet Hudby stage, Dove Prevencia stage alebo Nivea Starostlivosť o citlivú pleť Stage. Dokonca nevylučujem, že to prebehlo inak – udržať si prehľad v značkách začínalo byť nemožné.

Počas prestávok som v sebe nemohol nechať doznievať kultúrne zážitky, pretože ma postupne oslovovali Avon Lady, Oriflame Girl, Adidas Woman, Kenzo Babe, Nike Trainer, Puma Friend a ďalšie hostesky v korporátnych kostýmoch.

Aby som si po chaose schladil hlavu, zašiel som na kúpalisko, kde ma však čakal len Mattoni šport bazén. Alebo to bol Kláštorná tichá bazén, Fatra Nesýtená Aqua Park, Budiš Perlivá Bath či Mitická Harmony Pool? To som už nedokázal posúdiť. Viem však naisto, že som neplával v minerálke, ale v obyčajnej chlórovanej vode, ktorá bola priam symbolicky riadne špinavá.

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list. Môžete si ho aj vypočuť:

 

Detstvo v socializme

Nemecko opäť prežíva kolektívny šok a jeho východná časť sa ťažko vyrovnáva s dozvukmi svojej komunistickej minulosti.

Na verejnosť sa dostal dokument schválený prvého októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, pretože práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery.“

milicionar

Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách.

Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.

w_zdravime_prvy_maj

Som rád, že som počas svojho života zažil aj diktatúru, ale raz úplne stačilo. Ak dnes môžem povedať, že som mal šťastné detstvo, tak za to vďačím hlavne svojej rodine, vôbec nie šialenému, zbankrotovanému a okupovanému štátu fízlov.

Necítim nostalgiu za sovietskou alebo bulharskou popmusic ani za východonemeckými rolákmi.

Zaskočilo ma, ako často sa ma dnes rovesníci pýtajú, prečo vykresľujem v romáme Eskorta detstvo v socializme tak temne.

„Ako deti sme sa predsa mali krásne!“, „Vtedy sa vraj žilo nádherne,“ hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?

traktor

Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry.

V ich spomienkach sa neustále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.

Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus.

Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale inak číre klamstvá. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou.

Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality dvadsiateho storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.

Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami.

Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.

w_spartakiada_praha

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.