Pre dennik N som napísal o Tristanovi a Izolde: https://dennikn.sk/3278976/mohli-by-sme-spolu-zomriet/?ref=list

Stojíme na nádvorí anglického hradu na juhozápade ostrova. V nepokojnej ríši nastala hlboká letná noc. Zlostný kráľ sa naveľa odpratal na poľovačku.

Žena počúva doznievajúce lesné rohy loveckej družiny a netrpezlivo prikáže družke, aby zhasla fakľu. To je dohovorený signál. Muž sa smie priblížiť. Prekliati milenci prekonali množstvo prekážok a teraz konečne osameli.

Hudba druhého dejstva Tristana a Izoldy sa začína prudkým orchestrálnym gestom, ktoré nás ihneď vtiahne doprostred deja. Znie to celkom inak ako veľmi pomalé prelúdium najradikálnejšej Wagnerovej opery. „Neustále značne naliehavo,“ píše sa vo vysvetlivkách dvestostranovej partitúry.

Láska si želá, aby prišla noc, lebo v nej zažiari jasnejšie. Skladateľ repliku efektne zdramatizuje, keď celá sláčiková sekcia hrá veľmi hlasné tremolo.

Pochodeň zhasne a nastane tma. Obrovské tiene stúpajú a klesajú a rozrušenú dvojicu obostierajú čoraz bližšie. Zákony dňa prestávajú platiť. Rozprúdi sa najkrajší a zároveň najdesivejší rozhovor v dejinách ľudskej tvorivosti.

Príbeh starý osemsto rokov sa ako každý mýtus dochoval v mnohých aj protirečivých verziách. Literárna predloha opery asi z roku 1210 zostala fragmentom.

Tristan, ktorý už stihol zabiť obra a poraziť draka ohrozujúceho hlavné mesto, sa takpovediac nevedome pomiluje s Izoldou, zasnúbenou anglickému kráľovi, svojmu keltskému pomyselnému otcovi, čiže spácha priam incest. Udeje sa to v drogovom rauši, v extáze namiešanej z omamných bylín.

Ich krátka spoločná cesta pripomína halucinačný ošiaľ, trip, na šialenú cestu loďou popri pobreží sa vydali bez kormidla a plachiet.

🎭Nemecký skladateľ miloval dvorskú poéziu minnesängrov, ktorí na nemecké územie priniesli francúzsku tvorbu, trubadúrsky recitované a spievané ideály rytierstva. S očarením čítal aj Schopenhauera, knihu Svet ako vôľa a predstava. Sebapoznával vlastné limity a schopnosti, aby ich dokázal prekonať. Fascinovalo ho slepé a bezcieľne nutkanie prežiť – od kameňa po človeka.

Stredovekí rytieri sa považovali za potomkov archanjelov, za božích druhov. Zbožňovali umárať sa, ideálne nešťastnou láskou k vydatej žene: Moja trýzeň je niečím, čo chcem, moja bolesť je mojím zdravím (Chrétien de Troyes, ktorý si vpísal vieru priamo do mena). Ich silné príbehy, veľmi prehnané, afektované artušovské fikcie, pomáhali pochopiť čoraz zložitejší svet tým, že si vytvárali vlastný, vysoko štylizovaný.

Kurtoázne rituály a pravidlá sa v 13. storočí dodržiavali ťažšie ako klanové kódy dnešnej hip-hopovej subkultúry. Preto láska na prvý pohľad tejto nezvyčajnej dvojice tak veľmi pripomína obrátenie na vieru.

Pochádzajú zo znepriatelených rodín a krajín, on z Cornwallu, bašty keltského raného kresťanstva, ona z Írska.

Tristan, tristesse, má smútok už v mene, mama mu zomrela pri pôrode. Izoldino meno pravdepodobne znamenalo tajuplné znamenie a predmet rozjímania.

Rozprávajú sa spolu štyridsať minút, ale nič naozaj dôležité si nepovedia. Zmietajú sa medzi úľavou, extázou a výčitkami, filozofujú aj sa posadnuto zbližujú, ale nechápu prečo. Túžia rozvíjať svoj vzťah, preberajú vzájomné rozpory, vyjadrujú si náklonnosť, stupňujú emócie a čoraz menej rozumejú svojmu správaniu a citom. Stále nie sú vytúžené jedno, naďalej zostávajú dvaja. Kľúčom k dielu je spojka medzi ich menami, písmeno a.

Nariekajú a silnie v nich presvedčenie, že naplnenie nastane až na inom svete, ak vôbec. Ich vášeň je zničujúca. Leitmotívom ich lásky je smrť.

Neviem ti to vysvetliť. To, na čo sa pýtaš, sa nikdy nedozvieš, odpovedá Tristan kráľovi, svojmu strýkovi, ktorý ho obviní z podlej zrady.

Na vyjadrenie týchto pocitov už nestačia slová, chýba pre ne adekvátny jazyk, ale našťastie pomôže hudba, iná ako kedykoľvek, odkedy človek vylúdil prvý zvuk na prírodnom nástroji.

Tristanovský akord sa takisto stal mýtom. Vystihol totiž kontrapunktický charakter smrtiacej vášne, prekročil všetky známe hranice, poskytol spôsob, ako nekompromisne využiť zvuk na vyjadrenie najvyššej blaženosti, azda aj transcendencie. Ani mol, ani dur. Oslobodil chromatiku, emancipoval disonanciu, otvoril brány moderne a avantgarde. Zahrnul všetky protirečenia noci. Obnovil zrod tragédie z ducha hudby.

Keď nami opakovane prenikne pocit, že melódia už nemôže byť krajšia, Wagner predstaví ďalší nápad, úzkostné a krvilačné crescendo, ktoré celok posunie na ešte vyššiu emocionálnu úroveň v úplne novej zvukovej krajine. Toto je neskutočná noc.

Skladateľ sa právom obával, že dielo mnohých privedie do blázinca. Rýchlo však nastáva úsvit, ktorý zmarí aj poslednú nádej. Láska zničí všetko. Láska nás rozdelí.

Mohli by sme spolu zomrieť, neuveriteľne pokojne navrhne rytier a náš súčasník Tristan, ktorý v tej chvíli znie ako kňaz, a Izolda súhlasí. Záver príde rýchlo a brutálne.

Wagner, ktorý napĺňal všetky znaky toho, čo dnes nazývame toxická maskulinita, sa v liste Franzovi Lisztovi posťažoval, že v živote zažil pramálo šťastia pravej lásky. Preto vytvoril Tristana a Izoldu, pamätník svojmu najkrajšiemu snu, svoju najjednoduchšiu a zároveň najplnokrvnejšiu hudbu, svoju čiernu zástavu, ktorú na konci vztýči a po smrti sa ňou prikryje.