Už som preložil viacero próz aj divadelných hier a nedávno prvýkrát komiks, graphic novel, plnohodnotný grafický román. Napísal a nakreslil ho Reinhard Kleist a vydalo nové vydavateľstvo Monokel, značka mimoriadne šikovného a na literárnej scéne roky činného Petra Michalíka. Hlavne jemu ďakujem za príležitosť a knižný artefakt, ktorý nakoniec vznikol. Autor ho označil za najkrajšie zahraničné vydanie svojho diela, ktoré vyšlo v mnohých jazykoch. Nešetrilo sa na väzbe, papieri, dizajne ani redakčnej úprave a je to vidno. Radosť spolupracovať. Každý preklad kvalitného diela znamená hlboký ponor do originálneho aj cieľového jazyka, kontextov, predpokladá všeobecnú znalosť témy aj špičkové ovládanie materčiny. V tomto prípade práca predstavovala pôžitky aj výzvy rôzneho druhu. Prečítal som všetky Kleistove komiksy, ktoré sa mi v origináli podarilo zohnať, o Johnnym Cashovi, Fidelovi Castrovi, o boxerovi Herckovi Haftovi, ktorý prešiel nacistickými koncentrákmi, o somálskej atlétke Samii, ktorá zahynula na úteku do Európy, jeho seriál o berlínskych mýtoch a ďalšie. A potom som si púšťal Cavea a pozornejšie som počúval texty. Spomínal som, ako mi ho Klaus predstavil v polovici deväťdesiatych rokov, keď mi z vinylov hral Birthday Party a spevákove prvé sólové nahrávky. Knižne som vďaka kamošovi Caveove básne najprv čítal v nemčine, neskôr v angličtine. V češtine zasa jeho román napísaný biblicko-barokovým jazykom o oslici, ktorá uvidela anjela a v komikse hrá dôležitú úlohu. Do slovenčiny sa Caveov jazyk zatiaľ pokúsil preložiť len Jozef Kot a Smrť Bunnyho Munroa dobabral. Považujem za značný paradox, že komunistický básnik a normalizátor, ale aj veľmi zručný, skúsený a dobrý prekladateľ z angličtiny, sa pustil do projektu, ktorý mu vôbec nesadol. Zlý preklad knihu zničil. Aj preto som k práci pristupoval s pokorou a detailnou prípravou, z úcty ku Kleistovi aj Caveovi. Komiks u nás nemá tradíciu. Vo východnej Európe sa desaťročia vydáva v Poľsku, Srbsku aj Česku, u nás, žiaľ, takmer vôbec. Verím, že sa situácia konečne začína meniť. Ako to dopadlo, posúdite vy.

„Zdedil som po ňom niečo? Nesiem v sebe kus z neho?“ pýta sa spisovateľ a reportér Martin Pollack pri pohľade na fotografiu svojho otca v uniforme SS, ktorý pôsobil v Poľsku, na Balkáne i v slovenských horách, kde operoval počas SNP.

Martina Pollacka môžete poznať vďaka knihe Americký cisár. Masový útek z Haliče, v ktorej spracúva tému masového vysťahovalectva z tých najzaostalejších oblastí bývalej monarchie na prelome 19. a 20. storočia. Tenktokrát prichádza s mimoriadne osobným a o to dôležitejším príbehom – s príbehom vlastnej rodiny.

V knihe Smrť v bunkri spracoval život svojho biologického otca, príslušníka jednotiek SS Gerharda Basta, ktorý v roku 1944 operoval aj na území Slovenska. Takto sa Martin Pollack vyrovnal so svojimi vlastnými ťaživými dejinami – s nacistickou minulosťou svojich rodinných príslušníkov.

Je nenávisť dedičná? A ako sa postaviť temnej minulosti svojich vlastných predkov? S desivým dedičstvom nacizmu sa nedokážu vyrovnať celé krajiny. Ako sa s ním teda má vysporiadať jeden človek, keď zistí, že jeho otec má na rukách krv stoviek nevinných ľudí?

Martin Pollack rekonštruuje život svojho biologického otca, aby lepšie spoznal a pochopil aj samého seba. Prijať minulosť i všetky jej hriechy – to je možno najlepší spôsob, ako sa vyrovnať s temnými dejinami svojej rodiny. A je to možno aj dobrý recept pre celú spoločnosť.

Kniha Martina Pollacka Smrť v bunkri vyšla v preklade Michala Hvoreckého.  Viac o knihe a autorovi tu: https://goo.gl/U3RQU4