Sľúbili sme si komiks!

krst-pozvanka

17. november: Čo by bolo keby

Ako by to asi dopadlo, keby už v novembri ´89 existoval Facebook? Na podujatie “Ideme zmeniť režim v tejto krajine” by sa prihlásilo 20 000 ľudí, ale na námestie by naozaj prišlo 200. V internetových diskusiách by organizátorom do sýtosti vynadali, vysmiali by ich, alebo by hneď dokázali, že to sú aj tak židia a vlastizradcovia a ide im iba o vlastný prospech. Nezvyčajná udalosť by pár dní živila statusy a blogy a potom by ju vystriedalo dačo iné, na čom sa dá pohádať lepšie a aktuálnejšie.

Veční frfloši by získali ďalší dôkaz, že aj tak mali vopred pravdu a dopadlo to presne tak zle, a vlastne ešte aj oveľa horšie, ako čakali. A väčšina by sa zhodla, že najlepšie je nič nerobiť a počkať, ako to celé dopadne, lebo človek tu aj tak nikdy nevie.

Snaživci sú beztak zo všetkých najhorší, stále chcú niečo nové a iné a o čo im vlastne ide? Navyše sa tu predsa vôbec nežije až tak zle, len keby keby tí drzí pseudo umelci a provokatéri platení z nepriateľských zdrojov stále nedráždili režim a nerušili by náš svätý pokoj. A potom by sa zrazu objavil nový vodca, ale vlastne zo starej školy, už osvedčený a rovnaký ako oni, vlastne jeden z nich. Ten by toto všetko povedal na plnú hubu a toho by vzápätí masovo zvolili a milovali by ho, nech by robil čokoľvek, a on by im vládol, až kým by nepomreli

Tvrdá zrážka s Nežnou revolúciou

V novembri 1989 som mal dvanásť rokov. O politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.

O politike sa v škole hovorilo, ako keď pán Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky.

Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: „Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.“ Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.

Čítať ďalej

Zamatová zmena mala zvuk

V televíznej speváckej súťaži som zdesený zistil, že tínedžeri aj o dvadsať rokov neskôr počúvajú Kim Wilde a Sandru, hoci majú prístup k toľkej kvalitnej hudbe. Viac novom článku pre SME.

Najsilnejší zážitok z novembrových demonštrácií vo mne zanechal Jaro Filip s piesňou Do batôžka z legendárnej platne Bolo nás jedenásť… Možno niekde tam sa zrodilo moje presvedčenie, že umenie má byť stredobodom života, inak jedno  ani druhé nebude stáť za to.