Nie sme ako oni

Mňa kúpa denníka SME skupinou Penta neprekvapila. Podobné kšefty sa na Slovensku už dávno urobili v televíznom biznise a iba potvrdili moje presvedčenie, že televízor do mojej domácnosti nepatrí a  nechýba.

Rovnako iná finančná skupina pred rokom potichu ovládla väčšinu knižného trhu, keď za neférových podmienok kúpila najväčšiu sieť kníhkupectiev a potom aj najväčšie vydavateľstvo. Tým zároveň legitimizovala miliónový mafiánsky podvod, aký sa v dejinách distribúcie kníh u nás ešte nevyskytol, a ktorý pripravil vydavateľov a autorov o desaťtisíce eur a doslova zničil nespočetné množstvo výtlačkov.

Oligarchovia si sprivatizovali obrovskú časť štátu aj verejného priestoru a teraz si ukrajujú viac a viac aj zo súkromných platforiem. Ako hovorieva Kmotrík po každých voľbách: Vyhrali sme! Nikdy to neplatilo viac.

sme_logoNo v súvislosti s kúpou SME ma zaskočila, priam šokovala miera škodoradosti, nenávisti a neprajnosti, ktorá sa v súvislosti s týmito novinami šíri celou krajinou. Také intenzívne želanie neúspechu, neschopnosť uznať druhému nijaké kvality, pohŕdanie prácou iného človeka či celého tímu, priam vyžívanie sa v kríze a veľkých problémoch denníka – s takým niečím som sa ešte nestretol. Neskrývaná zlomyseľnosť sa šíri od Slobodného vysielača cez Ľavé spektrum až po vládu. Iba na tomto sa ešte všetci zhodnú.

Nič neukazuje akútnu potrebu nezávislých a slobodných médií na Slovensku tak, ako táto debata. Nič tak jasne nepotvrdilo, akí naozaj SME. Aká hlboko, už asi nezmieriteľne rozdelená zostáva naša krajina. Opäť sa mi potvrdilo presvedčenie, že tu vládne kult neúspechu. Ľudia sa neradujú, keď sa niečo podarí, zato jasajú, keď sa dačo nepodarí, keď projekt, ktorý bol napriek všetkému na dobrej ceste, napokon predsa len zlyhá, ako toľkí od začiatku dúfali a čakali. Toľko zadosťučinenia pre slovenskú dušu!

Takto sa nepísalo ani o nechutnom mečiarovskom denníku, ktorý sa volal rovnako ako tento štát, a ktorý vo veľkom defraudoval verejné peniaze, roky deformoval mediálny trh a priamo podporoval prepojenie politiky s mafiou, organizovaným zločinom či šírenie extrémizmu. Mnohí jeho spolupracovníci sa dodnes vyhrievajú na výslní moci, či dokonca učia na vysokých školách!

Do SME som pravidelne písal vyše pätnásť rokov. Vážil som si túto príležitosť a som za ňu vďačný. Samozrejme, že aj mňa veľa vecí štvalo. Napríklad nízke honoráre pre externistov a aj som sa usiloval o ich zvyšovanie, ale po čase som pochopil, že sa to v našich podmienkach jednoducho ekonomicky nedá. Rovnako ich nie práve prehľadné účtovníctvo, ktoré moju ekonómku privádzalo pri každom daňovom priznaní do zúfalstva, až sme minulý rok pritlačili na honorárové oddelenie, aby autorom na konci roka zdokumentovalo príjmy a vysvetlilo, čo sa už zdanilo, a čo nie.

Ešte oveľa viac ma vytáčal postoj redakcie k plagiátorskej afére „Edwina Grassmaiera“, ktorá vyvrcholila roku 2004, a ktorú sa podarilo viac-menej ututlať. Alebo spôsob, akým sa dlho (ne)písalo o Jozefovi Majskom. Rovnako by som si želal v sobotnej prílohe Fórum viac slovenských ako preložených textov. Často som nesúhlasil s mnohými postojmi redakcie, napríklad k vojne v Iraku. Ale noviny sa majú čítať kriticky, presne preto vznikajú. A SME prešlo veľkým a dôležitým vývojom.

Veľakrát aj o mojej práci písali veľmi ostro a tak to má byť. Každý, kto verejne pôsobí a publikuje, musí byť pripravený na kritickú reflexiu svojich výkonov. Nezanevrel som na tento denník, ani keď raz zverejnili nehorázny text o tom, že som si vraj vymyslel premiéru svojej hry v Nemecku, a ktorý som si prečítal krátko pred premiérou v Hannoveri. Síce publikovali opravu, ale novinárka tam dodnes pracuje.

V SME často nikto texty needitoval, poriadne neredigoval. To sa už, žiaľ, stalo zvykom aj v knižných vydavateľstvách a v akademickom prostredí. A výborní korektori denníka, ako básnik Ján Litvák a mnohí ďalší, celkom skrytí v pozadí, nedokázali vychytať všetky chyby. Pri takejto malej a zle platenej redakcii považujem za zázrak, akú kvalitu si noviny dokázali udržať.

Neboli to len pravicové či dokonca vraj neoliberálne noviny, to je urbánny mýtus marketingovo nafukovaný Ficom a jeho pochlebovačmi. Pravidelne tam vychádzali ľavicové či liberálne texty autorov ako Lévy, Bauman či Grass, publikovali aj Miša Havrana a iných.

A novinári, ako aj autori, robia tiež chyby. Kritici SME neustále pripomínajú rozhovor s Martinom Šimečkom, že vraj denník už pravdu nehľadá, ale vlastní. Pritom toto interview zverejnilo samotné SME, čo je taká miera sebareflexie, akej u nás absolútne nijaké médium nikdy schopné nebolo. Viete si niečo podobné čo i len predstaviť v TA3 alebo Pravde? Žeby sa čo i len zamysleli nad tým, ako informovali o kauze Gorila či o prezidentovi Kiskovi, alebo z toho nebodaj vyvodili nejaké dôsledky? (A ani Šimečka nie je neomylný, ako ukázala nešťastná kauza Kundera v Respekte. Napriek tomu stále patrí k najlepším česko-slovenským autorom.)

Napriek všetkému mám SME mimoriadne rád. Čítal som ho od prvého čísla, ktoré som v čase mečiarizmu ako tínedžer vítal ako nádej, že Slovensko predsa len môže vyzerať aj inak, že tu zdravý rozum ešte celkom nevymrel.

SME nebolo a ani to nemohlo byť Süddeutsche Zeitung, tak ako Pohoda nie je a nemôže byť Sónar, alebo SNG nie je a nemôže byť viedenská Albertina, a A4 nie je ani nemôže byť berlínska Volksbühne. Ale bol to pokus robiť na našom miniatúrnom trhu niečo kvalitné, autentické a poctivé.

Nevyznám sa v kupovaní mediálnych konzorcií. Prial by som si, aby sa to vyvinulo inak, ale nestalo sa. Za zmienku stojí nemecký model Tageszeitung, ktorý financuje transparentné spoločenstvo čitateľov. Bude mi smutno, ak SME zanikne. Alebo bude vychádzať ďalej, a predpokladám, že novým šéfredaktorom sa stane Gustáv Murín, alebo niekto podobný. Mnohí priaznivci nového majiteľa už cítia šancu. Oligarchovia pod svoje krídla prichýlili kadekoho vrátane takých bezcharakterných hajzlov ako náčelník ŠtB Alojz Lorenc, ktorý keby zostal pri moci, tak nielenže neexistuje SME, ale naďalej nás okupujú sovietske vojská.

Práve množstvo nepriateľov SME ukázalo, že ten denník za niečo stál, niečo reprezentoval, znamenal a nevychádzal zbytočne. Zostáva dúfať, že sa opäť nájde dostatok takých, ktorí si spomenú, čo sme kričali pred štvrťstoročím na námestiach: Nie sme ako oni!

Michaela Jurovská číta Spamäti

Hvoreckého parapamäti vykazujú značný posun, ba sú priam protikladom jeho doterajších literárnych výtvorov – autor tu viac ráz zdôrazňuje, že je šťastne ženatý (ešte šťastie, že čitateľ netuší, či dva mesiace alebo pätnásť rokov), opakovane dáva najavo láskyplný vzťah k synovi a napokon, čo je v prevažne mačisticky ladenej slovenskej „mužskej literatúre“ zriedkavé, vyjadruje politicky korektnú nadpohlavnú, ľudskú spolupatričnosť so ženským pohlavím (asistencia pri pôrode syna, ódy na niektoré „veľké ženy“ najmä z bratislavského židovského intelektuálneho prostredia, osudy emancipovaných žien v Afganistane a Iráne a pod., ale aj typicky stredoeurópske intimistické výjavy zo „starých čias“, ako scény pečenia vianočných oblátok a pod., podfarbené jemnou autorskou seba/iróniou, týkajúcou sa života v socíku).

K tomu sa dá prirátať opakovane vyjadrovaná solidarita s „poníženými a urazenými“ na Slovensku i vo svete v dnešných časoch staronového kultu zlatého teľaťa – s obyčajnými pracujúcimi ľuďmi na vidieku aj s neobyčajnými ľuďmi idúcimi za svojimi predsavzatiami a snami, či už ide o vinárov, či o kronikárov, či o obete holokaustu a stalinizmu a iných foriem násilia. Hold ľuďom, ktorí si idú napriek nepriazni osudu či čias za svojím cieľom, sú vzorom celej obci (aj v zmysle polis) a predstavujú pravú duchovnú elitu národa, hold kreatívnym ľuďom v akejkoľvek oblasti, ktorí sú neraz odsúvaní na okraj a proti ktorým stavia autor skorumpovaných politikov a ich finančných a ekonomických komplicov, zbohatlíkov, podvodníkov, kšeftárov, vydávajúcich sa i vydávaných masmédiami za elitu národa za mlčanlivého súhlasu časti intelektuálnej, vedeckej elity (pozri epizódu zo slávnostného zasadania SAV s udeľovaním oficiálnej pocty predsedovi vlády vo chvíli, keď hrozí rozprášenie najmä spoločenskovedných ústavov, ktorá je vrcholom ľadovca, smutnej grotesky na slovenský spôsob…)

V tejto súvislosti sa Hvorecký dotýka aj témy, ktorá je na pokryteckom Slovensku stále tabu, a to pomeru či nepomeru medzi spoločenským postavením človeka a jeho odmeňovaním vrátane honorovania slovenských spisovateľov a notorického fňukania našich vydavateľov. Ide tu, pravda, o širší problém postavenia umeleckej literatúry, a vôbec nekomerčného umenia a krásy v dnešnom svete.

Premeny človeka, krajiny, prírody, tradícií, dedovizne, materčiny, otčiny – sú Hvoreckého parapamäti kritickou panorámou dneška či panoptikálnym obrazom, vynárajúcim sa z hmiel minulosti? Sú tým aj tým, a navyše čímsi, čo u nášho doterajšieho pozorovateľa s chladnou hlavou prekvapuje – prostým a vrúcnym vyjadrením jeho vzťahu ku kúsku zemegule, kde sa narodil a kde napriek všetkému (napriek zdravému či sedliackemu rozumu?) ďalej tvorí a žije.

Neskrývaným neznabožstvom môže Hvorecký popudiť pravoverných a netolerantných (ktosi múdry povedal, že aj ateizmus je viera), ale jedno je isté: za hodnoty, ktoré sám objavil na základe konkrétnych skúseností a v procese reflexie, sa vie postaviť. Ateizmus preňho neznamená nemorálnosť a nekultúrnosť, ani to, že je človeku dovolené všetko. „Keď Boh zomrel, ostali už len dejiny a moc,“ napísal Albert Camus pred šesťdesiatimi rokmi v jednej z esejí zo súboru Leto (1954). Boh zomrel, ako vieme z Dostojevského a iných, už v devätnástom storočí, a odvtedy je na každom z nás, ako a čím esenciálne naplníme svoju existenciu.

Či sa budeme cynicky smiať z toho, že našou vinou, povedané spolu s Camusom, „vesmír i duch vybočili z vytýčenej dráhy“, že sme „uprednostnili moc, ktorá je len napodobeninou veľkosti“, že „náš rozum všade zanechal prázdnotu“ a „výsledkom nášho panovania je púšť“, že sa „obraciame chrbtom k prírode a hanbíme sa za krásu“, alebo si uvedomíme, že „zmysel zajtrajších dejín je iný, než sa nazdávame. Spočíva v zápase medzi tvorivosťou a inkvizíciou“, a z tohto vedomia vyvodíme dôsledky.

Je nepochybné, že publicista a spisovateľ Michal Hvorecký tento stále aktuálny camusovský zápas v mene tvorivosti a slobody zvádza napriek inkvizičným hrozbám a rizikám.

Michaela Jurovská

spamati_ hvorecky michal

Celú esej nájdete v novom čísle časopisu Vlna.

Povstanie v Aréne

povstanie

A je tu zas

Práve vyšlo! Adolf Hitler sa prebudí v dnešnom Berlíne a neverí vlastným očiam. Nemecko naďalej existuje a prekvitá. Vodca Tretej ríše sa v nových pomeroch rýchlo zorientuje a začína kariéru v televízii a na internete. Cynická a mimoriadne zábavná satira dosiahla miliónový náklad a vyšla v tridsiatich jazykoch. Strhujúci nemecký román ukázal, že dobrá súčasná literatúra môže byť komerčne úspešná aj vyvolať celospoločenskú diskusiu. Prečítajte si svetovú literárnu senzáciu v mojom preklade do slovenčiny.

Pri tejto práci sa mi potvrdilo, že neexistuje univerzálne pravidlo pre umelecký literárny preklad, existuje len hľadanie čo najlepšieho riešenia pre konkrétne dielo. Bola to výzva a veľa som sa pri tomto rukopise naučil. Držím palce sympatickému mladému vydavateľstvu Zelený kocúr. Poteším sa, ak o knižke dáte vedieť ďalším čitateľom. Užívajte leto a knihy!
web-A-je-tu-zas-OBALKA

Inkvizícia, Šialenstvo a Pokrytectvo v Novej Bani

Nemám rád metal, ale keď pozorujem, čo stvárajú KDH a spol proti festivalu Gothoom v Novej Bani, mám prvý raz v živote chuť ísť tam a headbangovať do rána. Pardon, do pol jednej, pretože promotér už radšej skrátil čas, dokedy sa bude hrať, aby ho nemohli obviniť, že pri tajchu ruší nočný pokoj. Zrejme, aby zo štôlní, opustených už pred storočiami, nepovstali duchovia.

Fandím organizátorom, ktorí chcú oživiť dianie v polomŕtvom mestečku, propagovať svoj žáner a jednoducho sa uprostred leta zabaviť. Už päť rokov robia z ospalej provincie na pár dní centrum tvrdej muziky. Navyše pomáhajú miestnej ekonomike aj turizmu.
gf-logo Čítať ďalej ‘Inkvizícia, Šialenstvo a Pokrytectvo v Novej Bani’

Mesiac autorského čítania

Brno streda 23. 7. 20:30, Divadlo Husa na provázku, Zelný trh 9

Košice štvrtok 24. 7. o 17:00, Kasárne/Kulturpark, Kukučínova 2

Ostrava piatok 25. 7. o 20:30, Klub Atlantik, Československých legií 7

Wrocław sobota 26. 7. o 19:00, Mediateka, pl. Teatralny 5.


Zaregistruj sa pre správy z webu.

Join 162 other followers

Follow Hvorecky.sk on WordPress.com

Čítanosť

  • 1,299,263 čitateľov

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 162 other followers