Titov tlmočník

Bytové priestory Rakúskej literárnej spoločnosti na Herrengasse 5 pôsobia čarovne aj obskúrne. Od roku 1961 inštitúcia pomáha súčasnému písaniu v metropole, ktorej literatúru a umeleckú scénu zdecimovali dve svetové vojny a holokaust. Zašiel som tam po desiatich rokoch a nič sa nezmenilo. O ďalších desať to iste bude rovnako.

V zaprášených vitrínach ležia listy a telegramy, ktoré ustanovizni poslali Thomas Bernhard či Ingeborg Bachmannová. Nedávny škandál pri plánovaní rozpočtu ukázal, že väčšina úradníkov rakúskeho ministerstva kultúry netuší, že v ich hlavnom meste roky existujú viaceré literárne domy.

Malý byt sa nečakane zaplnil. Trojdňová konferencia o východoeurópskej literatúre lákala na raritné mená aj živé legendy. Ja som sa najviac tešil na Ivana Ivanjiho. Srbský spisovateľ sa narodil roku 1929 v rodine židovského lekára v Zrenjanine vo východnej Vojvodine nazývanej Banát. Roku 1944 ho deportovali do Osvienčimu, po týždni do Buchenwaldu a neskôr do ďalších dvoch koncentrákov. Obaja rodičia a mnohí príbuzní mu zahynuli v plynových komorách. Svoju skúsenosť so šoa opísal v memoároch Človek z popola.

Ivan Ivanji prevodilac

Čítať ďalej ‘Titov tlmočník’

Sme nezávislí od všetkého okrem vás

Podporte, prosím, kvalitné písanie a profesionálne publikovanie. Udržať si nezávislosť bude čoraz dôležitejšie, ale aj ťažšie. Vidím to denne okolo seba. Na knižnom trhu sa deje niečo veľmi podobné ako v žurnalistike, len verejnosť o tom, žiaľ, takmer nevie. Naďalej dochádza k tvorbe monopolu.

Oligarchická skupina kúpila najväčšiu sieť kníhkupectiev a potom aj najväčšie vydavateľstvo. Teraz sa spolu snažia získať takmer výhradnú distribúciu a vytlačiť menších hráčov. To nie je normálne ani slušné. To nie je kapitalizmus zdravej súťaže, ale kladenie nesplniteľných podmienok a priam vydieranie. Žiadajú 57-percentnú maržu z každej predanej knižky! Inak všetky menšie vydavateľstvá vyradia z ponuky.

V najväčších obchodoch s knihami potom zoženiete už len najpredávanejšie tituly. Je ilúziou myslieť si, že knižné supermarkety priniesli rekordnú ponuku, naopak, zúžili čitateľom výber na to najspotrebnejšie, masové a lacné.

Oligarchovia sa azda naučili nosiť kvalitnejšie obleky a využívať drahé PR agentúry, ale mentálne zostali v deväťdesiatych rokoch. Im nejde o pestrosť ponuky, rozmanitosť trhu a podnetný konkurenčný zápas, ale najmä o ovládnutie, manipuláciu a čo najväčší zisk bez ohľadu na to, komu to môže uškodiť.

Projekt N ukazuje cestu. Za kvalitný obsah si rád zaplatím, pretože autorky a autori si zaslúžia spravodlivú odmenu. Nezávislosť má svoju cenu. Ale tiež mimoriadnu hodnotu, ktorá dáva slobodnej tvorbe potenciál a zmysel.

Vyberte si predplatné tu.

Nová poviedka

Špeciálne papierové vydanie Projektu N k 17. novembru je už na svete. Má 36 novinových strán a vyšlo ho v náklade 210-tisíc kusov. Vážim si, že v ňom je aj moja nová poviedka Warholove nohy a ďakujem za túto príležitosť.

Kde všade noviny nájdete?

1. V Bratislave by ste ho mali dostať do schránky.
2. Výtlačok dostane k objednávke každý, kto si od stredy najbližší týždeň objedná čokoľvek v Martinuse.
3. Mimo Bratislavy nájdete výtlačky v predajniach Martinusu a na Stanici Žilina-Záriečie.
4. PDF verzia bude o dva dni na našom webe www.projekt-n.sk

1911026_750583165031245_7238408367043204382_o

Halloween

V živote som zažil len jediný skutočný Halloween a nikdy naň nezabudnem. Bolo to presne pred desiatimi rokmi v provinčnom mestečku na americkom Stredozápade. Predtým som o tom sviatku nemal ani šajn, len zopár klišé predstáv z filmov a kníh. Skutočnosť bola mojím predstavám na hony vzdialená a hlavne oveľa vzrušujúcejšia, hrozivejšia aj zábavnejšia.

Školské karnevaly ma nikdy extra nebavili, ale tam ma atmosféra strhla. S najlepšou kamarátkou som si zostrojil svoju prvú ozajstnú masku. O dve hodiny zo mňa bol socialistický punker. Dodnes netuším prečo, no na blšáku som za pol dolára objavil neskutočné plastové číro, najbizarnejšiu parochňu, akú som kedy videl. Celý som sa dozicherkoval a ošil nášivkami Fuck the police a podobne. Pri nastupovaní do auta som si musel dávať pozor, aby som sa vôbec vopchal na sedadlo spolujazdca.

V uliciach vládla dobrá, strašidelná párty atmosféra, no my sme vyrazili pár kilometrov za mesto. Uprostred nekonečných kukuričných polí stál biely drevený dom. Keď som vošiel, uvítal ma hlučný karneval masiek. Môj imidž sa výborne hodil k burácajúcej muzike.

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že som medzi tými istými ľuďmi, ktorých som denne stretával na literárnych seminároch alebo na filozofických prednáškach. Prišiel aj jeden známy profesor, znalec súčasnej poézie, šikovne prezlečený za satyra. Ale tam nik nemal meno ani profesiu.

Pilo sa, hulilo, tancovalo a strašilo. Všetko viac než zvyčajne. Atmosféra rýchlo hustla. Bol som vtedy nešťastne zamilovaný a po dlhých týždňoch nezmyselného trápenia som pocítil stav dokonalej rozjarenosti. Povzniesol som sa do šťastnej, jasnej nálady, do opojenia ducha aj tela.

Ktosi navrhol zápasy príšer v bahne. Stretlo sa to s veľkým ohlasom. Ani neviem ako, a zrazu som stál pri orgiách tiel v plastovom bazéne. Nastalo opojné vymykanie z hraníc, kolektívne sebazrieknutie, zážitok šialenstva. Nebolo v tom nič pornografické, skôr dionýzske, akési kolektívne vytrhnutie zo všednosti, staré fašiangy naruby, hra na súboj pohlaví, prekonávanie hraníc aj samého seba v rituálnej skúsenosti.

V dezinfekčnom navoňanom svete skrášlených tvárí a zväčšených pŕs znamenalo to obrovské množstvo špiny, ktorá striekala na všetky strany, zrazu niečo nečakane očistné. Ľudia, o ktorých by som to v živote nepovedal, sa menili na svoje alter egá, na vlastných prírodných predkov, strácali sa v totálnom opojení a bláznovstve.

Škoda, že sa v dnešnom svete orgie dejú iba v parlamente. Alebo sa na ne pozerá na webe. Nehovorím, že som sa aj nebál. Niektorí to už preháňali. Hra sa menila na vybavovanie osobných účtov a pomstu. Nastala jedna z nocí, keď je od zábavy blízo k násiliu. Hrozilo, že sa nadmiera života preklopí až kamsi do nevoľnosti, bolesti či dokonca smrti.

Keď toho už na mňa bolo naozaj priveľa, zašiel som osamote do šíreho kukuričného poľa. Kráčal som tak ďaleko, až kým orgiastické hlasy celkom nezanikli. Zastal som. Cítil som sa nekonečne unavený a zároveň neskutočne svieži. Dal som si dole masku. Vlasy som mal také spotené, že mi po krku tiekli cícerky.

Málokedy som videl svet zájsť takto nadoraz. V štáte zošnurovanom zákonmi pravidlá stratili platnosť. Poriadok sa postavil na hlavu.

Do tmy prenikavo zaznela policajná siréna. Netušil som, či auto mieri k nášmu domu, ale kontrolné prepadovky sa diali bežne a nikto si z nich nič nerobil. Počúval som zvuky noci a vietor. Pozrel som dohora. Obloha sa zdala blízka na dotyk.

Od 17. novembra „zadarmo“

Vybrať dátum 17. november pre štart cestovného zadarmo – to je aj na súčasné vládne pomery mimoriadne krutá irónia, či skôr nehorázna drzosť. Symbolickejší dátum na definitívny odklon Slovenska od slobodného trhu a spravodlivej súťaže sa v kalendári jednoducho nájsť nedal.

Sotva sa garnitúra dobabrala v čoraz väčšom paškvile menom Ústava – a po mesiacoch márnenia času „rokovaniami“ u nás zakázala neexistujúce veci: sobáše gejov a vývoz vody – tak sa obrátila k vláčikom.

Železničná spoločnosť Slovensko patrí dlhodobo k najkorupčnejším firmám u nás, ani nehovoriac o Cargu, čo je Gorila na koľajach. Napriek dotácii takmer dvesto miliónov eur ročne sa na väčšine tratí bojím vstúpiť na záchod, aby som nedostal infekciu a neomdlel od smradu. Naše vagóny patria k najstarším a trate i rušne k najpomalším v Európe.

Železničná_spoločnosť_Slovensko_logo

Verejný dlh SR toho roku prekročí polovicu HDP. To je najviac v dejinách krajiny. Toto nové „zadarmo“ nás vyjde mimoriadne draho. Odhady hovoria, že opatrenie bude stáť desiatky miliónov eur, ale keďže my sme tu doma, nákupy starých českých vlakov sa určite podarí vyšplhať až na sumy za nové TGV.

Za tie peniaze by sa celá SAVka mohla zmeniť na popredné svetové výskumné centrum a stovky učiteľov by mohli zarábať aspoň toľko ako výpravcovia. Ani nehovoriac o autobusároch, ktorí sa teraz – istoty! – môžu v nejednom regióne rovno hlásiť na Úrade práce.

Samozrejme, mnohí voliči sa budú radovať, lebo akože ušetria. Ale na každom „nulovom lístku“, nádherne výstižnom novotvare Ficovej vlády, by malo byť verzálkami napísané, že chýbajúce číslo zaplatia ich deti a deti ich detí.

ČSSR dostal na kolená aj vysoký štátny dlh. Lenže kto mohol 17. novembra 1989 tušiť, akí neuveriteľne nezodpovední a populistickí vládcovia budú rozhodovať o plytvaní verejnými financiami presne o dvadsaťpäť rokov neskôr.

Nie sme ako oni

Mňa kúpa denníka SME skupinou Penta neprekvapila. Podobné kšefty sa na Slovensku už dávno urobili v televíznom biznise a iba potvrdili moje presvedčenie, že televízor do mojej domácnosti nepatrí a  nechýba.

Rovnako iná finančná skupina pred rokom potichu ovládla väčšinu knižného trhu, keď za neférových podmienok kúpila najväčšiu sieť kníhkupectiev a potom aj najväčšie vydavateľstvo. Tým zároveň legitimizovala miliónový mafiánsky podvod, aký sa v dejinách distribúcie kníh u nás ešte nevyskytol, a ktorý pripravil vydavateľov a autorov o desaťtisíce eur a doslova zničil nespočetné množstvo výtlačkov.

Oligarchovia si sprivatizovali obrovskú časť štátu aj verejného priestoru a teraz si ukrajujú viac a viac aj zo súkromných platforiem. Ako hovorieva Kmotrík po každých voľbách: Vyhrali sme! Nikdy to neplatilo viac.

sme_logoNo v súvislosti s kúpou SME ma zaskočila, priam šokovala miera škodoradosti, nenávisti a neprajnosti, ktorá sa v súvislosti s týmito novinami šíri celou krajinou. Také intenzívne želanie neúspechu, neschopnosť uznať druhému nijaké kvality, pohŕdanie prácou iného človeka či celého tímu, priam vyžívanie sa v kríze a veľkých problémoch denníka – s takým niečím som sa ešte nestretol. Neskrývaná zlomyseľnosť sa šíri od Slobodného vysielača cez Ľavé spektrum až po vládu. Iba na tomto sa ešte všetci zhodnú.

Nič neukazuje akútnu potrebu nezávislých a slobodných médií na Slovensku tak, ako táto debata. Nič tak jasne nepotvrdilo, akí naozaj SME. Aká hlboko, už asi nezmieriteľne rozdelená zostáva naša krajina. Opäť sa mi potvrdilo presvedčenie, že tu vládne kult neúspechu. Ľudia sa neradujú, keď sa niečo podarí, zato jasajú, keď sa dačo nepodarí, keď projekt, ktorý bol napriek všetkému na dobrej ceste, napokon predsa len zlyhá, ako toľkí od začiatku dúfali a čakali. Toľko zadosťučinenia pre slovenskú dušu!

Takto sa nepísalo ani o nechutnom mečiarovskom denníku, ktorý sa volal rovnako ako tento štát, a ktorý vo veľkom defraudoval verejné peniaze, roky deformoval mediálny trh a priamo podporoval prepojenie politiky s mafiou, organizovaným zločinom či šírenie extrémizmu. Mnohí jeho spolupracovníci sa dodnes vyhrievajú na výslní moci, či dokonca učia na vysokých školách!

Do SME som pravidelne písal vyše pätnásť rokov. Vážil som si túto príležitosť a som za ňu vďačný. Samozrejme, že aj mňa veľa vecí štvalo. Napríklad nízke honoráre pre externistov a aj som sa usiloval o ich zvyšovanie, ale po čase som pochopil, že sa to v našich podmienkach jednoducho ekonomicky nedá. Rovnako ich nie práve prehľadné účtovníctvo, ktoré moju ekonómku privádzalo pri každom daňovom priznaní do zúfalstva, až sme minulý rok pritlačili na honorárové oddelenie, aby autorom na konci roka zdokumentovalo príjmy a vysvetlilo, čo sa už zdanilo, a čo nie.

Ešte oveľa viac ma vytáčal postoj redakcie k plagiátorskej afére „Edwina Grassmaiera“, ktorá vyvrcholila roku 2004, a ktorú sa podarilo viac-menej ututlať. Alebo spôsob, akým sa dlho (ne)písalo o Jozefovi Majskom. Rovnako by som si želal v sobotnej prílohe Fórum viac slovenských ako preložených textov. Často som nesúhlasil s mnohými postojmi redakcie, napríklad k vojne v Iraku. Ale noviny sa majú čítať kriticky, presne preto vznikajú. A SME prešlo veľkým a dôležitým vývojom.

Veľakrát aj o mojej práci písali veľmi ostro a tak to má byť. Každý, kto verejne pôsobí a publikuje, musí byť pripravený na kritickú reflexiu svojich výkonov. Nezanevrel som na tento denník, ani keď raz zverejnili nehorázny text o tom, že som si vraj vymyslel premiéru svojej hry v Nemecku, a ktorý som si prečítal krátko pred premiérou v Hannoveri. Síce publikovali opravu, ale novinárka tam dodnes pracuje.

V SME často nikto texty needitoval, poriadne neredigoval. To sa už, žiaľ, stalo zvykom aj v knižných vydavateľstvách a v akademickom prostredí. A výborní korektori denníka, ako básnik Ján Litvák a mnohí ďalší, celkom skrytí v pozadí, nedokázali vychytať všetky chyby. Pri takejto malej a zle platenej redakcii považujem za zázrak, akú kvalitu si noviny dokázali udržať.

Neboli to len pravicové či dokonca vraj neoliberálne noviny, to je urbánny mýtus marketingovo nafukovaný Ficom a jeho pochlebovačmi. Pravidelne tam vychádzali ľavicové či liberálne texty autorov ako Lévy, Bauman či Grass, publikovali aj Miša Havrana a iných.

A novinári, ako aj autori, robia tiež chyby. Kritici SME neustále pripomínajú rozhovor s Martinom Šimečkom, že vraj denník už pravdu nehľadá, ale vlastní. Pritom toto interview zverejnilo samotné SME, čo je taká miera sebareflexie, akej u nás absolútne nijaké médium nikdy schopné nebolo. Viete si niečo podobné čo i len predstaviť v TA3 alebo Pravde? Žeby sa čo i len zamysleli nad tým, ako informovali o kauze Gorila či o prezidentovi Kiskovi, alebo z toho nebodaj vyvodili nejaké dôsledky? (A ani Šimečka nie je neomylný, ako ukázala nešťastná kauza Kundera v Respekte. Napriek tomu stále patrí k najlepším česko-slovenským autorom.)

Napriek všetkému mám SME mimoriadne rád. Čítal som ho od prvého čísla, ktoré som v čase mečiarizmu ako tínedžer vítal ako nádej, že Slovensko predsa len môže vyzerať aj inak, že tu zdravý rozum ešte celkom nevymrel.

SME nebolo a ani to nemohlo byť Süddeutsche Zeitung, tak ako Pohoda nie je a nemôže byť Sónar, alebo SNG nie je a nemôže byť viedenská Albertina, a A4 nie je ani nemôže byť berlínska Volksbühne. Ale bol to pokus robiť na našom miniatúrnom trhu niečo kvalitné, autentické a poctivé.

Nevyznám sa v kupovaní mediálnych konzorcií. Prial by som si, aby sa to vyvinulo inak, ale nestalo sa. Za zmienku stojí nemecký model Tageszeitung, ktorý financuje transparentné spoločenstvo čitateľov. Bude mi smutno, ak SME zanikne. Alebo bude vychádzať ďalej, a predpokladám, že novým šéfredaktorom sa stane Gustáv Murín, alebo niekto podobný. Mnohí priaznivci nového majiteľa už cítia šancu. Oligarchovia pod svoje krídla prichýlili kadekoho vrátane takých bezcharakterných hajzlov ako náčelník ŠtB Alojz Lorenc, ktorý keby zostal pri moci, tak nielenže neexistuje SME, ale naďalej nás okupujú sovietske vojská.

Práve množstvo nepriateľov SME ukázalo, že ten denník za niečo stál, niečo reprezentoval, znamenal a nevychádzal zbytočne. Zostáva dúfať, že sa opäť nájde dostatok takých, ktorí si spomenú, čo sme kričali pred štvrťstoročím na námestiach: Nie sme ako oni!


Zaregistruj sa pre správy z webu.

Join 165 other followers

Follow Hvorecky.sk on WordPress.com

Čítanosť

  • 1,308,924 čitateľov

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 165 other followers