Michaela Jurovská číta Spamäti

Hvoreckého parapamäti vykazujú značný posun, ba sú priam protikladom jeho doterajších literárnych výtvorov – autor tu viac ráz zdôrazňuje, že je šťastne ženatý (ešte šťastie, že čitateľ netuší, či dva mesiace alebo pätnásť rokov), opakovane dáva najavo láskyplný vzťah k synovi a napokon, čo je v prevažne mačisticky ladenej slovenskej „mužskej literatúre“ zriedkavé, vyjadruje politicky korektnú nadpohlavnú, ľudskú spolupatričnosť so ženským pohlavím (asistencia pri pôrode syna, ódy na niektoré „veľké ženy“ najmä z bratislavského židovského intelektuálneho prostredia, osudy emancipovaných žien v Afganistane a Iráne a pod., ale aj typicky stredoeurópske intimistické výjavy zo „starých čias“, ako scény pečenia vianočných oblátok a pod., podfarbené jemnou autorskou seba/iróniou, týkajúcou sa života v socíku).

K tomu sa dá prirátať opakovane vyjadrovaná solidarita s „poníženými a urazenými“ na Slovensku i vo svete v dnešných časoch staronového kultu zlatého teľaťa – s obyčajnými pracujúcimi ľuďmi na vidieku aj s neobyčajnými ľuďmi idúcimi za svojimi predsavzatiami a snami, či už ide o vinárov, či o kronikárov, či o obete holokaustu a stalinizmu a iných foriem násilia. Hold ľuďom, ktorí si idú napriek nepriazni osudu či čias za svojím cieľom, sú vzorom celej obci (aj v zmysle polis) a predstavujú pravú duchovnú elitu národa, hold kreatívnym ľuďom v akejkoľvek oblasti, ktorí sú neraz odsúvaní na okraj a proti ktorým stavia autor skorumpovaných politikov a ich finančných a ekonomických komplicov, zbohatlíkov, podvodníkov, kšeftárov, vydávajúcich sa i vydávaných masmédiami za elitu národa za mlčanlivého súhlasu časti intelektuálnej, vedeckej elity (pozri epizódu zo slávnostného zasadania SAV s udeľovaním oficiálnej pocty predsedovi vlády vo chvíli, keď hrozí rozprášenie najmä spoločenskovedných ústavov, ktorá je vrcholom ľadovca, smutnej grotesky na slovenský spôsob…)

V tejto súvislosti sa Hvorecký dotýka aj témy, ktorá je na pokryteckom Slovensku stále tabu, a to pomeru či nepomeru medzi spoločenským postavením človeka a jeho odmeňovaním vrátane honorovania slovenských spisovateľov a notorického fňukania našich vydavateľov. Ide tu, pravda, o širší problém postavenia umeleckej literatúry, a vôbec nekomerčného umenia a krásy v dnešnom svete.

Premeny človeka, krajiny, prírody, tradícií, dedovizne, materčiny, otčiny – sú Hvoreckého parapamäti kritickou panorámou dneška či panoptikálnym obrazom, vynárajúcim sa z hmiel minulosti? Sú tým aj tým, a navyše čímsi, čo u nášho doterajšieho pozorovateľa s chladnou hlavou prekvapuje – prostým a vrúcnym vyjadrením jeho vzťahu ku kúsku zemegule, kde sa narodil a kde napriek všetkému (napriek zdravému či sedliackemu rozumu?) ďalej tvorí a žije.

Neskrývaným neznabožstvom môže Hvorecký popudiť pravoverných a netolerantných (ktosi múdry povedal, že aj ateizmus je viera), ale jedno je isté: za hodnoty, ktoré sám objavil na základe konkrétnych skúseností a v procese reflexie, sa vie postaviť. Ateizmus preňho neznamená nemorálnosť a nekultúrnosť, ani to, že je človeku dovolené všetko. „Keď Boh zomrel, ostali už len dejiny a moc,“ napísal Albert Camus pred šesťdesiatimi rokmi v jednej z esejí zo súboru Leto (1954). Boh zomrel, ako vieme z Dostojevského a iných, už v devätnástom storočí, a odvtedy je na každom z nás, ako a čím esenciálne naplníme svoju existenciu.

Či sa budeme cynicky smiať z toho, že našou vinou, povedané spolu s Camusom, „vesmír i duch vybočili z vytýčenej dráhy“, že sme „uprednostnili moc, ktorá je len napodobeninou veľkosti“, že „náš rozum všade zanechal prázdnotu“ a „výsledkom nášho panovania je púšť“, že sa „obraciame chrbtom k prírode a hanbíme sa za krásu“, alebo si uvedomíme, že „zmysel zajtrajších dejín je iný, než sa nazdávame. Spočíva v zápase medzi tvorivosťou a inkvizíciou“, a z tohto vedomia vyvodíme dôsledky.

Je nepochybné, že publicista a spisovateľ Michal Hvorecký tento stále aktuálny camusovský zápas v mene tvorivosti a slobody zvádza napriek inkvizičným hrozbám a rizikám.

Michaela Jurovská

spamati_ hvorecky michal

Celú esej nájdete v novom čísle časopisu Vlna.

Povstanie v Aréne

povstanie

A je tu zas

Práve vyšlo! Adolf Hitler sa prebudí v dnešnom Berlíne a neverí vlastným očiam. Nemecko naďalej existuje a prekvitá. Vodca Tretej ríše sa v nových pomeroch rýchlo zorientuje a začína kariéru v televízii a na internete. Cynická a mimoriadne zábavná satira dosiahla miliónový náklad a vyšla v tridsiatich jazykoch. Strhujúci nemecký román ukázal, že dobrá súčasná literatúra môže byť komerčne úspešná aj vyvolať celospoločenskú diskusiu. Prečítajte si svetovú literárnu senzáciu v mojom preklade do slovenčiny.

Pri tejto práci sa mi potvrdilo, že neexistuje univerzálne pravidlo pre umelecký literárny preklad, existuje len hľadanie čo najlepšieho riešenia pre konkrétne dielo. Bola to výzva a veľa som sa pri tomto rukopise naučil. Držím palce sympatickému mladému vydavateľstvu Zelený kocúr. Poteším sa, ak o knižke dáte vedieť ďalším čitateľom. Užívajte leto a knihy!
web-A-je-tu-zas-OBALKA

Inkvizícia, Šialenstvo a Pokrytectvo v Novej Bani

Nemám rád metal, ale keď pozorujem, čo stvárajú KDH a spol proti festivalu Gothoom v Novej Bani, mám prvý raz v živote chuť ísť tam a headbangovať do rána. Pardon, do pol jednej, pretože promotér už radšej skrátil čas, dokedy sa bude hrať, aby ho nemohli obviniť, že pri tajchu ruší nočný pokoj. Zrejme, aby zo štôlní, opustených už pred storočiami, nepovstali duchovia.

Fandím organizátorom, ktorí chcú oživiť dianie v polomŕtvom mestečku, propagovať svoj žáner a jednoducho sa uprostred leta zabaviť. Už päť rokov robia z ospalej provincie na pár dní centrum tvrdej muziky. Navyše pomáhajú miestnej ekonomike aj turizmu.
gf-logo Čítať ďalej ‘Inkvizícia, Šialenstvo a Pokrytectvo v Novej Bani’

Mesiac autorského čítania

Brno streda 23. 7. 20:30, Divadlo Husa na provázku, Zelný trh 9

Košice štvrtok 24. 7. o 17:00, Kasárne/Kulturpark, Kukučínova 2

Ostrava piatok 25. 7. o 20:30, Klub Atlantik, Československých legií 7

Wrocław sobota 26. 7. o 19:00, Mediateka, pl. Teatralny 5.

Prečo som táto, a nie iná bytosť?

Nemeckom nedávno prebehla búrlivá debata o tom, či je súčasná literatúra príliš „slušná a konformná“, ako to vyjadril jeden kritik. V zámorí úspech románov Jonathana Franzena (Rozhrešenie, Sloboda) vyvolal kontroverziu, či sa mu darí predovšetkým preto, lebo rozpráva tradične, realisticky, a rezignoval na avantgardu. Na Slovensku zasa nijaký širší kultúrny diskurz neexistuje.

Myslel som na to, keď som sledoval bratislavské vystúpenie varšavského Národného divadla, posledného zahraničného hosťa festivalu Eurokontext.

Slávny a starý Teatr Narodowy (vznikol roku 1764!) prišiel s hrou Anonymné dielo od Stanisława Ignaca Witkiewicza, známejšieho pod skratkou Witkacy. Ktovie, či si poľskí dramaturgovania vybrali hru škandalistu aj preto, že stelesňuje protiklad dnešnej éry kompromisov a prispôsobovania sa.

Obrázok

Čítať ďalej ‘Prečo som táto, a nie iná bytosť?’


Zaregistruj sa pre správy z webu.

Join 155 other followers

Follow Hvorecky.sk on WordPress.com

Čítanosť

  • 1,289,340 čitateľov

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 155 other followers