K problematike Literárneho fondu sa vyjadrujem už roky, ale pri aktuálnej afére to rád urobím znova. V prvom rade, na Slovensku nikdy nebola rovná daň. Od začiatku z nej boli vylúčení tvoriví ľudia, ktorí platia v tejto krajine o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva. A nielen to, platím dokonca viac ako korporácie, ktoré majú väčšinou beztak daňové prázdniny: US Steel 10 rokov!, podobne VW, PSA, Johnson Controls, Samsung alebo Sony. A už sa k nám chystá BMW, ak mu štát poskytne pol miliardy eur a daňové voľno…
Ak vizuálna umelkyňa, divadelník alebo básnik žiadajú zopár stoviek eur na výstavu, novú hru alebo knihu, tak sú ešte aj v novinárskej obci označovaní za príživníkov a parazitov. Ale keď mimoriadne ziskové zahraničné firmy žiadajú desiatky miliónov, tak to vždy znamená „oživenie“, „posilnenie“ a sú to samé „pozitívne stimuly“. Napríklad v Írsku štát poskytuje daňové prázdniny umelcom, pretože tí patria k sociálne najviac ohrozeným obyvateľom.
Literárny fond je prežitok komunistickej minulosti a ďalší dôkaz, že väčšina kultúry sa u nás vôbec nezreformovala (a ani sa v dohľadnej dobe meniť nebude). Rád budem solidárne prispievať na tvorbu iných, ale odmietam povinné odvody do pochybných fondov, ktorých správcovia a kamoši sa na zastaranom systéme priživujú. Nikdy som sa v Literárnom fonde o podporu neuchádzal, pretože nechcem legitimizovať jeho činnosť. Ale platiť som im musel zo všetkých svojich honorárov, z každého článku, z každej predanej knihy. Ja nepotrebujem chodievať do „tvorivo-rekreačných zariadení“. Mne úplne postačí, keď ma prestanú trestať poplatkami iba za to, že píšem.
Prečítajte si, ako Literárny fond narába s peniazmi, ktoré vyberie na povinných 2 percentách z honorárov.
Komentáre