Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.
Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých Horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.
Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť.
Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.
Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.
Komentáre