Americká kapela Beirut objavila Bratislavu

Priznám sa, Kusturicu považujem za veľmi preceňovaného režiséra a srbského meganacionalistu, ktorý je navyše z veľkej miery zodpovedný za šírenie východoeurópskeho gýča v západnej Európe aj v zámorí.

Strávil som veľa času pravidelným vysvetľovaním nemeckému publiku, že nie som „slowenischer Autor“, v domovine nenosím ani nevlastním kroj, moji rovesníci ráno o deviatej siahajú skôr po laptope ako po vodke a celý ten „ostkitsch“ mi lezie hore krkom. Preto keď vidím v hudobnom obchode slovo orchester písané s „k“, okamžite sa otáčam a mierim do opačného rohu miestnosti.

Tento hudobný album, ktorý je podľa mňa objavom sezóny, zachránili pred mojím politicky nekorektným zavrhnutím tri písmená: 4AD. Pri tejto značke mi ako zasnenému tínedžerovi zakaždým zažiarili oči, pretože iba tam vychádzali projekty Cocteau Twins či This Mortal Coil, ktoré zo mňa prvý raz a naposledy urobili ozajstného fanúšika.

Vedel som, že vydavateľstvo medzičasom viackrát takmer skrachovalo a stratil som o jeho aktivitách prehľad. Známe logo ma však prinútilo chytiť cédečko Gulag Orkestar od kapely Beirut (4AD/ Beggars, 2006) do ruky. Bizarný názov, ale to bol, ako som zistil, len začiatok.

Pobavene som zízal na obal, na ktorom sa jedna polonahá a druhá sovietsky oblečená Ruska opierajú o žigulák s podozrivou poznávacou značkou, zaparkovaný uprostred pustatiny. V jednom interview som sa dočítal, že túto fotku výhradný skladateľ kapely Beirut, 20-ročný Američan Zach Condon, vytrhol z obrázkovej knihy v knižnici v Lipsku.

Tento trumpetista a producent vonkoncom nepochádza z dajakej rozbombardovanej balkánskej diery a dokonca ani z Bratislavy (tak sa, mimochodom, volá jedna z najlepších piesní platne), ale z Albuquerque v štáte Nové Mexiko, nech už je to kdekoľvek.

Pred pár rokmi sparodoval Nemec s prezývkou Seňor Coconut osamote hity Kraftwerku vo svojom laptope tak, že zneli, akoby ich nahral 12-členný zbor pripitých mexických mariači. Multiinštrumentalista Condon sa zasa vybláznil s trúbkou, organom, akordeónom, mandolínou a husľami.

Výsledok je trocha ospalá, ale stále ešte neskutočne zábavná i melancholická rómska dychovka na poriadne dlhom žúre, ktorá k mikrofónu pustila nešťastne zamilovaného intoša. Gulag Orkestar dotvárali hudobníci z amerických alternatívnych skupín Neutrálny mliečny hotel a Jastrab & reťaz, ktoré síce ešte globálne neprerazili, no svoju invenciu rozhodne nevyčerpali len vymýšľaním názvov. Ak ich túžite spoznať, odporúčam umelé raje pre všetkých egomaniakov, webstránky Myspace a YouTube.

Žánrová zmes sa začína kabaretom, pokračuje alternatívnym folkom a končí sa kdesi pri americane, novodobom country pre všetkých, ktorí sa neobliekajú ako George W. Bush na dovolenke. Beirut spomína na východný Berlín, na Porýnie, aj na Bratislavu, na miesta, kde nikdy nebol, a sebavedome, s nadhľadom si privlastňuje cudzí folklór aj kompozičné postupy.

Vydarená pieseň o našej metropole je impozantný, burácavý marš dychovky, ktorá znie, akoby sa Zdeňek Liška opil kyslým bielym vínom s Goranom Bregovičom v byte Ela Havettu. Našťastie song zostal bez textu, inak by zrejme hrozili podobné demarše slovenských diplomatov, ako v prípade splatter filmu Hostel. Asi najviac zo všetkého pripomína debutový album Beirut newyorských The Magnetic Fields, ktorí svojím fenomenálnym trojalbumom 69 Love Songs prepísali dejiny urbánneho folku a zlomili srdce nejedného brooklynského geja.

Fascinuje ma, ako sa napriek neustálym fňukaním nad úrovňou umenia celej mladej generácie zakaždým znova objavujú obrovské hudobné talenty ako Antony & The Johnsons, DNTEL, CocoRosie, The Arcade Fire či najnovšie Beirut a naše médiá majú zázračnú schopnosť vôbec si ich nevšimnúť. Bola by škoda, keby paródia východoeurópskeho gýča na platni Gulag Orkestar zapadla práve v krajine, ktorej sa priamo týka.