Keď príde zima, vždy ma udivuje, ako sa zo všetkých strán valia varovania pred chorobami. Vo výkladoch lekární sa objavia temne kolorované fotky trpiacich pacientov, ktorí sa zúfalo držia za čelá, hrdlá a nosy, pričom div že nechrlia zelené hlieny a sople.
Druhú časť plagátov zväčša tvoria svetlé momentky tých istých ľudí po vyliečení propagovaným prípravkom, usmiatych a s ružovučkou pokožkou, na ktorej počítačová grafika nezanechala jedinú vrásku alebo jazvu.
Stav choroby sa zobrazuje ako veľké nešťastie, hotová tragédia, ktorá na niekoľko dní či nebodaj týždňov spomalí závratné životné tempo, zníži zisky a pošramotí spoločenský štatút supervykonných pracovníkov, akými by sme dnes vraj všetci mali byť. Zdravý výzor zasa presne zodpovedá mýtu krásy s proporciami podľa aktuálnej módnej sezóny.
Čoraz rafinovanejšie a drahšie lieky sľubujú, že okamžite vykynožia vírus, potlačia únavu, bleskovo dostanú prechladnutých späť do normálu a vrátia ich do zamestnania. Byť chorý je priam stigma, podobne ako byť chudobný, akoby to človeka automaticky robilo horším.
Už spisovateľka Virginia Woolfová si v eseji On Being Ill z roku 1926 všimla, ako beznádejne málo literárnych diel sa zaoberá bežnými chorobami ako sú chrípka alebo zápal pľúc – v porovnaní napríklad s témami lásky, žiarlivosti či rodinných konfliktov. Schválne, skúste si spomenúť, kedy ste naposledy čítali súčasný román, v ktorom niekto ležal v posteli s horúčkou?
Ja sa na stav zimného prechladnutia istým spôsobom teším. Niežeby som ho vyhľadával, to vôbec nie, ale keď príde, hlavne sa snažím nepodľahnúť hystérii a do istej miery si ho užívam. Navyše je pre mňa takáto bolesť aj užitočná, lebo ma upozorní, že som znova málo spával, priveľa som sa stresoval a podcenil som prevenciu.
V každom prípade v tej chvíli viem, že ak nechcem zle dopadnúť, nastal najvyšší čas spomaliť a dopriať si potrebný oddych.
Fascinuje ma, že stačí o zopár desatín stupňa zvýšiť teplotu organizmu a všetko zrazu vyzerá inak. Vlastný organizmus sa správa ponovom a nečakane. Otrepaný pohľad z okna prekvapuje halucinačnými farbami.
V hlave sa závratnou rýchlosťou striedajú spomienky a obrazy, ktoré by som v zdravom stave prehliadol. Ako naschvál mi v hlave dokola hrajú najhoršie pesničky minulého roka, o ktorých som ani netušil, že ich melódie a texty poznám naspamäť.
Hovorím inak, snívam intenzívnejšie, sústredím sa ťažšie. Mám celý zoznam kníh, ktoré dokážem čítať iba vtedy, keď som chorý. Pozorujem, čo všetko dokáže moje telo, ako sa bráni, reaguje, vzdoruje, a keď kašle, akoby mi hovorilo, aby som ja počas zvyšku roka nekašľal naňho.
Prečítajte si aj: Reklama včera a dnes
Michal, ono byt chory nie je vzdy pasia. Ano, ked clovek ochorie raz za rok a polezi si chvilu s teplotou, je to fajn zmena spomalit v tom rozbehanom zivotnom tempe. Ale ak zacnu byt ochorenia chronicke, tak to cloveku lezie nielen na nervy ale aj na mozog. Myslim si, ze chory clovek mava vacsie depky a nema moc chut sa usmievat na druhych. Navyse ak ta stale nieco pobolieva (staci aj mala bolest), ako sa mas potom sustredit na to, co chces robit (a robit musis, pretoze si ekonomicky nemozes dovolit neist do roboty)? Neviem ci je to aj u ostatnych tak, ale v mojich rokoch uz niektore druhy bolesti (hlavne bolest makovice) znasam dost tazko a je pre mna ovela jednoduchsie a prijemnejsie sa aspon nadopovat dakym utisovadlom typu paralen, nez snazit sa to strpiet (to uz radsej strpim vrtanie zuba, to je len na par minut ;-)), potom aspon “neprobendim” bezucelne cely den (by si neveril, ze aj v robote sa da za cely den nic nespravit :-)).
vďaka za názor, je to presne tak. aj preto je zarážajúce, že sa o chorobách píše pomerne zriedkavo. výborný text na podobnú tému napísala nemecká spisovateľka Juli Zeh: http://komentare.sme.sk/c/5174373/nech-zije-telo-vzdelanie-je-nesexi.html
citujem: “kto nemá čas prečítať knihu, a má ho dosť na každodennú hodinu vo fitnescentre alebo na jogu, komu je návšteva divadla pridrahá, ale nový krém proti vráskam s trojitým komplexom účinných látok nie; komu voľby pripadajú zbytočné a cez víkend s tisíckami rovnako zmýšľajúcich džoguje po strede mesta v pestrofarebných fóliách – nech sa nečuduje, keď jeho dieťaťu v škole dajú čítať Astrid Lindgrenovú light. … hlavne, aby sme boli zdraví.”