V Prahe, niekedy v lete 2008, som opäť raz býval v hroznom hoteli Don Giovanni, čo je určite jedna z najväčších urážok Mozartovej opery v dejinách.
Pracoval som pre globálnu cestovku a upokojoval hordy nespokojných amerických dôchodcov, ktorým štvorhviezdičkový internát liezol na nervy. Z jedla ich napínalo aj preháňalo, zo smradu na izbách ich bolela hlava, úroveň služieb ich poburovala.
Márne som sa ich presviedčal, že sa vlastne nachádzajú v centre mesta, ako im sľúbil katalóg, pretože z okna videli bezútešné predmestie a štvorprúdovku. Myslel som si to isté, čo oni, ale musel som sa tváriť, že lepšie miesto pre dovolenku v Európe ešte nevymysleli.
O tri dni sme sa mali autobusmi presunúť na loď na Dunaj a ja som sa toho okamihu nevedel dočkať. Bol som nevyspatý, deprimovaný a unavený zo sústavného klamania. Najviac mi chýbali knihy a vôbec čítanie. Keď som mal počas dňa biednych desať minút voľno, vyšiel som na koniec širokej Vinohradskej ulice. Na Novom židovskom cintoríne za chrbtom leží Franz Kafka a jeho rodina.
Čakal som na semafore na zelenú, obzrel som sa a zbadal som vedľa seba spisovateľa Arnošta Lustiga.