Dvadsať rokov v bunkri

Pri nedávnom dvadsiatom výročí vzniku samostatného Slovenska sa spomínali mnohé významné a prelomové udalosti, miesta či podujatia. Viacerým v tých zoznamoch chýbal bratislavský klub pod hradnou skalou. U.club, neskôr premenovaný na Subclub, je skoro taký starý ako táto republika, a podarilo sa mu niečo jedinečné – zmenil generáciu, možno už aj dve.

Každý Bratislavčan, ktorý má rád svoje mesto a pozná jeho dejiny, vie, že hradný kopec je oddávna prešpikovaný tunelmi. Podľa starej mestskej legendy existoval dokonca podzemný prechod popod Dunaj na petržalskú stranu. Vo viacerých povestiach sa spomína aj chodba, ktorou údajne chodievala Mária Terézia zo svojho sídla až do domu U dobrého pastiera za svojím milencom. Špáry v skalnom masíve využívali vinohradníci zo zbúranej Vydrice ako vínne pivnice, vo vojnách slúžili ako bunkre a bezdomovcom zo zbúraného Zuckermandlu poskytovali nocľah.

Brány klubu sa prvýkrát otvorili v marci 1993. U-Club, bývalý atómový bunker pod hradnou skalou, patril Civilnej ochrane SR. Osemdesiatpäť metrov vyššie stojí na veľkom masíve Bratislavský hrad. Prvé oppidum tam postavili už Kelti. Účko tvorilo iba časť zo systému chodieb z tereziánskych čias a z éry komunistickej atómovej hystérie.

subclub-eb

Partia nadšencov sa najprv pre svojej aktivity pokúšala získať Vodnú vežu. To sa nepodarilo, ale dozvedeli sa o bunkri. „Pozrieť sme sa tam nemohli,“ spomína jeden zo zakladateľov Tibor Holoda, „priestor podliehal režimu najvyššieho utajenia. Ešte stále to bolo potenciálne veliteľské stanovište v prípade vojny alebo atómového výbuchu.“

Napokon sa povolenie na obhliadku vybavilo. „Strážil tam vrátnik, nepríjemný človek, vraj bývalý eštébák. 
Keď som tam prvý raz vstúpil, mal som zimomriavky – jednak z celej atmosféry, ale aj z nadšenia urobiť niečo nové a jedinečné. Priestor pôsobil ako bludisko. Mal neskutočne veľa miestností! Pozičali sme si mechanické kladivá a trávili tam dni a noci búraním múrov a vyvážaním tehál. Neskutočná robota, na ktorú by ma dnes už nikto nenahovoril. Zažili sme pri stavbe klubu asi podobnú drinu ako väzni, ktorí ho stavali. Oni museli – my sme chceli,“ hovorí Holoda.

Spočiatku bol U-Club orientovaný na rockové koncerty a alternatívne párty. Mal kapacitu až sedemsto ľudí. Sedelo sa na obrátených bedničkách od piva a pilo sa z plastových pohárov. Niekoľko akcií tam zorganizovala agentúra 91 Ltd., ktorú viedli podnikateľ Laco Mokrý, syn známeho hudobného vedca, právnik Martin Giertl, spolupracoval aj architekt Štefan Polakovič. Podarilo sa im napríklad priviesť na Slovensko írsku grungeovú legendu Therapy?, britských Cranes alebo české kapely Ecstasy of St. Theresa a Here.

„Už vtedy sme občas do alternatívneho rockového setu pustili aj techno, house, dub, jungle či dokonca trance,“ spomína dídžej Dalo (Dalibor Kŕč). „Najprv sme tým spoľahlivo vyprázdnili parket. Už o pár sekúnd sme však zahrali Nirvanu a zas bolo plno. No ľudia chceli čoraz viac niečo iné, a my sme sa zamerali na elektroniku. Prišla kríza návštevnosti. Majitelia nám dôverovali a poskytli nám absolútnu slobodu začať novú kapitolu.“

dalo krc tibor holoda toky juraj tokar

V tom období sa ešte za dobrými koncertami chodievalo do cudziny, najmä do Prahy a do Viedne. Špičkoví zahraniční umelci boli v slovenských pomeroch nezaplatiteľní a ich agentúry novému, neznámemu trhu nedôverovali. A právom. Bratislava sa v mečiarovských divokých deväťdesiatych rokoch menila skôr na Minsk ako na Parndorf. Festival Pohoda ešte neexistoval. Už vtedy sa v klube predstavili aj dídžeji, zväčša hral jeden celú noc sám, čo je dnes veľmi zriedkavé.

Výraznú podporu pre U-Club znamenalo Rádio Ragtime, ktorého prirodzeným pokračovateľom je teraz verejnoprávne Rádio FM. Slovenská alternatíva a elektronická scéna by sa bez týchto staníc vyvíjali inak, oveľa pomalšie a mnohé hudobné festivaly či kluby by zrejme vôbec nevznikli.

Dvaja kamaráti a dídžeji Dalo & Tibor (Holoda) od roku 1993 vysielali na Ragtime reláciu Crystal House, v ktorej prvýkrát v našom éteri znela mixovaná tanečná elektronika. Vinylové platne si chodievali kupovať do Viedne, pretože u nás sa taká muzika vôbec nedala zohnať a internetový download ešte prakticky neexistoval. Platne si vozili aj z Londýna, keď tam mal niekto zo známych cestu. Dalo & Tibor zorganizovali 4. septembra 1994 v U.clube prvú house párty a priniesli hudobnú revolúciu aj do prispatej Bratislavy. Úspech ich povzbudil a postupne spolu s dídžejom Tokym prevzali celú dramaturgiu. Trojica sa vyše šesť rokov pri hraní striedala každý piatok, čo je unikátne a vytvorilo jej to až kultový status.

Aj mňa si undergroundový brloh „Účko“ v polovici deväťdesiatych rokov rýchlo podmanil. Dvojité mreže a pôsobivá tmavá chodba vo mne vyvolávali dojem brány do uzavretej pevnosti. Dlhý tunel postriekaný graffiti sa na konci stáčal doľava, hneď za dverami veľkými ako na bankovom trezore. Klenbovitý priestor mal nadčasové čaro, ktoré vzniklo zo spojenia vojenskej strohosti a surovej industriálnej architektúry.

subclub

Žil som vtedy osamelo a tanečná hudba v bunkri poskytovala všetko, čo mi chýbalo: urbánny zážitok vo východoeurópskej provincii, únik pred mainstreamom do podzemia a extázu, ktorá akoby sa nikdy nemala skončiť. Celé dni som čítal a písal a víkendové noci pretancoval.

Repetitívny techno rytmus sa stal soundtrackom môjho vtedajšieho života, prenikal cez všetky tkanivá a vedomie. Zvukové slučky sa opakovali ako horúčkovité sny a klub, ľudia, kmit stroboskopu, hustý dym a zvuky vo mne vyvolávali tranz. V tom veku sa tak žiť dá, dnes by ma to zabilo. A boli aj takí, ktorí to tempo neprežili.

V komunite ľudí, ktorí zdieľali rovnakú vášeň, som našiel, čo som hľadal: lásku, komunitu aj nový jazyk, ktorým som sa snažil vyjadriť. Tej hudbe som rozumel oveľa lepšie ako svetu okolo seba. Dodala mi odvahu, tak ako predchádzajúcu generáciu pohnal dopredu punk. Tí, ktorí boli pri tom, majú niečo spoločné a s mnohými dodnes nájdem spoločnú reč, čo v generácii laptopovej samoty vôbec nie je málo. Zasadil som do toho jedinečného, temného prostredia aj jeden svoj príbeh s tajomstvom – bral som to ako malé splatenie dlhu za to, čo mi priestor za tie roky dal.

V čase, keď sa zvyšok Bratislavy v piatok a v sobotu už dávno ponoril do nočného spánku, klub pod hradnou skalou ešte len ožíval. Vrchol noci prichádzal okolo druhej-tretej, končilo sa o piatej-šiestej, a niekedy sa rovno pokračovalo na „afterparty“.

67032_10151501672479932_1211108657_n

Zlom nastal roku 1996, keď U.Club navštívil slávny zahraničný hosť, DJ Jeff Mills z Detroitu. Vtedy prežíval jeden z prvých vrcholov svojej kariéry, ktorú úspešne rozvíja doteraz. Dnes už vystupuje aj s veľkými symfonickými orchestrami a považuje sa v dobrom zmysle slova za „klasika“ scény, inovatívne ozvučuje nemé filmy, vystupuje na prestížnych festivaloch a vystavuje v galériách. Millsa nezvyčajný bratislavský priestor svojou podobou aj akustikou nadchol, a tak sa vlastne začala éra, ktorá v rôznych obmenách trvá dodnes.

U.Club dostal Bratislavu na svetovú mapu elektronickej hudby. „Našou výhodou boli osobné kontakty,“ spomína Holoda. „Vtedy ešte nebol bežný internet ani email. Používali sme fax a telefón. Nefungovalo zďaleka toľko agentúr, ktoré ponúkajú hudobníkov. Nelietali nízkonakladové aerolinky. Bol to veľký risk.“

Jeho spolupracovník Braňo Kŕč dodáva, že sa snažili pozývať do Bratislavy veľké talenty, ktoré mali na konte len dve-tri výrazné nahrávky. „Tí interpreti ešte neboli rozmaznaní a slávni, vážili si, keď sme ich pozvali hrať. Keďže sa im u nás páčilo, radi sa vracali a dávali nám priateľské ceny.“

Zoznam zahraničných hostí medzičasom zaberá husto popísanú stranu. Zahrali tam Andrew Weatherall (producent Primal Scream), Karl Bartos z legendárnych Kraftwerk, Oliver Bondzio z dvojice Hardfloor, ktorá remixovala aj Depeche Mode, David Holmes, autor soundtracku k filmu Dannyho jedenástka, legenda britskej techno scény Regis a desiatky ďalších.

lokal-life-subclub-with-high-contrast

Ročné úspory prevádzkárov šli na špičkovú zvukovú aparatúru. Vyplatilo sa – U.Club dostával prívlastky ako „východoeurópsky Tresor“ (podľa slávneho klubu v Berlíne), ocitol sa v bedekroch a udomácnila sa v ňom pestrá klientela.

Postupne sa do programu dostali aj žánre drum & bass, hip-hop, reggae alebo experimentálna elektronika. „Rezidenti“ klubu Dalo a Toky (Juraj Tokár) sa tiež intenzívne venovali produkcii vlastných nahrávok a šírili tvrdý minimalistický zvuk bratislavského techna do sveta. Medzičasom už vystupovali v dvadsiatich krajinách. Doteraz jediná slovenská nahrávka, ktorú zahral legendárny britský dídžej John Peel na rádiu BBC 1, pochádza z ich vydavateľstva Palicavonzvreca.

Klubový zvuk sa šíril aj do ďalších miest, vznikli pravidelné alebo sporadické akcie v Metroklube v Šali, v Starej pekárni v Nitre, v Clube no.3 v Nových Zámkoch, v Elektrárni v Poprade a inde.

Pod novým názvom funguje Subclub od roku 2005. Erik Babušiak a jeho spolupracovníci oživili interiér aj program. Dramaturgia sa rozšírila, aby oslovila rôzne subkultúrne komunity a dnes sa v nej nájdu aj alternatívne retro večery venované priekopníkom indie scény ako Joy Division alebo The Clash.

Program pripravuje najmä Braňo Kŕč, ktorý kladie dôraz na dobrú hudbu rôznych žánrov: techno, indie, dubstep, drum & bass alebo ska. No trápi ho zlá prístupová cesta a obáva sa aj plánovanej výstavby pred vchodom, kde sa už na bývalej Vydrici schválil kontroverzný developerský projekt. Keď sa ho pýtam na tajomstvá priestoru, tvrdí, že jedna z chodieb vedie až do električkového tunela (ale to je len ďalší urbánny mýtus) a prizná, že istý čas zvláštne fungujúca elektrina ničila hosťom notebooky.

Aj po dvadsiatich rokoch je v Subclube často vypredané. Otvorené býva v piatok a sobotu, občas aj vo štvrtok, hoci konkurencia (Batelier, Nu Spirit, KC Dunaj a ďalšie priestory) je už v Bratislave silná. Zato Silvester 2012 prekonal historický rekord v návštevnosti.

„Šťastím je, že sa nenachádza v lukratívnom priestore,“ tvrdí Holoda, ktorý už so Subclubom spolupracuje zriedkavo, lebo organizuje vlastný hudobný festival Wilsonic. „Vždy sa našli noví ľudia, ktorí ho posúvali dopredu. Škoda, že nie sú financie na zásadnú rekonštrukciu. Mohol by byť ikonou mesta, pomôcť turizmu aj kultúre. Oveľa viac sa o ňom píše v cudzine ako doma. V rakúskom Grazi majú podobný priestor v hradnom kopci, mesto doň investovalo, dnes je na oveľa vyššej úrovni a stal sa symbolom.“  

Je cenné a dôležité, že Bratislava Subclub má. Mám malého syna, takže tam chodievam len zriedkavo, ale vždy sa na to teším ako za starých čias. Kedysi som tam bol jeden z najmladších, dnes patrím k najstarším. Páči sa mi, že tam nie je draho ako v snobských podnikoch v centre. Za barom často stojí Klaus, ktorý kedysi zakladal legendárne kníhkupectvo a má úžasnú zbierku platní. Dlhé roky tam pracovali aj novinárka Martina Skúpa alebo talentovaný poviedkar Richard Pupala.

Keďže kompetentní úradníci z mestskej kultúry to, obávam sa, nikdy neurobia, chcem pri výročí aspoň touto formou vyzdvihnúť prácu celého tímu ľudí, ktorí dve desaťročia Subclub spravovali. Mnohí sa tam  v piatok a v sobotu v noci zídu na oslave, na ktorej v podaní domácich „účkových“ hviezd zaznie hudba z najslávnejšej éry klubu.

Ďakujem za množstvo hudobných zážitkov a nezabudnuteľných žúrov, aj za to, že do Bratislavy už bežne a radi chodievajú desiatky svetových interpretov. Čo vo mne zostáva po klubovej noci? Pocit, že som sa trocha zmenil. A v tom je najväčšia sila ľudskej tvorivosti.

Rozhovor s Petrom Šutiakom, spolumajiteľom Subclubu.

Kde ste pracovali pred Nežnou revolúciou?

V Západoslovenských nábytkárskych závodoch. Bol som personalista na podnikovom riaditeľstve. Nebol som kádrovák. Podnik po novembri 1989 v pôvodnej podobe skončil.

Ako ste sa dozvedeli o kryte pod hradnou skalou?

Vždy som mal veľa známych a kontaktov. Civilná ochrana sa rýchlo menila a chcela sa zbaviť nadbytočných majetkov. Mali záujem poprenajímať aj kryty.

Koľko takýchto bunkrov vzniklo za komunizmu na Slovensku?

Veľmi veľa. V päťdesiatych rokoch musel mať kryť vlastne každý nový postavený objekt. Každé mesto, aj centrum Bratislavy, ich má desiatky. Podľa mojich informácií je veľmi podobných priestorov ako Subclub na Slovensku sedem.

Čo ste našli, keď ste tam roku 1992 prvý raz vošli?

Bolo to neuveriteľné. V kryte sídlil hlavný štáb Civilnej ochrany Bratislavy. Bolo tu celé zázemie, kompletne funkčné kancelárie, operačné miestnosti, mapy možných atómových výbuchov, spálne, jedálne, sídlo zdravotnej služby, telefónna ústredňa, kabíny… Štáb má dnes, našťastie, sídlo inde. Ale Subclub je pre Civilnú ochranu naďalej k dispozícii a pravidelne sú tam kontroly.

Ako ste postupovali pri príprave klubu?

Dreli sme fyzicky dňom i nocou. Otvorili sme celý priestor a likvidovali zariadené miestnosti. Pritom sme nesmeli narušiť stavbu. O dva roky vedľa pribudla aj strelnica.

Kto si k vám chodieva zastrieľať?

Všelikto. Sú to ľudia, ktorí už majú zbrojný preukaz a je dobré, že môžu niekde trénovať. Svoju zbraň by mal majiteľ vždy správne ovládať, inak je nebezpečná. Keď robíme firemné akcie a chcú strieľať aj tí, ktorí nemajú zbrojný preukaz, je to možné len pod dozorom odborného inštruktura. Sme tak hlboko v skale, že streľbu vonku nikto nepočuje.

Strieľajú aj politici, ktorí vám sídlia vysoko nad hlavou?

Aj. Ale neverte mýtom, že od nás vedie tajná chodba až do Hradu. Chodia sem aj lekári či obchodníci. U nás nefungujú mobily, čo je pre vplyvných ľudí veľká výhoda. Majú tu pokoj. A keď ich niekto naozaj súrne musí zastihnúť, zavolá im na pevnú linku. Kto vám poskytne také súkromie v strede Bratislavy?

Do Subclubu aj do strelnice sa dá zavolať na pevnú?

Máme ich tu osem, ešte zo starých čias. No stačia nám tri. Odtiaľto sa kedysi volávalo priamo do Moskvy. Kryt mal vlastnú ústredňu. Spomínam si, že najťažšie bolo pred dvadsiatimi rokmi rozbíjať tunajšie staré telefónne búdky. Boli zo špeciálne tvrdých kovov a boli odhlučnené. Ani za svet sa nedali rozbiť!

Takže ak sa nebodaj v meste stane niečo hrozné, treba ísť do Účka?

Jednoznačne. Vstupy a chodby sú zámerne veľmi úzke a klenbovité. Otvory zasa mali rozptýliť tlakovú vlnu. Medzi dnešnou strelnicou a klubom bol len malý núdzový priechod 90 x 90 cm, ten sme museli rozšíriť. Naše hlavné veľké tlakové dvere vydržia všetko.

Ako vnímate dvadsať uplynulých rokov?

Boli veľmi úspešné. Strelnici sa darí. V klube hrali desiatky kapiel, stovky dídžejov, ľudia chodia. Vystriedali sa tam už dve generácie. Rôzne známe osobnosti sem chodievali ako mladíci a teraz k nám chodia aj so svojimi zamestnancami. Mnohí vedú banky, poisťovne, veľké firmy.

Z  Vydrice má byť luxus pre boháčov. Plánujú sa až šesťposchodové budovy, križovatky, vjazdy do garáží. Nebojíte sa tohto vývoja?

Som s developermi v kontakte. Verím, že naše priestory v krytoch budú využívané aj naďalej. Nech si oni postavia svoje budovy. My budeme ich dobrými susedmi. Nikoho nerušíme. Ja sa viem s ľuďmi dohodnúť.

Ďakujem vám za rozhovor.

Prečítajte si aj poviedku Pod hradnou skalou z knihy Naum.

Foto: Martin Cluster Schmidt, Tomáš Halász, Drom.sk

417585_432823150125532_276013243_n

Reklamy

26 thoughts on “Dvadsať rokov v bunkri

  1. Jedina vec, vo Vydrici sa planuju 7-8 !podlazne! budovy, nie poschodove. Pritom 3-4 podlazia maju byt pod zemou (garaze a tak…)

  2. Stare dobre ucko. kazdy piatok som tam chodil skoro 5 rokov. Dobre spomienky.

  3. Pekna nostalgia :-) No, viacero faktov nesedi. Hlavne o tom ze U.Club a jeho crew ako taka bola jedinym a prvym zakladatelom technosceny u nas. U.Club vznikol az po tom, ako TOKY startoval prve technoakcie v klube Boccaccio v Petrzalke. V tej dobe bolo na SR viacero DJ-ov, ktory hrali a mixovali elektroniku a tvrde techno, napr. Peto Štofko, Pataky, Toky… U.Club pokracoval v dobre rozbehnutej tradicii Boccacciia. Otec techna pre mna ostava Duro, bez neho by pravdepodobne legenda U. nikdy nevznikla. V U.cku bol dlhu dobu aj jeho aparat, ktoreho casti sa skladali z aparatu z Boccaccia a aparatu ktory vlastnil Durov otec. Dobre oslavte!

  4. aka divna paralela. ked som mal osemnast a cital o V-Klube… a teraz mam tridsat a citam o Ucku, kde som chodieval…
    otazka znie – ktory klub je dnes TYM klubom, o ktorom budu rozpravat dalsie generacie? :)

  5. Len taká poznámka na margo. John Peel opustil tento svet pred 8 rokmi. Doteraz jediná slovenská skladba je jediná už nadobro.

  6. Mylis sa Pico, to, co hraval Toky v Boccacci, bolo na hony vzdialene tomu, co sme zacali hravat my. Zacinali sme na “zelenej luke” a publikum sme si museli doslova vytvorit. Peto Stofko a Pataky boli tiez uplne inde a vsetci sa na nas vtedy pozerali ako na tvrdohlavych blaznov, ktori hraju hudbu, ktoru vlastne nikto nechce a nepotrebuje. Na Tokyho sme preto nenadvazovali a o rozbehnutej tradicii sa uz neda vobec hovorit, naopak, Duro sa po par rokoch pridal k nam. The rest is history.

  7. tak tak a hral aj Tokyho a Dala, ale z labelu Tresor. nech mu je zem ľahká. našťastie nám tu po ňom navždy zostali Peel Sessions aj výborná kniha.

  8. Klaus by sa mal posnazit a urychlit otvorenie dalsie jeho kultovej predajne :)

  9. Skoda aj Duny, ktora bola sice hudobne inde, ale zas pestro nastaveny program tahal kazdy den niekoho ineho.

  10. Ucko je super, je to club, do ktoreho som sa tesil a NEBAL sa tam ist, ze tam stretnem problemovych ludi, ako vsade inde. Ale hold, aj to uz sa meni, a stale castejsie tam chodia vygumované problémove hlavy s cielom vyryvat…Nech zije sub.. :)

  11. Aj ja. Aj ja. Boli to krásne časy. Boli sme mladí a krásni. Teraz sme už len krásni. ;-)

  12. Durko a Dali – srdíčka moje, a vsetci zvysny odvazny, velke DAKUJEM za, pre mna, cca 15 rokov jedinecnej a vynimocnej subkultury, ktoru ste tu vytvorili. Bez vas by sme neboli celkom taki, aki sme :). Lubim vas :***************

  13. Keď už je to dvadsiate výročie a spomína sa, tak zmienim, že raz bol v U.clube aj Egon Bondy a veľmi sa mu tam páčilo. Viackrát sme tam plánovali ísť, ale napokon ho tam zobral jeho najlepší bratislavský kamarát, výtvarník Laco Teren. Bondy sa intenzívne zaujímal o nové trendy v kultúre. Nosil som mu japonské komiksy, americké graphic novel, romány Williama Gibsona alebo Neala Stephensona.

    Keď som mu rozprával o zážitkoch v bunkri pod hradnou skalou, poprosil ma aj o hudbu. Tak som mu priniesol The Orb a on mi na odplatu požičal tri elpéčky Briana Ena, ktoré si pred tridsiatimi rokmi kúpil v Londýne. Pustil som mu Aphex Twina, a on mne zasa Philipa Glassa a ďalších amerických minimalistov. Bol to pre mňa objav. Zaujímal sa o umenie dídžejov, remixy aj samplovanie.

    Bol som ešte tínedžer, a Bondy mi prvý vysvetlil, že ani to, čo v umení vyzerá ako radikálne nové, nie je bez predchodcov a starších vplyvov. Dokázal veci fascinujúco zasadiť do kontextov, vysvetliť pozadie, interpretovať, priblížiť. Netrpel nostalgiou za minulosťou, hoci mal neúrekom na čo spomínať, žil súčasnosťou a budúcnosťou.

    Keď som mu prvý raz pustil britské minimal techno, zakontroval prastarou šamanskou hudbou eskimákov, ktorú etnológovia zrekonštruovali podľa drevených nástrojov uchovaných v ľade, a ktorá znela neuveriteľne podobne. Zobral ma na Debussyho operu Pelléas et Mélisande, ktorá ma priviedla k vášni pre tento žáner, a objasnil mi, kde má korene ambient.

    Mať takého učiteľa považujem za svoje životné šťastie a želal by som podobného gurua každému, kto začína tvoriť. Viem, že mnohí Bondyho nemajú radi za jeho ľudské zlyhania a chyby, ale ja mu neprestanem byť vďačný za to, čo pre mňa v tom kľúčovom období urobil. Nikto ho nenahradil. Chýba tu veľmi.

  14. Oceňujem, že sa našiel niekto tak literárne zdatný, ako Ty, Miško, ktorý za nás, za všetkých „Ery bunkru“, vyslovuješ nahlas svoje myšlienky k jubileu, k počiatku jednej veľmi silnej generačnej subkultúry. Spomienkou, ako to tu začínalo…Obecne sa predpokladá, že nové vzniká tam, kde sa niečo historicky a situačne zmení, a v tomto prípade to bolo práve naše otvorenie hraníc, otvorenie nových možností a nových smerov. Je preto normálne, že sa po revolúcii v niektorých jednotlivcoch zintenzívnil pocit odlíšiť svoju životnú filozofiu, životný štýl, jeho projektovanie a sebarealizáciu. Toto odlišné ponímanie od okolitého světa, vyznávanie iných noriem a hudobných žánrov sa začalo búriť na tak netypickom mieste, a zároveň tak viditeľnom, akým je práve Tebou spomínaná „Diera pod hradnou skalou“, diera, ktorá nám mnohým sem-tam umožnila na chvíľu uniknúť pred svojimi povinnosťami, dovolila odľahčiť v myšlienkách, vnímajúc len tonálnosť dynamických zvukov a svetelných efektov, a to len vďaka nadšeným kreatívcom, ktorí dokázali svoje vnímanie inštrumentálna realizovať, a následne ho reprezentovať ako svoj hudobný prejav. Ďakujeme za možnosť, že sme mali, a ešte stále máme, kam si na chvíľu odskočiť a uniknúť…, ďakujeme, že je tu tá možnosť zastaviť sa a vnímať elektronické hudobné alternativy ako prostriedok, prostredníctvom ktorého hľadáme každý to svoje uvoľnenie…i Egon Bondy prišiel poznávať, inšpirovať sa a priblížiť novému, aj keď už v tom čase jeho životná skúsenostná mapa bola isto relativne bohatá, stále sa ju pokúšal obohacovať…

  15. Pekné, pre mňa osvetové a zasadzujúce do kontextu. Rešpekt zakladateľom a správcom tohto miesta, ako aj všetkým, čo ho plnia dobrou hudbou a náladou. Mier

  16. Velmi dobre sa to cita. Mozem povedat ze som v Ucko nebol vela krat, kedze moj klub bolo Metro v Sali ale klobuk dole pred Uckom. Som rad ze Metro si drzi nazov aspon. Zial to je vsetko co zostalo … a krasne spomienky.

  17. Pekny clanok, clovek si pospominana na dobu ktora je nanvratne prec. Vtedy som mala 19 teraz 30 ale este by som chcela tu eru zazit. Milovala som to, bolo to nieco tak fascinujuce zazit tieto party v U-cku, Boomerang, BeeFree, Orion Hall…. ta doba nas vsetkych poznacila. Bola to nadcasova hudba a nadcasova generacia. Love it TECHNO !!

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s