Eskorta

Román o mladej generácii a jednej škandalóznej kariére

Globalizovaný svet sa zmenil a staré pravidlá už neplatia. Západ je teraz na východe a mladý hrdina Michal Kirchner to vie lepšie ako ktokoľvek z jeho generácie. Medzi Bratislavou, Prahou a Berlínom žije ešte divokejšie ako jeho predkovia. V luxusnej eskortnej službe sprevádzal tisícdvestotrinásť klientok. Myslel si, že so ženami už zažil všetko, kým nespoznal jednu, pre ktorú sa oplatí inak žiť – aj inak zomrieť…

Román, 240 strán, tvrdá väzba, Marenčin PT, 2007
dizajn: Mikina Dimunova, ISBN: 978-80-89218-39-4

Úryvok z románu
Jana Cviková: recenzia Eskorty v SME
Ohlasy na nemecký preklad

Robo Roth číta ukážku z audioknihy Eskorta:

Spustnutí a nepokojní mestskí anjeli

Jana Cviková recenzuje Eskortu

Hrdinovia románov Michala Hvoreckého si ani na chvíľu nevydýchnu. Ich životopis je prehustený akciou, nudou, závislosťami, nezvyklosťami, hraničnými polohami, silnými pocitmi. Tak je to aj s Michalom Kirchnerom, rozprávačom Eskorty. 
Fúúúúú, jeho character-designe by obstál v komikse „o Západe, ktorý je teraz na Východe“. V románe niet ilustrácií ani bublín, no príval fabulovania si rovnako dobre možno predstaviť v šate komiksovej estetiky, ktorá dominovala hrdinovmu dospievaniu.

Hŕŕŕŕŕ, hrnúce sa statické panely sú nositeľmi pretržitej dynamiky, ktorá sa bez čitateľskej spolupráce na hre ani nehne. 
V šestnástich živých obrazoch prvej časti sa dozvedáme celú vorgeschichte nášho superantihrdinu, neskoršieho pracovníka eskortnej služby: „Moja rodina pochádza z Bratislavy. Nemôžem za to.“ Takže prešporský Nemec, Pražan, Berlínčan, konzument komiksov a LSD, absolvent herectva. Chlapec, ktorý by „vyzeral lepšie, keby sa narodil ako žena“ a ktorého po emigrácii rodičia za neposlušnosť často strašili bývalým domovom: „Zbaľ si veci! Cestujeme naspäť do Prahy!“ – „Nie, prosím, nie, hocikam, len nie tam…“.

Vnuk geja a lesby, ktorých malo manželstvo ochrániť pred heterosexuálnym imperatívom fašizmu. Jeho otec, narodený v Terezíne, „svojich rodičov nikdy nepoznal a dlho nevedel, že sa narodil iba preto, aby ich zachránil. Jeho život si priali ako vlastné mimikry, no bol to neúspešný pokus.“ On sám sa stal synom geja a lesby, ktorých malo manželstvo zneviditeľniť v období normalizácie. Nadsázka stíha rýchlymi strihmi realitu. Prudkými „vzmvzm“ mixuje pôsobivo hyperrealistickú výpoveď o období, keď „staré pravidlá ešte platili. Západ bol na západe. Východ na východe.“

Historický a zemepisný fakt možno z rôznych čitateľských východísk zrejme s rôznym stupňom obtiažnosti odlíšiť od fikcie. Aj tento román je napísaný tak, aby okamžite mohol existovať v (nemeckom) preklade a v inom kultúrnom prostredí. Bratislava sa vďaka medializovanému pôvodu autora a vďaka románovému životu jeho hrdinov stáva názvom mesta na mape Európy i literárnym topom. Nedostatkový superkonzum v socializme, reklamné šoty na rakúskej televízii vnímané ako „krátke science fiction filmy, lebo sa odohrávali vo fantastických prostrediach plných neznámych výrobkov“. Samizdatové strojové kópie, undergroundový životný štýl rodičov, ktorí sa do opozície dostali práve kvôli nemu.

Autobiografické momentky majú podoby vlastnej skúsenosti i zážitkov rovnocenne sprostredkovaných osobnosťami a literatúrou. Z mixu mikropríbehov presvitá obdivný vzťah k Egonovi Bondymu i fascinácia švajčiarskou spisovateľkou Annemarie Schwarzenbachovou. 
Novinárka, fotoreportérka, cestovateľka a zbožňovaná krásavica Annemarie Schwarzenbach žila v prvej polovici 20. storočia, za svoje súčasné znovuobjavenie vďačí predovšetkým svojej zaujímavej osobnosti – i jej život je legitímnou súčasťou jej diela. Hrala mnohé roly, milovala ženy a svojou androgýnnou krásou zneisťovala i uchvacovala mnohých, medzi inými i Thomasa Manna. (Mimochodom, i tomu sa v Eskorte ujde špeciálna reality šou.)

A hoci Annemariin manžel „miloval mužov a ona ženy“, tvorili nekonvenčný manželský pár. Práve biografie Annemarie Schwarzenbachovej, tohto „spustnutého anjela“ (podľa Thomasa Manna), sa stali intertextovým zdrojom na tvarovanie príbehu o rodine hrdinu románu. Stará mama, podobne ako Annemarie, rada šoférovala, napokon, auto bolo významným symbolom slobody. Jej krása ju predurčila na úlohu múzy, precestovala mnohé krajiny, fotografovala.

Michalov otec stretol v práci „Hanu, moju neskoršiu matku, ženu s nádhernou tvárou nepokojného anjela, lesbu nemeckého pôvodu“. 
Na prvý pohľad sú texty Michala Hvoreckého obsahovo a nezriedka i formálne až nutkavo určované svetom, ktorý zvykneme považovať za vzdialený od literatúry. Preto je užitočné si uvedomiť ich spojenie so svetom literatúry – od kyberpunku po takéto konkrétne „vyznanie“.

Na pozadí stále prítomnej záplavy hrnúcej sa z internetu, ktorá je očividne pre autora relevantnou súčasťou životnej skúsenosti jeho generácie, je jeho zaujatie pre „obyčajné“, neblikajúce, nebzučiace rozprávanie príbehov nevšedné. Pre fascináciu možnosťami jazyka je príznačná i viera v schopnosť jazyka vytvoriť pre hrdinu paralelný svet: „Zachránil ma nemecký jazyk.“

Predchádzajúci román Michala Hvoreckého Plyš vyšiel v nemeckom preklade pod názvom City a zaznamenal značný ohlas, v ktorom sa striedali kladné až superlatívne hodnotenia s kritickými reakciami. Jeden z recenzentov vníma kritiku konzumu ako nedôslednú a poukazuje na skutočnosť, že či autor chce, alebo nechce, stáva sa nielen obeťou, ale aj páchateľom konzumu. Môžeme si položiť otázku, či to nespôsobuje i samotná „matéria“ románov. Či nie je práve ona na vine, že sa aj niektoré pasáže Eskorty nebezpečne posunuli k ľahko konzumovateľnému gýču, tu sa už totiž autor vždy lacným riešeniam nevyhol.

Jedným z hlavných zdrojov napätia rozprávania je spochybňovanie binárneho rodového heterosexuálneho poriadku. Hrdina vyvoláva ako dieťa v mužoch zneistenie,pokiaľ ide o jeho príslušnosť k pohlaviu. Chcel by patriť „k neutrálnemu rodu, keby taký existoval“, lebo „slovo chlap som znenávidel“. Životný štýl rodičov ho konfrontuje s hraním a prehrávaním ženských a mužských rolí. Keď sa rozhodne, že si bude zarábať poskytovaním sexuálnych služieb, stáva sa z neho jednoznačný „chlap“: „Sebavedome som pred ženy predstupoval nahý.“

Drzo nastoľovanú priechodnosť mužskosti a ženskosti či heterosexuality a homosexuality nahrádza po prvej časti heteronormativita, ktorá v podobe sexuálnych služieb i následného vzťahu produkuje i banálne momenty, čo majú ďaleko od kultúrnokritického gesta vytvárajúceho – i dejový – oblúk románu. A zasa sme pri vplyve matérie.

Lenže román pokračuje. Jeho obálka posiata ženskými menami (že by ich naozaj bolo 1213?) síce umiestňuje ponúkané ťažisko do „škandalóznej kariéry“ hrdinu, no dôvody na čítanie sa môžu rôzniť. 
Napriek tomu, že hromadenie a istá nedôslednosť použitých motívov často prevyšujú možnosti ich rozprávačského zúročenia, verím, že si najmä mladšia čitateľská generácia nenechá ujsť román od autora, ktorý dal Bratislave metro a samozrejmé postavenie veľkosvetsky unudeného mesta. I keď ho napokon silou svojich pocitov zbúra. O tom už v knihe. Okrem iného sa z nej vďaka insiderskej perspektíve dozvedia o socializme určite viac, než im môže odovzdať generácia ich rodičov či prarodičov.

SME, 17. 6. 2007

Eskorta

Eskorta: úryvok z románu

8. kapitola

Ako jedenásťročný som nastúpil na gymnázium. Už samotný fakt, že ma prijali, znamenal menší zázrak. Medzi rovesníkmi v škole sa šuškalo, že moji rodičia sú teplí a že v našom byte sa stretáva zvrátená spoločnosť.

Nemal som priateľov – nesmel som ich mať, aby som im niečo neprezradil, a oni sa zasa nesmeli kamarátiť so mnou, pretože ich rodičia strašili, že z toho budú len nepríjemnosti. Nechodieval som hrávať futbal, sedel som v školskej klubovni a listoval som časopisy alebo som sa zavretý vo svojej izbe donekonečna pozeral z okna.

Inde v byte som sa necítil dobre. Vedel som, akých ľudí stretnem. Útočiskom sa pre mňa stala nemčina. Slovensky som hovoril len z donútenia v škole. S rodičmi som rozprával nemecky, čítal som nemecké knihy, pozeral som nemeckú televíziu a počúval som nemecké rádio. Občas som mal dojem, že žijem na úplne inom mieste než v skutočnosti.

Nemecký jazyk ma priťahoval, jeho gramatika mi šla hravo. Zato s češtinou a so slovenčinou som sa moril a ich výslovnosť ma ničila. Okrem nemčiny ma zaujímala aj biológia, pretože som veril, že sa dozviem niečo viac o svojom tele. Cítil som sa v ňom totiž čoraz horšie, cudzo. O to väčšmi ma výučba sklamala.

Ako trinásťročný som absolvoval povinný kurz pre dospievajúcich chlapcov Hygiena pohlavných orgánov, ktorý spočíval v čítaní letákov so sloganmi: „Pohlavný úd po osprchovaní trite uterákom v smere od tela dolu, nikdy nie naopak!“, „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“ alebo „Miešky nedržte v rukách zbytočne dlho a nehladkajte ich.“

Dozvedel som sa, že onánia je nebezpečná, zdraviu škodlivá a zásadne skracuje ľudský život. Viac som vedieť nepotreboval. Držal som sa týchto odporúčaní. Ovládnuť sa bolo niekedy veľmi ťažké, ale dokázal som to.

Ostatní spolužiaci onanovali ostošesť a nezabúdali sa tým pri každej príležitosti chváliť. Ten pôžitok však určite zďaleka nevyvážil riziká. Tešil som sa, ako si budem vychutnávať vysokú starobu v plnom zdraví, keď mojich kamarátov už budú plné cintoríny.

Vzhľadom na svoj rodinný pôvod a kádrový profil som mal na gymnáziu neustále problémy. Vychovávatelia na mňa prísne dozerali. Čoraz väčšmi ma štvalo, že niektorí rovesníci každý rok cestovali do Talianska, denne jedli kivi dovezené z Viedne a užívali si aj ďalšie privilégiá. A to v čase, keď našu rodinu nepustili na dovolenku ani len do Poľska alebo do Maďarska, pretože sme zostávali pod policajným dozorom.

Aj keby sme sa chceli niekam presunúť len v rámci Československa, najprv by sme to museli ohlásiť na dvoch úradoch, preto sme radšej zostávali doma. Sústavnými predvolaniami nás držali v šachu, kamkoľvek sme sa pohli. Rodičia sa ma snažili utešiť tým, že úspešnejší otcovia sú tajní agenti, preto smú aj to, čo my nemôžeme. Také vysvetlenie ma vôbec neuspokojilo!

V duchu som otcovi veľmi vyčítal, že nevedel zohnať povolenie na cestu ani len k Baltskému moru v NDR, nenosil mi balíky videokaziet ani legendárne čokolády s fialovým obalom, ktoré som vídaval v reklamách po skončení rakúskych televíznych správ.

V januári roku 1983 si ma priamo počas vyučovania vyhľadala polícia. Uprostred hodiny geografie som opustil triedu. Najprv som sa zaradoval, ale po vstupe do vyprázdnenej telocvične, premenenej na vyšetrovačku, ma smiech prešiel.

Vošiel som do miestnosti niekoľkými rýchlymi, ale nemotornými krokmi a zastal som v dostatočnom odstupe. V priebehu sekundy som sa úplne spotil. Pri jedinom stole sedeli muž a žena v zelených uniformách. Prikázali mi zostať stáť. Placho som sa pozeral pred seba.

Žena na mňa vrhla zamračený pohľad. Položila mi zvyčajné otázky: meno, priezvisko, dátum narodenia, meno otca a matky… Zobrala mi odtlačky prstov. Zneistel som, pretože na takúto situáciu ma rodičia nepripravili.

Muž spustil. Na tvári mal napísané, že sa nedá oblafnúť.
„Tak, Michal Kirchner, sem nám najprv napíš, čo máš medzi nohami!“ prikázal.

Myslel som si, že som zle počul. Pozrel som sa naňho a zdalo sa mi, že ho poznám už veľmi dlho. Rýchlo a precízne pracujúci muž, ktorého nič nevyruší. Tvár prezrádzala radosť z práce.

„Prosím?“ spýtal som sa.

„Na tento papier napíš, ako hovoríš tomu, čo máš medzi nohami!“

Nechápal som, čo to má znamenať. O čo im šlo? Bál som sa. S roztrasenou rukou som napísal najslušnejšie slovo, na aké som si spomenul, výraz, ktorý pre túto časť mužského tela používajú staré mamy pri rozhovoroch s jasličkármi.

„Nevymýšľaj si, to určite nie je ono!“ okríkol ma policajt, keď si prečítal môj lístok. „Určite poznáš aj neslušnejší výraz! Možno si ho počul od hostí, čo k vám chodia! Od otcových kamošov. Alebo od maminých priateliek. Či od spolužiakov na záchode. Čo? Napíš to!“

Tak som napísal druhé najslušnejšie pomenovanie. Potom tretie. Štvrté. Piate.

„Prečo nás stále klameš? Si klamár? Chceš nás podviesť?“ kričal na mňa policajt. „Za falošné svedectvo sú zákonom stanovené tresty!“

Nezmohol som sa na slovo. Nakoniec som napísal najvulgárnejší výraz, aký som vylovil z pamäti. Vzápätí som dostal príkaz vysloviť ho nahlas. Poslúchol som.

Ledva som stíchol a už na mňa muž reval znova: „Prečo nadávaš? To kto ťa naučil takto rozprávať? Kto? Čo si to dovoľuješ? Odpros!“

Muž v uniforme si utrel z čela pot a naštvane na mňa zízal.

„Prepáčte, prosím, už to nikdy neurobím,“ odvetil som pokorne.

Na vyhrážky som si netrúfol. Vedel som, že musím prijať, čo mi autority povedia, preto som policajtovi nepripomenul, že ma k vysloveniu toho slova donútil. Mal som strach. Muselo to byť na mne vidieť, pretože na oboch tvárach predo mnou sa objavila obrovská spokojnosť. Toto predstavovalo zjavne hlavný účel výsluchu, lebo nasledujúce otázky vyzneli celkom všeobecne a nikam neviedli. Pýtali sa ma na zvyčajné veci, o čom sa u nás doma hovorí a kto k nám chodieva. Odpovedal som vyhýbavo, opakoval som, že si nespomínam presne.

V zmätku a v strachu, ktorý som cítil, mi to celé pripadalo azda hroznejšie než čokoľvek, čo som poznal z domu.

Eskorta