Socializmom napáchnuté divadlo

Som jeden zo „všedných divákov“ (dramaturgička Darina Abrahámová) a myslím si, že to najcennejšie, čo Slovenské národné divadlo za deväťdesiat rokov vytvorilo, je publikum.

Pri cenách vstupeniek, ktoré sú v pomere k platom enormné, považujem za menší zázrak, že v hľadisku sedávam medzi prevažne starými ľuďmi. Navyše v časti mesta, kam poriadne nechodí MHD a kde sa parkovacie miesta projektovali podľa počtu áut v roku 1981. Verní diváci predstavujú pre súbor najvyššiu hodnotu a zaslúžia si poznať stav vecí.

SND

Čítať ďalej

Minister zábavného priemyslu

Vymenovanie Martina Sarvaša za generálneho riaditeľa sekcie umenia na ministerstve kultúry si neviem vysvetliť inak ako absurdný omyl alebo obrovské nedorozumenie odbornej komisie pri výberovom konaní. Aktivity tohto pána totiž nemajú vonkoncom nič spoločné s umením, ale patria do kategórie zábavného priemyslu, pričom zamieňať tieto dve veci nemôže ani školák, ak chce urobiť prijímačky na gymnázium.

Keby Slovensko hľadalo ministra zábavného priemyslu, mohol by organizátor vystúpení domácich (Jadranka Handlovská, Stano Vitáloš alebo Ľubo Virág) a zahraničných interpretov (geriatrické pozostatky Boney M či Natalia Oreiro) pokojne kandidovať.

Lenže zábavný priemysel zo svojej podstaty funguje na trhovom princípe a nijaké štátne orgány či úradníkov pre svoju výhradne komerčnú činnosť nepotrebuje. Akýkoľvek byrokratický aparát by ho len zbytočne oberal o to jediné, o čo mu ide – o čo najvyšší zisk.

Sarvaš sa po vymenovaní vyjadril: „Určite je mi umenie bližšie ako šoubiznis v ére reality šou a každodenného vytvárania nového dna.“ O dne vie Sarvaš svoje. Dlhé roky ho vlastnou činnosťou úspešne prehlboval. Za komunizmu začal svoju kariéru v hudobnom šoubiznise, za mečiarizmu pôsobil v STV ako šéf redakcie zábavy. Okrem toho k nám pravidelne vozil zoskupenia tancujúcich striptérov a rozkokošených basketbalistov.

Predovšetkým vo sfére televízie sa mu programami Reservé, Boom alebo Úlety podarilo pomyselné dno mnohokrát preraziť a klesnúť až kamsi do podzemnej šachty vkusu.

Terajšia vládna koalícia znamená návrat staronových karieristov a prelom pre ich mladších prisluhovačov. Sarvašom sa dokonca dala kúpiť aj hip-hopová skupina Drvivá menšina, ktorá sa tvári ako petržalský underground. Sarvašove vydavateľstvo kapele pripravilo tlačový materiál hodný socialistických popových súťaží: „Skladby s našliapanými textami, ktoré majú hlbokú myšlienku a ich zámerom je poukázať na rozličné neduhy spoločnosti, v ktorej žijeme.“

Keď Sarvaš donedávna spravoval Dom kultúry v Devíne, zistil, že ide o „hlboko stratové“ podnikanie a opustil ho. Projekt Európska štafeta mu minulý rok štedro podporil Úrad vlády. Na kultúru síce v štátnom rozpočte dosť peňazí nie je, na zábavný priemysel však zrejme áno.

Slogan Sarvašovej firmy bol: Prinášame novú zábavu tam, kde chýbala. Predstava, že takýto človek spolurozhoduje napríklad o tom, kedy sa na Slovensku dočkáme veľkej galérie súčasného umenia, však už ani nie je smiešna. V novom úrade by mal Sarvaš slogan aktualizovať na: Prinášam „zábavu“ tam, kde nechýbala.