Jana Cviková recenzuje Eskortu

Hrdinovia románov Michala Hvoreckého si ani na chvíľu nevydýchnu. Ich životopis je prehustený akciou, nudou, závislosťami, nezvyklosťami, hraničnými polohami, silnými pocitmi. Tak je to aj s Michalom Kirchnerom, rozprávačom Eskorty. 
Fúúúúú, jeho character-designe by obstál v komikse „o Západe, ktorý je teraz na Východe“. V románe niet ilustrácií ani bublín, no príval fabulovania si rovnako dobre možno predstaviť v šate komiksovej estetiky, ktorá dominovala hrdinovmu dospievaniu.

Hŕŕŕŕŕ, hrnúce sa statické panely sú nositeľmi pretržitej dynamiky, ktorá sa bez čitateľskej spolupráce na hre ani nehne. 
V šestnástich živých obrazoch prvej časti sa dozvedáme celú vorgeschichte nášho superantihrdinu, neskoršieho pracovníka eskortnej služby: „Moja rodina pochádza z Bratislavy. Nemôžem za to.“ Takže prešporský Nemec, Pražan, Berlínčan, konzument komiksov a LSD, absolvent herectva. Chlapec, ktorý by „vyzeral lepšie, keby sa narodil ako žena“ a ktorého po emigrácii rodičia za neposlušnosť často strašili bývalým domovom: „Zbaľ si veci! Cestujeme naspäť do Prahy!“ – „Nie, prosím, nie, hocikam, len nie tam…“.

Vnuk geja a lesby, ktorých malo manželstvo ochrániť pred heterosexuálnym imperatívom fašizmu. Jeho otec, narodený v Terezíne, „svojich rodičov nikdy nepoznal a dlho nevedel, že sa narodil iba preto, aby ich zachránil. Jeho život si priali ako vlastné mimikry, no bol to neúspešný pokus.“ On sám sa stal synom geja a lesby, ktorých malo manželstvo zneviditeľniť v období normalizácie. Nadsázka stíha rýchlymi strihmi realitu. Prudkými „vzmvzm“ mixuje pôsobivo hyperrealistickú výpoveď o období, keď „staré pravidlá ešte platili. Západ bol na západe. Východ na východe.“

Historický a zemepisný fakt možno z rôznych čitateľských východísk zrejme s rôznym stupňom obtiažnosti odlíšiť od fikcie. Aj tento román je napísaný tak, aby okamžite mohol existovať v (nemeckom) preklade a v inom kultúrnom prostredí. Bratislava sa vďaka medializovanému pôvodu autora a vďaka románovému životu jeho hrdinov stáva názvom mesta na mape Európy i literárnym topom. Nedostatkový superkonzum v socializme, reklamné šoty na rakúskej televízii vnímané ako „krátke science fiction filmy, lebo sa odohrávali vo fantastických prostrediach plných neznámych výrobkov“. Samizdatové strojové kópie, undergroundový životný štýl rodičov, ktorí sa do opozície dostali práve kvôli nemu.

Autobiografické momentky majú podoby vlastnej skúsenosti i zážitkov rovnocenne sprostredkovaných osobnosťami a literatúrou. Z mixu mikropríbehov presvitá obdivný vzťah k Egonovi Bondymu i fascinácia švajčiarskou spisovateľkou Annemarie Schwarzenbachovou. 
Novinárka, fotoreportérka, cestovateľka a zbožňovaná krásavica Annemarie Schwarzenbach žila v prvej polovici 20. storočia, za svoje súčasné znovuobjavenie vďačí predovšetkým svojej zaujímavej osobnosti – i jej život je legitímnou súčasťou jej diela. Hrala mnohé roly, milovala ženy a svojou androgýnnou krásou zneisťovala i uchvacovala mnohých, medzi inými i Thomasa Manna. (Mimochodom, i tomu sa v Eskorte ujde špeciálna reality šou.)

A hoci Annemariin manžel „miloval mužov a ona ženy“, tvorili nekonvenčný manželský pár. Práve biografie Annemarie Schwarzenbachovej, tohto „spustnutého anjela“ (podľa Thomasa Manna), sa stali intertextovým zdrojom na tvarovanie príbehu o rodine hrdinu románu. Stará mama, podobne ako Annemarie, rada šoférovala, napokon, auto bolo významným symbolom slobody. Jej krása ju predurčila na úlohu múzy, precestovala mnohé krajiny, fotografovala.

Michalov otec stretol v práci „Hanu, moju neskoršiu matku, ženu s nádhernou tvárou nepokojného anjela, lesbu nemeckého pôvodu“. 
Na prvý pohľad sú texty Michala Hvoreckého obsahovo a nezriedka i formálne až nutkavo určované svetom, ktorý zvykneme považovať za vzdialený od literatúry. Preto je užitočné si uvedomiť ich spojenie so svetom literatúry – od kyberpunku po takéto konkrétne „vyznanie“.

Na pozadí stále prítomnej záplavy hrnúcej sa z internetu, ktorá je očividne pre autora relevantnou súčasťou životnej skúsenosti jeho generácie, je jeho zaujatie pre „obyčajné“, neblikajúce, nebzučiace rozprávanie príbehov nevšedné. Pre fascináciu možnosťami jazyka je príznačná i viera v schopnosť jazyka vytvoriť pre hrdinu paralelný svet: „Zachránil ma nemecký jazyk.“

Predchádzajúci román Michala Hvoreckého Plyš vyšiel v nemeckom preklade pod názvom City a zaznamenal značný ohlas, v ktorom sa striedali kladné až superlatívne hodnotenia s kritickými reakciami. Jeden z recenzentov vníma kritiku konzumu ako nedôslednú a poukazuje na skutočnosť, že či autor chce, alebo nechce, stáva sa nielen obeťou, ale aj páchateľom konzumu. Môžeme si položiť otázku, či to nespôsobuje i samotná „matéria“ románov. Či nie je práve ona na vine, že sa aj niektoré pasáže Eskorty nebezpečne posunuli k ľahko konzumovateľnému gýču, tu sa už totiž autor vždy lacným riešeniam nevyhol.

Jedným z hlavných zdrojov napätia rozprávania je spochybňovanie binárneho rodového heterosexuálneho poriadku. Hrdina vyvoláva ako dieťa v mužoch zneistenie,pokiaľ ide o jeho príslušnosť k pohlaviu. Chcel by patriť „k neutrálnemu rodu, keby taký existoval“, lebo „slovo chlap som znenávidel“. Životný štýl rodičov ho konfrontuje s hraním a prehrávaním ženských a mužských rolí. Keď sa rozhodne, že si bude zarábať poskytovaním sexuálnych služieb, stáva sa z neho jednoznačný „chlap“: „Sebavedome som pred ženy predstupoval nahý.“

Drzo nastoľovanú priechodnosť mužskosti a ženskosti či heterosexuality a homosexuality nahrádza po prvej časti heteronormativita, ktorá v podobe sexuálnych služieb i následného vzťahu produkuje i banálne momenty, čo majú ďaleko od kultúrnokritického gesta vytvárajúceho – i dejový – oblúk románu. A zasa sme pri vplyve matérie.

Lenže román pokračuje. Jeho obálka posiata ženskými menami (že by ich naozaj bolo 1213?) síce umiestňuje ponúkané ťažisko do „škandalóznej kariéry“ hrdinu, no dôvody na čítanie sa môžu rôzniť. 
Napriek tomu, že hromadenie a istá nedôslednosť použitých motívov často prevyšujú možnosti ich rozprávačského zúročenia, verím, že si najmä mladšia čitateľská generácia nenechá ujsť román od autora, ktorý dal Bratislave metro a samozrejmé postavenie veľkosvetsky unudeného mesta. I keď ho napokon silou svojich pocitov zbúra. O tom už v knihe. Okrem iného sa z nej vďaka insiderskej perspektíve dozvedia o socializme určite viac, než im môže odovzdať generácia ich rodičov či prarodičov.

SME, 17. 6. 2007