Halič – putovanie po stratenom svete

Vyšiel mi preklad z nemčiny, tretia kniha Martina Pollacka: Halič – putovanie po stratenom svete. Vydal Absynt v krásnom dizajne Pavlíny Morháčovej. Knižku sme obohatili o mnohé vzácne fotografie z autorovho archívu, aké nenájdete ani v origináli.

Je to strhujúca a nezvyčajná reportáž. Totalita zasahovala do všetkých oblastí života a táto kniha je ďalší dôkaz. Keď Pollackovi zakázali cestovať do Poľska, vydával sa na imaginárne cesty prostredníctvom knižníc, archívov, dobovej tlače a máp. Pripomenul svetu zabudnuté časti monarchie. Je to aj pocta vlakovej doprave, ktorá vtedy aj na našom území patrila k najvyspelejším na kontinente a melancholická jazda po stratenej krajine, dvoma diktatúrami takmer úplne vymazanej z povrchu zemského.

V nemčine kniha medzičasom vyšla v desiatich vydaniach, čo je úplne nevídané! Podrobnosti o jej vzniku a osude vysvetľujem v doslove.

Bol to môj dosiaľ najťažší preklad. Každá kapitola obsahuje ukážky z rôznych literárnych diel či dobových fejtónov, nechýbajú ani pasáže v dialektoch, úryvky z memoárov či ľudové satirické veršovačky. Ešte nikdy som pri prekladaní tak intenzívne nespolupracoval s odborníkmi z rôznych oblastí. Už len správne geografické názvoslovie na území, kde sa striedalo toľko jazykov a kultúr, mi dalo zabrať. Sekundárnej literatúry existuje pramálo, v slovenčine takmer nijaká. Nehovoriac o historických názvoch a hraniciach jednotlivých regiónov.

Moja rada: keď niečo neviete, pýtajte sa expertov. Váhavo som napísal českej historičke, najväčšej odborníčke na oblasť, a za hodinu mi milo odpísala a všeličo objasnila. S pasážami v jidiš – kotrbato napísanými emigrantom v USA – mi pomohol docent Tancer, jeden z mála znalcov jazyka u nás, a poriadne sa s tým natrápil. Náročnú rýmovanú báseň so mnou ochotne prekladal Marián Hatala. Viaceré riešenia som konzultoval priamo s Pollackom. Ich kolegialita ma povzbudila a úprimne ďakujem všetkým, ktorí prispeli k výsledku.

Vydajte sa na cestu do Haliče a Bukoviny, ktoré sú pri nás tak blízko, no až dosiaľ zostávali veľmi ďaleko.

Pohoda. V sobotu večer, v nedeľu ráno

Bol som v cudzine, preto som na Pohode tentoraz zažil iba sobotný večer, čo však zhruba sadlo aj do môjho hudobného výberu. S jednou výnimkou.

Pulp som mal rád hlavne v čase platne His ’n’ Hers, keď to bolo u nás mimoriadne nepopulárne. Za skutočné britské indie kapely sa vtedy považovali oveľa mačoidnejšie, zvukovo surovejšie a hlavne sfetovanejšie britpopové zoskupenia. Navyše som sa v diaľke utešoval tým, že som Jarvisa Cockera už raz naživo videl, síce iba tridsať sekúnd na londýnskej ulici roku 1994 pred vydavateľstvom Rough Trade, kde síce nespieval, ale zato odvtedy viem, že hrubizné zimné kožuchy sa dajú nosiť aj v najhorúcejšom lete. Tým chcem vyjadriť, že dosť závidím všetkým, ktorí tam v piatok večer boli a verím, že ste si „brak“ užili.

Príchod som si vypočítal tak, aby som pokojne stihol Public Image Ltd. Auto mi však dovolili zaparkovať kdesi pri hrade Beckov, takže festival sa začal turistickým pochodom a stopovaním majiteľov parkovacích lístkov, čo bol pre mňa až do včerajška neznámy produkt za dvadsať eur (pre nás jednovečerných návštevníkov ekvivalent prime timu podzemných garáží v centre Bratislavy). O taxíku, velocipéde či kyvadlovom autobuse ani chýru.

Čítať ďalej