Bol som v cudzine, preto som na Pohode tentoraz zažil iba sobotný večer, čo však zhruba sadlo aj do môjho hudobného výberu. S jednou výnimkou.

Pulp som mal rád hlavne v čase platne His ’n’ Hers, keď to bolo u nás mimoriadne nepopulárne. Za skutočné britské indie kapely sa vtedy považovali oveľa mačoidnejšie, zvukovo surovejšie a hlavne sfetovanejšie britpopové zoskupenia. Navyše som sa v diaľke utešoval tým, že som Jarvisa Cockera už raz naživo videl, síce iba tridsať sekúnd na londýnskej ulici roku 1994 pred vydavateľstvom Rough Trade, kde síce nespieval, ale zato odvtedy viem, že hrubizné zimné kožuchy sa dajú nosiť aj v najhorúcejšom lete. Tým chcem vyjadriť, že dosť závidím všetkým, ktorí tam v piatok večer boli a verím, že ste si „brak“ užili.

Príchod som si vypočítal tak, aby som pokojne stihol Public Image Ltd. Auto mi však dovolili zaparkovať kdesi pri hrade Beckov, takže festival sa začal turistickým pochodom a stopovaním majiteľov parkovacích lístkov, čo bol pre mňa až do včerajška neznámy produkt za dvadsať eur (pre nás jednovečerných návštevníkov ekvivalent prime timu podzemných garáží v centre Bratislavy). O taxíku, velocipéde či kyvadlovom autobuse ani chýru.

S ľuďmi ako ja sa organizačne v podstate neráta, takže mi chvíľu trvalo, kým som sa bez mapky a akejkoľvek nagivácie v chaose zorientoval. Mnohí návštevníci už mali za sebou dve či viaceré opice a zdĺhavé triezvenia v horúčave, zopár žien už bolo tehotných a niektoré páry rozídené, stan znamenal druhý domov a oblečenie prežitok. Toľko bikín na jednom mieste som nevidel ani v Rimini.

Našťastie hlas Johna Lydona je iba jeden na svete. Bol to výborný koncert. Za hrubú chybu dramaturgie považujem, že Rottena nepozvali aj na rannú ekumenickú bohoslužbu. Návštevnosť by určite stúpla desaťnásobne a takú skúšku tolerancie spoločenstvo kresťanských vierovyznaní ešte nezažilo. Minule som si v TV pozrel koncert Lady Gaga, kde v prestávkach znelo speváčkino psychologické poradenstvo zdecimovaným americkým tínedžerom, oveľa zaujímavejšie ako samotná hudba. Lydon zasa chrlil nietzscheovský súmrak bohov a pôsobil asi tak zmierlivo ako .týždeň pred Dúhovým pochodom.

Nejeden muž iste túži zostarnúť podobne štýlovo ako chlapi z PIL. Pankáči dávno vedia, že druhá veľká anarchy in the UK len tak ľahko nevypukne, preto sa hlavne bavia. Koniec koncov, ich basák hrával aj so Spice Girls, čo je svojské dovŕšenie subkultúrnej revolty.

Presunul som sa na Beirut, no tých zabudli ozvučiť, takže zneli akoby ich vysielali cez Skype niekde z vysneného Balkánu skríženého s Bukovinou a šmrncnutého newyorským židovským džezom. Ale vždy lepšie ako reggae, ktoré na tom pódiu znelo po polnoci. Tieto kópie kópií zrejme klonuje nejaký zhulený kingstonský vedec v ilegálnom jamajskom labáku.

Oveľa lepší zvuk ponúkalo hlavné pódium, kde sa výborne predviedla M.I.A. so svojou zostavou indických topmodeliek (jedna z nich akože dídžejovala a druhá šikovne mlátila do bicích) a bláznivým tanečníkom breakdanceového svätého Víta. Pôsobivo repoval aj producentkin čierny otrok z posilovne.

Mathangi Arulpragasam ukázala, že pop nie je hanba, ale veľké umenie, čo je v Británii už päťdesiat rokov samozrejmosť, ale u nás stále pomerne novinka. Kvalitná popmusic má predovšetkým prekvapovať a baviť a oboje sa najlepšie oblečenej zostave v dejinách festivalu darilo dokonale. Takýto inovatívny prístup k digitálnej muzike na našej scéne jednoducho neexistuje a zrejme ani tak skoro nebude. M.I.A. je presne to, čím by Lady Gaga a iné kačky chceli byť.

Prizvať na pódium tancujúcu mládež do 18 rokov bol šikovný nápad a určite potešil aj švédsku spoločnosť s iniciálami skoro ako tie moje, ktorej módu si oblieka väčšina festivalového publika. Dúfam, že sa v nejakom interview konečne dozviem, čo znamená dvojveršie „So I check shit cause I’m lippyer / And split a cheque like Slovakia“ z radikálnej piesne Born free.

Konečne prišli Portishead. Keď som si roku 1994 kúpil album Dummy, objavil som hudbu, ktorá ma bude sprevádzať až do konca. Počul som asi všetky nahrávky, ktoré Beth Gibbons naspievala. Napriek veľkému sklamaniu zo Third pred troma rokmi som počul koncert, na ktorý nezabudnem. Výborný setlist, v ktorom, našťastie, dominovali staršie kúsky, precízne naštudovanie, úsporná, a predsa plnohodnotná práca so zvukom aj vizuálom a hlavne piesne, ktoré bez preháňania lámu srdce, zhadzujú masky, plnia sny a ničia ilúzie. Len málo kapiel formovalo moju generáciu – ak sa o niečom takom dnes ešte dá vôbec hovoriť –, no ak áno, Portishead boli jednou z nich.

Hudba ma v tú noc nadchla, no čosi iné zážitok kazilo. Publikum čiastočne prešlo generačnou výmenou, čo je v poriadku, ale sústavne do mňa aj do mojich priateľov niekto kopal, drgal alebo nadával. Nápoje zákonite skôr či neskôr skončili na šatách. Na väčšine iných festivalov sa o pohode nerozpráva, jednoducho tam je. Na Pohode sa o pohode neustále hovorí, ale som ju tam v sobotu večer necítil. Keď som bol nedávno v Rakúsku na Arcade Fire, tiež sa tam zišla masa a čakal som všeličo, ale celý večer som sa cítil bezpečne. Tri noci po sebe sú pre intenzívnych účastníkov Pohody už asi naozaj hardcore a citlivosť pre agresivitu a násilie sa znižuje, ale aj tak… Želal by som festivalu viac pohodlia, lepšiu logistiku presunov a možno trocha menej piva.

No zažil som tri výborné koncerty za 59 eur, čo je fajn. S tým ostatným sa u nás viac-menej musí rátať, aj s tou cestou naspäť k autu, ktoré sa mi nadránom zdalo zaparkované až pri Piešťanoch. Šoféroval som a myslel som na knihu V sobotu večer, v nedeľu ráno, na príbeh mladého muža a jeho priateľov, ktorí si užívajú život bez pocitu zodpovednosti, práca ich nekonečne nudí, preto pijú hektolitre a čakajú na smrť. Ich heslom bolo „Chcem sa zabávať, to ostatné je len obyčajná propaganda.“ Asi si ju opäť prečítam.

Pohoda zmenila spôsob, ako sa na Slovensku počúva hudba a to sa v dejinách podarilo len málokomu. Klobúk dole a poďakovanie!

Prečítajte si aj: Pohoda je biznis. A to je dobre.

Ako kapela Beirut objavila Bratislavu