Noc pred Vianocami

Včera ráno v Bratislave husto snežilo. Pozerali sme sa so synom od Slavína na metropolu, ktoré mala o polovicu menej obyvateľov ako zvyčajne a malomestskú atmosféru, akú má len dva-trikrát do roka. Skoro každého, koho sme na ulici stretli, sme poznali a áut jazdilo málo.

Na obed som sa stretol so svojím priateľom, ktorý sa narodil pri Brezne, vyštudoval v Bratislave a neskôr v Nemecku a dnes žije v Mníchove a patrí k najväčším znalcom opery v Európe. Píše o nej do časopisov a kníh, bloguje a vedie polemiky a ja som si hovoril, aká škoda, že takéto mozgy jeden po druhom odchádzajú do cudziny.

Ľudí ako on by každé normálne národné divadlo okamžite bralo do dramaturgie a všemožne sa ich pokúšalo udržať. No naše divadlo sa všetkými prostriedkami snaží, aby sa takí ľudia doňho nedostali, pretože to by systém nezniesol, zasekol by sa vo svojom kolobehu spokojnosti a vlastnej, všetkým vyhovujúcej priemernosti.

Čítať ďalej

Platňa

Nech sa na mňa všetky tie jedličky, adventné vence, kapre a kapustnice nehnevajú, ale pre mňa zostáva ozajstným symbolom Vianoc táto mašina. Platne na oplátky sa za socializmu vyrábali podomácky a svojpomocne sa aj opravovali. Toto bola socialistická odpoveď na americké vianočné cookies, nič priemyselné, ale ručná výroba desaťročia predtým, než prišlo do módy eko a bio.

Niektoré platne pripomínali umelecké diela, surové a nežné zároveň. Keby toto ľudové spojenie drsného kovu a primitívnej elektriny poznali západní umelci, už dávno je naša krajina bohato zastúpená vo všetkých zbierkach súčasného umenia. Na panvice sa insitne vyrývali celé histórie rodov a ich náboženské kulty. Používanie vyžadovalo veľkú fyzickú silu a kulinársky cit. Znalci dokázali piecť aj na dvoch naraz, doslova mixovať, čo bol výkon porovnateľný s dídžejským.

Čítať ďalej

Láska a smrť na Vianoce

Zasnežená cesta sa mi strácala pred očami. Navigácia hlásila, že oblasť, do ktorej vstupujem, neexistuje. Čo ak som sa omylom dostal do Poľska? Meškal som, posledná dedina, ktorú satelit spoznal, ležala dvadsať kilometrov za mnou a volala sa podľa listnatého stromu. Bolo to jedno zo slovíčok, ktoré som v slovenčine ovládal, pretože sa v učebnici z nepochopiteľného dôvodu nachádzalo skoro v každej lekcii.

Čo na severnej Orave hľadám? V mojom živote musí byť niečo zásadne chybné, keď sa chystám stráviť Vianoce na mieste, ktoré nie je na mape. Počas sviatkov sa má oddychovať, no ja som bol v takom strese, že mi srdce búšilo a na čele sa perlil pot. Už som cestoval šesť hodín, zúfalý z premávky v krajine, ktorá má zjavne oveľa viac áut ako obyvateľov. Čo ak by sa mi teraz nebodaj pokazil motor? Pevnejšie som uchopil volant, aby sa mi netriasli ruky.

Čítať ďalej

Vianoce na povale. 1984.

V roku s príznačným číslom 1984 sa v období pred Vianocami každá moja návšteva u kamarátov začínala v kúpeľni. Hneď od prahu dvier som vyštartoval k vani a porovnávali sme, kto má väčšieho a živšieho – kapra.

Československé rodiny chodievali niekoľko dní pred Štedrým večerom špinavé a zatuchnuté, pretože jediné miesto so sprchou okupovala skoro mŕtva ryba. Otcovia rodín kupovali šupináče v kadiach pred Priorom a nosili ich domov zabalené v denníku Pravda.

Vždy ma zaujímalo, čo si chudák kaprík myslí o bytovom jadre a fádnych kachličkách. Keď si uvedomil, kde sa ocitol, radšej zomrel.

Čítať ďalej

Vianočná krokodília slza

Keď som bol dieťa, vianočné darčeky nenosieval hypermarketový Ježiško a už vôbec nie odkiaľsi zo severu kapitalistickej Škandinávie. Večne spotený Dedo Mráz sídlil v zrube na východe Sovietskeho zväzu, nosil čudné obnosené šaty, páchol chudobou, vynucoval si od detí básničky a rozdával čokoládové bonbóny, tvrdé ako trest.

Kto sa podobne ako ja narodil krátko po Vianociach, ten dobre vie, že horší dátum pre malé dieťa nejestvuje. S darčekmi sa už druhýkrát vrece nepretrhlo. Vždy som chcel oslavovať Vianoce a narodeniny oddelene, ale bohvieako spokojný s odozvou rodiny som nebol.

Mal som sa narodiť na Štedrý večer, ale zopár dní som sa omeškal. Ešteže tak, inak by bola katastrofa dovŕšená.

Asi najväčšie predvianočné očakávanie som prežíval, keď mi rodina prisľúbila, že na desiate narodeniny dostanem hobla. Bol som vtedy nakrátko ostrihaný, už dosť vysoký, chudý ako palička, chorobne bledý zo školskej mliečnej výživy a presvedčený, že tento zlomový dátum znamená potvrdenie mojich obrovských životných skúseností.

Myslel som si, že hobla sa píše s veľkým H a je to luxusná značka špičkového západného výrobku, motorky, zimného skútra, dvojkazetového gramorádia alebo niečoho takého. Tušil som, že dar znamená zasvätenie do sveta dospelých, kam som síce vo svojich predstavách už roky patril, ale konečne to bude oficiálne.

Niekoľko dní som chodil ako na ihlách. Spával som zle a zobúdzal som sa spotený. Len čo som v byte na chvíľu osamel, snoril som po zvyčajných skrýšach svojich rodičov. Prevracal som skrine hore nohami, lozil som pod postele, prehrabával zásuvky a vyťahoval knihy. Nikde nič!

Vytúžený darček zrejme privezú priamo z obchodu, pretože by sa do bežných úkrytov nezmestil. Náročná operácia určite zahŕňa valutové úplatky predavačiek, nenápadný nákup pod pultom a nebezpečné kšefty s vekslákmi, čiže budúcimi vydavateľmi slovenskej literatúry, niektorými poslancami Národnej rady a lídrami finančných skupín.

Len tak mimochodom som od svojich bratrancov, tiet a strýkov vyzvedal, čo to hobla je. Pritom som sa snažil navodiť dojem, že to dávno viem, len ich skúšam, či nezabudli. Vyhýbavé odpovede a potmehúdske úsmevy iba vystupňovali moju netrpezlivosť.

Rodičia mi oznámili, že Vianoce aj moje narodeniny oslávime na chalupe v horách. Ako chcú obrovskú krabicu v miniatúrnom východonemeckom aute zobrať bez toho, aby som si ju všimol? Vtedy som pochopil – hobla je niečo maličké, ale nesmierne cenné. Možno skratka pre finančnú poukážku?

Navždy si budem pamätať, ako som napokon v deň svojich narodenín hobla dostal. Takú krokodíliu slzu už asi počas Vianoc nikdy nevyroním.