Keď som bol dieťa, vianočné darčeky nenosieval hypermarketový Ježiško a už vôbec nie odkiaľsi zo severu kapitalistickej Škandinávie. Večne spotený Dedo Mráz sídlil v zrube na východe Sovietskeho zväzu, nosil čudné obnosené šaty, páchol chudobou, vynucoval si od detí básničky a rozdával čokoládové bonbóny, tvrdé ako trest.

Kto sa podobne ako ja narodil krátko po Vianociach, ten dobre vie, že horší dátum pre malé dieťa nejestvuje. S darčekmi sa už druhýkrát vrece nepretrhlo. Vždy som chcel oslavovať Vianoce a narodeniny oddelene, ale bohvieako spokojný s odozvou rodiny som nebol.

Mal som sa narodiť na Štedrý večer, ale zopár dní som sa omeškal. Ešteže tak, inak by bola katastrofa dovŕšená.

Asi najväčšie predvianočné očakávanie som prežíval, keď mi rodina prisľúbila, že na desiate narodeniny dostanem hobla. Bol som vtedy nakrátko ostrihaný, už dosť vysoký, chudý ako palička, chorobne bledý zo školskej mliečnej výživy a presvedčený, že tento zlomový dátum znamená potvrdenie mojich obrovských životných skúseností.

Myslel som si, že hobla sa píše s veľkým H a je to luxusná značka špičkového západného výrobku, motorky, zimného skútra, dvojkazetového gramorádia alebo niečoho takého. Tušil som, že dar znamená zasvätenie do sveta dospelých, kam som síce vo svojich predstavách už roky patril, ale konečne to bude oficiálne.

Niekoľko dní som chodil ako na ihlách. Spával som zle a zobúdzal som sa spotený. Len čo som v byte na chvíľu osamel, snoril som po zvyčajných skrýšach svojich rodičov. Prevracal som skrine hore nohami, lozil som pod postele, prehrabával zásuvky a vyťahoval knihy. Nikde nič!

Vytúžený darček zrejme privezú priamo z obchodu, pretože by sa do bežných úkrytov nezmestil. Náročná operácia určite zahŕňa valutové úplatky predavačiek, nenápadný nákup pod pultom a nebezpečné kšefty s vekslákmi, čiže budúcimi vydavateľmi slovenskej literatúry, niektorými poslancami Národnej rady a lídrami finančných skupín.

Len tak mimochodom som od svojich bratrancov, tiet a strýkov vyzvedal, čo to hobla je. Pritom som sa snažil navodiť dojem, že to dávno viem, len ich skúšam, či nezabudli. Vyhýbavé odpovede a potmehúdske úsmevy iba vystupňovali moju netrpezlivosť.

Rodičia mi oznámili, že Vianoce aj moje narodeniny oslávime na chalupe v horách. Ako chcú obrovskú krabicu v miniatúrnom východonemeckom aute zobrať bez toho, aby som si ju všimol? Vtedy som pochopil – hobla je niečo maličké, ale nesmierne cenné. Možno skratka pre finančnú poukážku?

Navždy si budem pamätať, ako som napokon v deň svojich narodenín hobla dostal. Takú krokodíliu slzu už asi počas Vianoc nikdy nevyroním.