Včera ráno v Bratislave husto snežilo. Pozerali sme sa so synom od Slavína na metropolu, ktoré mala o polovicu menej obyvateľov ako zvyčajne a malomestskú atmosféru, akú má len dva-trikrát do roka. Skoro každého, koho sme na ulici stretli, sme poznali a áut jazdilo málo.

Na obed som sa stretol so svojím priateľom, ktorý sa narodil pri Brezne, vyštudoval v Bratislave a neskôr v Nemecku a dnes žije v Mníchove a patrí k najväčším znalcom opery v Európe. Píše o nej do časopisov a kníh, bloguje a vedie polemiky a ja som si hovoril, aká škoda, že takéto mozgy jeden po druhom odchádzajú do cudziny.

Ľudí ako on by každé normálne národné divadlo okamžite bralo do dramaturgie a všemožne sa ich pokúšalo udržať. No naše divadlo sa všetkými prostriedkami snaží, aby sa takí ľudia doňho nedostali, pretože to by systém nezniesol, zasekol by sa vo svojom kolobehu spokojnosti a vlastnej, všetkým vyhovujúcej priemernosti.

A keďže teraz je čas koncoročných ankiet, debatovali sme aj o tom, že nepoznáme iné krajiny ako Česko a Slovensko, kde z týchto ankiet srší taká spokojnosť celej kultúry so sebou samou, kde kamaráti chvália diela kamarátov, manželia svojich manželiek a naopak, kurátori vlastné výstavy, vydavatelia vydané knihy, divadelníci svoje inscenácie. V SME dokonca jeden autor, verte či neverte, nominoval na knihu roka – svoju vlastnú!:)

Potom som šiel na krátky rozhovor do Rádia Slovensko 1 a vybojoval som si, aby mi v prestávkach nepúšťali Mariah Carey. V playliste som našiel Neckářovu Půlnoční a tú mi zahrali. Johnny Cash, bolo mi oznámené, zaznieť nemôže.

Medzičasom začalo liať a sneh sa zmenil na vodu a tá nemala kam odtekať. Autá vyzerali ako cencúle, čo je jedno zo slov, ktorým už v Česku nerozumejú, lebo tam je to rampouch.

Podvečer sa začalo to, čo som ešte v Bratislave nikdy v takom rozsahu nezažil. Troleje električiek a trolejbusov prskali od ľadu a dažďa a vody ako stroboskopy, iskry lietali z drôtov na všetky strany a MHD jazdila v žiari fialových, modrých a žltých ohňostrojov.

Ľudia preparkovali autá, lebo sa báli, že im zhoria, chodci si zakrývali hlavy a utekali. Ľad všetko obaľoval ako kukla. Náhradné autobusy, prirodzene, nejazdili, teda oficiálne vraj jazdili, ale medzi Račou a Starým Mestom ich nikto nevidel a predpokladám, že inde tiež nie.

Do mesta na večeru s priateľmi som sa ešte s meškaním ako-tak dostal, ale naspäť už nie. Električka, v ktorej som sa viezol, uviazla uprostred križovatky a šla ďalej krokom a keďže to bolo v miernom kopci, viac cúvala, ako napredovala. To, samozrejme, znervóznilo šoférov áut, ktorí vytrubovali.

Vo vagóne so mnou sedela iba jedna mladá žena, ktorá sa celá triasla a úpenlivo plakala a do telefónu kričala: „Ako si mi to mohol urobiť? Prečo práve teraz?“ a kývala sa ako plačky, ktoré kedysi chodievali profesionálne plakať k zosnulým.

Doprava som sa už nemohol pozerať, na tých zúrivých šoférov, ktorí trúbili stále viac a dorážali čoraz bližšie na električku, akoby ju chceli odtlačiť, tak som otočil hlavu doľava.

Uvidel som starého muža s dlhou bradou, bezdomovca, ktorý sa štvornožky posúval po chodníku, kde vzniklo jazero vody a mäkkého snehu. Bolo to desivé, pretože električka šla ešte pomalšie ako tento veľmi pomalý zúfalý muž, takže on nás štvornožky predbiehal, celý mokrý, s vlasmi prilepenými na čele a na lícach, aj na brade už mal malé cencúle a iskry skratov ho oslepovali a padali okolo neho. Obával som sa, že z neho ráno pravdepodobne bude kukla ľadu.

Napokon sa mi stratil z dohľadu, trčal som vo vagóne ako v truhle. Túžil som, aby sa v tú predvianočnú noc každý vrátil domov živý.

Do bytu som napokon prišiel pešo. Pršal hustý, studený dážď.