Michal Hvorecký
Dobrých správ je v slovenskej kultúre pramálo. O to väčšiu radosť mám, že sa po dvoch rokoch dokončila rekonštrukcia Reduty a Slovenská filharmónia sa vracia na svoju domovskú adresu pri Dunaji.
Vážim si, že žijem v meste, ktoré disponuje troma symfonickými orchestrami: vo filharmónii, v opere a v rozhlase. Dôkaz, že hudba a Bratislava patria neodmysliteľne k sebe minimálne od klasicizmu. Koľko tento pre hudbu štedrý stav ešte vydrží?
Neznášam vernisáže, ale po rokoch som sa na jednu vybral. Hoci ako zvyčajne počet facebookových účastníkov výrazne prevyšoval tých reálnych, zišla sa tam riadna masa. Trúfam si tvrdiť, že to bolo jedno z najúspešnejších otvorení výstavy uplynulého desaťročia, a nie, nehovorím o nejakej veľkej retrospektíve v SNG. V Cvernovke sa prvý raz mimo internetu so svojimi fotkami predstavila Tonbogirl (dievča-vážka) Streetstyle.
Táto sympatická mladá žena spustila už dávnejšie miestnu verziu „čo dokáže (v móde) ulica“. Podobné weby majú v generácii, ktorá má oveľa radšej fotky reality ako samotnú realitu, zaručený úspech. Jedni milujú cvakať, druhí ukazovať sa – ideálne spojenie, alebo ako hovoria ekonómovia, istá win-win stratégia. Na tých stránkach ma fascinuje, ako sa na seba od Rejkjavíku cez Bratislavu až po Minsk handry podobajú. Taká uniformnosť vládla naposledy na spartakiádach. Všetko z H&M, Manga a Zary tak, aby to ani náhodou nevyzeralo ako z H&M, Manga a Zary. A na záberoch ľudia, ktorí sa vôbec nepodobajú na svoje profilové fotky.
V novembri 1989 som mal dvanásť rokov. O politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.
O politike sa v škole hovorilo, ako keď pán Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky.
Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: „Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.“ Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.
Keď som mal sedemnásť rokov, táto hudba mi dodala odvahu vyjadriť sa. Cez týždeň som písal a cez víkendy som chodieval do klubov. Vtedy bol acid house nový a radikálny. Dnes je to retro, ale aj tak v piatok 4. novembra zájdem do Nu spirit klubu. Jeden z dvojice už kedysi hral v Účku, vtedy sme si pripili borovičkou a spomínali na začiatky scény, keď techno bol aj názor, nie iba zábava. Títo dvaja boli istý čas svetovými hviezdami, ale zostali pri zemi, verní svojmu štýlu a to je vzácne. Teším sa.
Prečítajte si aj: Čo pre mňa znamenali Leftfield
Pred štrnástimi dňami som v Srbsku po dvoch rokoch opäť nastúpil na dunajskú loď. Tentoraz som nepracoval pre americkú cestovku, ale plavil som sa so skupinou spisovateľov z Belehradu hore prúdom. V nedeľu sme dorazili do Bratislavy a v stredu 26. októbra o 10:00 vyrazíme na záverečný úsek do Viedne. Na túto cestu vás pozývam.
Chápem, že pre mnohých asi nie je ľahké uvoľniť sa uprostred pracovného týždňa, ale verím, že ak sa o to pokúsite, deň na rieke bude stáť za to. Pozornosť si zaslúži už samotná loď.
MS Stadt Wien nie je hypermoderný luxusný riečny hotel, na akom som v minulosti pracoval, ale starý parník z roku 1939. Samozrejme, interiér prešiel rekonštrukciou, ale vonkajšia podoba zostala rovnaká a na pravoboku sa stále krúti mohutné koleso. Motor sa dá pozorovať za sklom. Keď sa rozhýbe zložitý systém kladiek, ozve sa rachot priamo z pekla. Pri plavbe v noci sa mi posteľ od otáčok motora natriasala ako masážne ležadlo.
Rýchly katamaran zvládne trasu Bratislava – Viedeň za šesťdesiat minút, no my budeme nostalgickým tempom potrebovať sedem hodín. Nudiť sa nebudete.
Na nepokojoch v Anglicku ma prekvapila jediná vec. Že sa neudiali už skôr a na Slovensku. Ak sú v Británii rozdiely medzi bohatými a chudobnými veľké, tak u nás medzi nimi zíva Mariánska priekopa a prehlbuje sa.
Zatiaľ čo konzumné potreby mladých Britov čiastočne stimulujú ešte stále pomerne tučné kontá rodičov, tu doma mládež túži po statkoch, ktoré sú väčšine našincov legálne dostupné iba v snoch.
Moja generácia, ktorá vyrástla v temnom reálnom socializme a dospievala v chaose raného kapitalizmu, si užila svoje. Ničomu som nerozumel, všetko bolo nové, cudzie a riadne divné, a neraz som si vravel, že ak nezačnem niečo robiť, asi zošaliem. Ale v porovnaní s tým, čomu si vystavení dnešní tinedžeri, hotová selanka.
Do Goetheho inštitútu v Bratislave som prvý raz vkročil roku 1991, krátko po otvorení. Prihlásil som sa na kurz nemčiny, no objavil som aj knižnicu, ktorá mi vyrazila dych. Vtedy sa ešte v Bratislave dali požičiavať kvalitné knižky aj na Americkej ambasáde, ale to sa so začiatkom vojen Busha mladšieho stoplo. Zato „Goethe“ zostal otvorený, rástol a rozširoval sa.
Tam som zažil prvú čítačku, keď Wolfgang Hilbig, u nás, žiaľ, naďalej prehliadaný, predstavoval svoje prózy. Dodnes mi pri výučbe jazyka pomáha čítanie nemeckej literatúry. Neraz začujem vetu, ktorú „vyslovila“ obľúbená postava.
V júli 2011 oslávil Goetheho inštitút, jedna z najväčších kultúrnych ustanovizní na svete, šesťdesiat rokov od svojho založenia.
Continue reading ‘Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?’
Komentáre