August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej

Dúhový pochod

Podporujem Dúhový pochod Pride. Bol som aj na tom prvom, kde počas môjho príhovoru zaútočili neonacisti a mlátili aj ženy. Môj syn, ešte v brušku svojej mamy, prvý raz zacítil slzný plyn, zrejme, aby sa pripravil, do akého sveta sa narodí.

Hoci fundamentalisti tvrdia opak, Pride je dôkazom, že u nás demokracia napriek všetkému ešte funguje a občianska spoločnosť sa veľmi pomaly, ale predsa rozvíja. Politikom naľavo aj napravo takéto akcie ležia v žalúdku, pretože dokazujú, že nie všetkých sa podarilo zmanipulovať ideologickými kydmi. Je tu stále veľa ľudí, ktorí si vážia slobodu, bránia ju a bojujú za ňu. A to mocným prekáža, lebo oni si tu vybudovali partokraciu a paškvil demokracie, a hoci si hovoria kapitalisti a radi sa oháňajú voľným trhom, najradšej kradnú zo štátneho. Politici našu krajinu nastavili tak, že J&T platí dane 15, Penta dokonca iba 6 percent, zato ja 21 percent. A každého odporu a slobodného prejavu sa boja. Tak ako nevyšetria Gorilu, tak nepotrestajú ani Kotlebu a jeho holohlavých nohsledov.

Pride je vždy dobrá zámienka, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov. Keď idem na Dúhový pochod, myslím na spisovateľky Timravu a Irenu Brežnú, na prekladateľku Janu Cvikovú, na Romanu Schlesinger a Hanu Fabry a mnohé ďalšie aktivistky za práva slovenských žien. Spomínam na herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na krasokorčuliara a olympijského víťaza Ondreja Nepelu, na kultového scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných ľudí, ktorí sa tejto akcie nedožili. Bez nich by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie sveta aj umenia omnoho chudobnejšie. Do tretice všetko dobré, dúha!

Prečítajte si aj: Tolerantné mesto či provinčná diera? a Totálna vypatlanosť slovenských neonacistov

Svätý Martin so žobrákom

Sedel som v Dóme svätého Martina a počúval som hudbu starú tristo, päťsto aj sedemsto rokov. Čo viac si Bratislavčan môže želať?

Keď tie skladby vo Florencii či v Londýne vznikali, kostol už stál. Úplne hore sa čnie tristokilová replika maďarskej kráľovskej koruny. Dole ležia v katakombách Pálffyovci, v troch radoch nad sebou biskupi, ale aj farár a autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza, ktorému druhý diel vlastná cirkev zakázala. Vedľa neho sa donedávna nachádzala aj prázdna sklená rakva Andreja Hlinku. Krypty poškodili sovietski okupanti, keď tam 21. augusta 1968 márne hľadali špionážnu vysielačku, a rozstrieľali aj niekoľko spráchnivených grófov. Vojaci postŕhali mikrofóny pri oltároch a zničili aj automat, ktorý rozprával históriu chrámu v štyroch jazykoch.

V dóme sa konalo devätnásť uhorských korunovácií, aj Máriu Teréziu tam korunovali, no nie za kráľovnú, ale za kráľa. Na svorníkoch rebier visia erby Mateja Korvína. Organový chór navrhol Franz Liszt. Vo svetovej premiére odznela Beethovenova Missa Solemnis.

Legendárny Prešpurák Alexander Albrecht hrával na organe a v archíve mal skoro tritisíc skladieb. Spievalo sa v latinčine, maďarčine, nemčine aj slovenčine.

Zrak mi vždy znova padol na olovenú sochu Svätého Martina na koni, moje zvlášť obľúbené dielo stredoeurópskeho baroka. Roku 1735 ju vytvoril Rakúšan Georg Raphael Donner, ktorý v meste a okolí desať rokov presadzoval svoj štýl, až kým sa sklamaný nevrátil do Viedne. Jazdec, maďarský arcibiskup Imre Esterházy, daruje kus svojho plášťa žobrákovi a vzývajú ho anjeli. Osemnásť volov a dvesto ľudí tri dni ťahalo monumentálne súsošie Prešporkom až do Dómu. Také dobré bolo kedysi maďarsko-slovensko-rakúske spolužitie.

Festival Konvergencie pokračuje v Dóme svätého Martina 17. septembra 2012 o 20:00 koncertom The Hilliard Ensemble.

Nová Hlavná stanica

V pondelok 28. mája 2012 sa na bratislavskom magistráte rokuje o novej Hlavnej vlakovej stanici a ja dúfam, že sa tento projekt ešte zmení. Prečo sa nemôže jednoducho za rok poriadne opraviť historická secesná budova z roku 1848, odkiaľ sa naša metropola prvý raz po koľajniciach spojila s Viedňou a Budapešťou? Nech jej vrátia starú slávu a najmä dobudujú výťahy pre telesne postihnutých, ktorí sú tam teraz úplne bezradní.

Načo má byť, prosím vás, na Hlavnej stanici diskotéka? Mne by celkom stačilo počkať na vlak v obstojnej čakárni, v ktorej sa zo smradu nedošablím, ako v tej terajšej. A ďalší veľký hotel? Pre koho? Veď už tie existujúce zívajú prázdnotou a sťažujú sa na každoročne klesajúci počet hostí… A štyri kiná? Takže vlaky budú naďalej chodiť pomaly ako dnes a kým dorazia, stihneme si pozrieť celovečerák?

A samozrejme, nebude chýbať ani nákupné centrum. Veď načo ich máme v miniatúrnej krajine už teraz 53? Zato má pri výstavbe obrovského komplexu padnúť šesťsto stromov… Pritom dve zastávky od Hlavnej stanice otvoria onedlho 54. shopping mall s rekordnou rozlohou 35.000 m2. Slovenskou klasikou sú nevysporiadané pozemky, na ktorých sa už má stavať, Ďurkovského obľúbené a dávno podpísané zmluvy o budúcich zmluvách atď.

Prečo sa moje mesto sústavne hrá na New York, namiesto toho, aby si uvedomilo, že je Bratislavou, a spomenulo si, že kedysi bolo Poszonyom a Pressburgom?

Spisovatelia v školských laviciach

Predpokladám, že ste ešte nikdy nepočuli o Múzeu školstva a pedagogiky. Ani ja som o ňom donedávna nevedel, a to mám múzeá veľmi rád. Nachádza sa v Petržalke na Hálovej 16 a sprístupnili tam výstavu Spisovatelia v školských laviciach. Stojí za to. Uvidíte, ako a kedy chodili do školy Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Ladislav Ballek, Daniela Kapitáňová, Eva Borušovičová, Etela Farkašová či Pavol Rankov. Sú tam staré vysvedčenia, lavice, tabule, učebné pomôcky, raritné fotky aj filmové spomienky. A tiež jeden prvák zo Základnej školy na Hubeného 25 v Bratislave v roku 1983.

Viac informácií na webe Múzea školstva a pedagogiky

Naši reprezentanti

Idem si pozrieť slávny slovenský tím, ktorý vedie renomovaný zahraničný šéf, a ktorý sa tvrdou drinou a hráčskym nasadením vypracoval na svetovú úroveň, úspešne nás reprezentuje v zahraničí a získava prestížne medzinárodné ocenenia. Kolektív veľakrát zatracovaný a podceňovaný, ktorý sa však vždy znova dokázal vrátiť a urobiť svojim priaznivcom radosť, a momentálne je opäť vo vrcholnej forme. Áno, hádate správne, idem na koncert Slovenskej filharmónie.

V stredu 23. a vo štvrtok 24. mája je na programe Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur a Dvořákova Novosvetská.

Prečítajte si aj: Ak vám v živote chýba krása

Prvý máj

Som šťastný, že ma na Prvého mája ako pred 25 rokmi už nikto nenúti ísť do sprievodu, aby som šibrinkoval krepovým mávatkom pred geriatrickými súdruhmi, ktorých oči hrozivo zväčšili popolníkové okuliare. Deduškovia sa ako naschvál stále pozerali niekam doblba a vždy medzi nimi stála aj jedna duchom neprítomná teta, aby sa nepovedalo (podobne ako dnes).

Z verejného rozhlasu hulákali zdravice hlásateľov, zneli posolstvá z fabrík aj škôl, ktorých obsahom nebolo vôbec nič, a striedali sa s ľudovou hudbou a s tým najpopulárnejším z domáceho popu (Vondráčková, David & spol, čiže to isté, čo dnes). Iskry iskrili. Pionieri salutovali. Zväzáci falošne spievali Pieseň práce, ktorou sa oslavovalo celoročné flákačstvo v ČSSR. Ako dobre, že sa nemusím promenádovať pod krvavočervenou tribúnou, na ktorej boli špendlíkmi popripichované choré heslá z polystyrénových písmen, čo večer opadali ako lístie a povaľovali sa medzi haldou dotrhaných transparentov, odznakov a vlajok.

Už mi nijaký pripitý Serjoža netlačí hlavu do svojho tanku, aby som aj znútra videl, kto a čo sa svedomito stará o to, aby som sa nikdy v živote nikam nedostal západným smerom, a aby som si pripomenul, kto každoročne ničí naše cesty počas vojenských manévrov. Veliteľ nám porozprával, že na svetový mier sa treba dobre vyzbrojiť a slobodu treba na hraniciach prísne strážiť, aby jej nikto neunikol. Delá aj transportéry s dlhočiznými raketami, o akých sníva mokré sny ďalší potomok Kim Ir-sena, sa tiahli cez pol Bratislavy.

Bol som z toho dňa taký ohučaný, že mi vôbec nechutil párok za odmenu, v ktorom bolo oveľa viac vody ako mäsa, ani ruský čaj, v ktorom nebola ani štipka čaju, nehovoriac Ruska. Raz ma zobrala do sprievodu aj otcova matematická fakulta, ale tá bola v rade až úplne posledná, a keď sme sa dostali na rad, na tribúne už nezostala ani noha, pretože režim mal oveľa radšej murárov ako vzdelaných ľudí (tak ako dnes náš premiér). Želám vám príjemný slobodný Prvý máj!

Prečítajte si aj: Reklama včera a dnes