Noc pred Vianocami

Včera ráno v Bratislave husto snežilo. Pozerali sme sa so synom od Slavína na metropolu, ktoré mala o polovicu menej obyvateľov ako zvyčajne a malomestskú atmosféru, akú má len dva-trikrát do roka. Skoro každého, koho sme na ulici stretli, sme poznali a áut jazdilo málo.

Na obed som sa stretol so svojím priateľom, ktorý sa narodil pri Brezne, vyštudoval v Bratislave a neskôr v Nemecku a dnes žije v Mníchove a patrí k najväčším znalcom opery v Európe. Píše o nej do časopisov a kníh, bloguje a vedie polemiky a ja som si hovoril, aká škoda, že takéto mozgy jeden po druhom odchádzajú do cudziny.

Ľudí ako on by každé normálne národné divadlo okamžite bralo do dramaturgie a všemožne sa ich pokúšalo udržať. No naše divadlo sa všetkými prostriedkami snaží, aby sa takí ľudia doňho nedostali, pretože to by systém nezniesol, zasekol by sa vo svojom kolobehu spokojnosti a vlastnej, všetkým vyhovujúcej priemernosti.

Čítať ďalej

Keď knihy vyvaľujú šunky

So značným údivom som si prečítal viaceré články o Bibliotéke, ktoré náš jediný knižný veľtrh zhadzovali pod čiernu zem. Podľa webu Artforum je „tak zoufale provinční, že už začíná být trapné se tam jen objevit.“ Napriek tomu tam mali stánok, hoci slabučký.

Ja som tam zašiel po troch rokoch a vrátil som sa spokojný, a predpokladám, že väčšina vydavateľov a predajcov tiež. Kde inde sa zíde 34 102 platiacich divákov (vstupné bolo symbolické euro), ktorých hlavným zámerom je nakúpiť knihy, či dokonca veľmi veľa kníh?

V Pravde som sa zas dočítal, že vo Frankfurte sa „predstavuje kultúra a literatúra krajiny, ktorá bola vybratá za hosťa“. Obávam sa, že autorka týchto riadkov tam nikdy nebola, inak by vedela, že toto je ozaj okrajová aktivita a pre väčšinu krajín trpké sklamanie za obrovské peniaze. Nepoznám nepríjemnejšie knižné podujatie ako Frankfurt. Oproti tomu je Bibliotéka úplná oáza intelektuálneho splínu.

A hlavne porovnávať tieto dve akcie je absurdné. Frankfurt je biznis veľtrh, kde majú návštevníci prístup len záverečný deň, keď sú už všetci z brandže doma. Bibliotéka je veľtrh pre vydavateľov, autorov a najmä čitateľov.

Čítať ďalej

Jazero

Čítal som na prvom literárnom festivale na lodi na Neziderskom jazere. Už som mal šťastie vystupovať kade-tade, ale toto bol výnimočný zážitok. Veľká stepná vodná plocha pretrvala milióny rokov a vytvorila unikát priamo uprostred strednej Európy. Toľko bocianov a rákosia som naposledy videl v dunajskej delte a toľko rôznych vodných vtákov hádam ani tam.

Z tŕstia sa vynárali nadčasové prízemné drevené hausbóty, ku ktorým sa dá dostať iba po mólach alebo na člnoch – u nás by tam už určite stáli trojposchodové monštrá s ilegálnymi prístupovými cestami a načierno naťahanou elektrinou. Rakúšania nie sú v ničom lepší ako my, ale už sa naučili, že bohatstvo neznamená, že všetko je dovolené, ale naopak je to veľká zodpovednosť a záväzok. Podľa mňa skutočne veľká krajina je tá, kde sa bohatí správajú skromne a s úctou k okoliu, a kde sa zákony dodržiavajú nie preto, že sa to musí, ale preto, že sa chce.
Obe plavby boli vypredané mesiac dopredu. Mestečko Mattersburg má sedemtisíc obyvateľov, a literárny dom s bohatším programom než Bratislava. Teraz sa dramaturgovia rozhodli vyjsť z pevniny na vodnú plochu a bol to úspešný krok. Počas prestávky sa degustovalo víno napríklad od rodiny Conradovcov, ktorí pestovali vinič už v barokových časoch.
Organizátori ma poprosili, aby som pozval aj slovenských novinárov, ale odpísal mi iba jeden jediný a ani ten napokon nedorazil. Nelákala ani účasť nemeckej literárnej hviezdy či veľkého rakúskeho talentu a dvoch prvotriednych kapiel.
Do tohto kraja kedysi prirodzene patril Prešporok, kým ho (čiastočne aj násilím) nepripojili k Československu. S výnimkou lacných pozemkov v pohraničí a outletu v Parndorfe, kam sa našinci chodievajú pobiť o tenisky, akoby Burgenland zostal tak ďaleko ako pred štvrťstoročím.

August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej

Dúhový pochod

Podporujem Dúhový pochod Pride. Bol som aj na tom prvom, kde počas môjho príhovoru zaútočili neonacisti a mlátili aj ženy. Môj syn, ešte v brušku svojej mamy, prvý raz zacítil slzný plyn, zrejme, aby sa pripravil, do akého sveta sa narodí.

Hoci fundamentalisti tvrdia opak, Pride je dôkazom, že u nás demokracia napriek všetkému ešte funguje a občianska spoločnosť sa veľmi pomaly, ale predsa rozvíja. Politikom naľavo aj napravo takéto akcie ležia v žalúdku, pretože dokazujú, že nie všetkých sa podarilo zmanipulovať ideologickými kydmi. Je tu stále veľa ľudí, ktorí si vážia slobodu, bránia ju a bojujú za ňu. A to mocným prekáža, lebo oni si tu vybudovali partokraciu a paškvil demokracie, a hoci si hovoria kapitalisti a radi sa oháňajú voľným trhom, najradšej kradnú zo štátneho. Politici našu krajinu nastavili tak, že J&T platí dane 15, Penta dokonca iba 6 percent, zato ja 21 percent. A každého odporu a slobodného prejavu sa boja. Tak ako nevyšetria Gorilu, tak nepotrestajú ani Kotlebu a jeho holohlavých nohsledov.

Pride je vždy dobrá zámienka, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov. Keď idem na Dúhový pochod, myslím na spisovateľky Timravu a Irenu Brežnú, na prekladateľku Janu Cvikovú, na Romanu Schlesinger a Hanu Fabry a mnohé ďalšie aktivistky za práva slovenských žien. Spomínam na herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na krasokorčuliara a olympijského víťaza Ondreja Nepelu, na kultového scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných ľudí, ktorí sa tejto akcie nedožili. Bez nich by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie sveta aj umenia omnoho chudobnejšie. Do tretice všetko dobré, dúha!

Prečítajte si aj: Tolerantné mesto či provinčná diera? a Totálna vypatlanosť slovenských neonacistov

Svätý Martin so žobrákom

Sedel som v Dóme svätého Martina a počúval som hudbu starú tristo, päťsto aj sedemsto rokov. Čo viac si Bratislavčan môže želať?

Keď tie skladby vo Florencii či v Londýne vznikali, kostol už stál. Úplne hore sa čnie tristokilová replika maďarskej kráľovskej koruny. Dole ležia v katakombách Pálffyovci, v troch radoch nad sebou biskupi, ale aj farár a autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza, ktorému druhý diel vlastná cirkev zakázala. Vedľa neho sa donedávna nachádzala aj prázdna sklená rakva Andreja Hlinku. Krypty poškodili sovietski okupanti, keď tam 21. augusta 1968 márne hľadali špionážnu vysielačku, a rozstrieľali aj niekoľko spráchnivených grófov. Vojaci postŕhali mikrofóny pri oltároch a zničili aj automat, ktorý rozprával históriu chrámu v štyroch jazykoch.

V dóme sa konalo devätnásť uhorských korunovácií, aj Máriu Teréziu tam korunovali, no nie za kráľovnú, ale za kráľa. Na svorníkoch rebier visia erby Mateja Korvína. Organový chór navrhol Franz Liszt. Vo svetovej premiére odznela Beethovenova Missa Solemnis.

Legendárny Prešpurák Alexander Albrecht hrával na organe a v archíve mal skoro tritisíc skladieb. Spievalo sa v latinčine, maďarčine, nemčine aj slovenčine.

Zrak mi vždy znova padol na olovenú sochu Svätého Martina na koni, moje zvlášť obľúbené dielo stredoeurópskeho baroka. Roku 1735 ju vytvoril Rakúšan Georg Raphael Donner, ktorý v meste a okolí desať rokov presadzoval svoj štýl, až kým sa sklamaný nevrátil do Viedne. Jazdec, maďarský arcibiskup Imre Esterházy, daruje kus svojho plášťa žobrákovi a vzývajú ho anjeli. Osemnásť volov a dvesto ľudí tri dni ťahalo monumentálne súsošie Prešporkom až do Dómu. Také dobré bolo kedysi maďarsko-slovensko-rakúske spolužitie.

Festival Konvergencie pokračuje v Dóme svätého Martina 17. septembra 2012 o 20:00 koncertom The Hilliard Ensemble.

Nová Hlavná stanica

V pondelok 28. mája 2012 sa na bratislavskom magistráte rokuje o novej Hlavnej vlakovej stanici a ja dúfam, že sa tento projekt ešte zmení. Prečo sa nemôže jednoducho za rok poriadne opraviť historická secesná budova z roku 1848, odkiaľ sa naša metropola prvý raz po koľajniciach spojila s Viedňou a Budapešťou? Nech jej vrátia starú slávu a najmä dobudujú výťahy pre telesne postihnutých, ktorí sú tam teraz úplne bezradní.

Načo má byť, prosím vás, na Hlavnej stanici diskotéka? Mne by celkom stačilo počkať na vlak v obstojnej čakárni, v ktorej sa zo smradu nedošablím, ako v tej terajšej. A ďalší veľký hotel? Pre koho? Veď už tie existujúce zívajú prázdnotou a sťažujú sa na každoročne klesajúci počet hostí… A štyri kiná? Takže vlaky budú naďalej chodiť pomaly ako dnes a kým dorazia, stihneme si pozrieť celovečerák?

A samozrejme, nebude chýbať ani nákupné centrum. Veď načo ich máme v miniatúrnej krajine už teraz 53? Zato má pri výstavbe obrovského komplexu padnúť šesťsto stromov… Pritom dve zastávky od Hlavnej stanice otvoria onedlho 54. shopping mall s rekordnou rozlohou 35.000 m2. Slovenskou klasikou sú nevysporiadané pozemky, na ktorých sa už má stavať, Ďurkovského obľúbené a dávno podpísané zmluvy o budúcich zmluvách atď.

Prečo sa moje mesto sústavne hrá na New York, namiesto toho, aby si uvedomilo, že je Bratislavou, a spomenulo si, že kedysi bolo Poszonyom a Pressburgom?