Teším sa, že mladé slovenské vizuálne umenie má Tomáša Džadoňa. Jeho tvorba i jeho priezvisko mi umožňujú prvý raz v živote použiť v  texte slovo „írečitý“, o ktorom som si myslel, že naň nikdy nebudem mať príležitosť. Džadoň sa cíti bez prázdneho pátosu, s jemnou iróniou a s neskrývanou láskou spätý so svojou krajinou, regiónom a tradíciou.

Jeho tvorba cielene reflektuje ikony života Tatrancov, ktorým totalitný režim k rozprávkovým dreveným chalúpkam pod veľhorami rozosial lány sivých panelákov. Džadoň na to nechce zabudnúť, preto vytvoril hyperrealistický vchod do ubytovacieho monštra socializmu.

Jeho dielo dozrieva ako slanina – zvlášť obľúbený materiál, ktorý sa stal námetom celej vtipnej a mnohovýznamovej série – a verím, že aj podobne dlho vydrží, ak sa bude správne skladovať a ponúkať.

Pamätníky mávajú v malých stredoeurópskych krajinách mizerný osud. Rakúšan Erwin Wurm nechal vo svojom House Attacku zraziť na streche dva svety – montovaný rodinný dom s firemnou centrálou nadnárodného koncernu.

Džadoňove drevenice sa čupia na vrchole paneláku v dokonalej symbióze so svojím chladným podložím. Volám hrdých sponzorov po realizácii tohto mimoriadne sviežeho aj desivo smutného a melancholického diela na strechách slovenských sídlisk! A nech tam je aj šparhet, olmarija a drabina. Ťuhája!

Tomáš Džadoň: Pamätník ľudovej architektúry – zbierka