Zomrel JG Ballard. Bude mi chýbať

V nedeľu zomrel vo veku 78 rokov James Graham Ballard, jeden z mojich najmilších spisovateľov. Od tohto románopisca, poviedkára a esejistu som čítal mnoho kníh: Búračka, Betónový ostrov, Mýty blízkej budúcnosti, Kokaínové noci, Ľudia milénia, jeho pamäti a naposledy román Super-Cannes.

Ballard sa u nás nedočkal ani zďaleka takej reflexie, akú by si vzhľadom na rozsah a kvalitu svojej tvorby zaslúžil. V západnej Európe pritom už tri desaťročia nezabúdali jeho meno spomenúť v nijakom súpise najznámejších súčasných románopiscov z Veľkej Británie.

Ballard vyrastal obklopený koloniálnym luxusom a služobníkmi v Šanghaji v Číne, kde jeho otec pôsobil ako úspešný obchodník. Po útoku na Pearl Harbor však rodinu umiestnili do väzenského tábora pre civilistov a do Anglicka sa Ballardovci smeli vrátiť až v roku 1946.

Svoje traumatizujúce zážitky z tých čias autor spracoval v autobiograficky ladenom románe Ríša slnka, ktorý sa dočkal aj filmového spracovania v réžii Stevena Spielberga.

Dokopy mal na svojom konte takmer dvadsať románov a nemenej zbierok poviedok a esejí. Patril k mienkotvorným anglickým kultúrnym publicistom, pravidelne písal pre Guardian či The Independent.

Po krátkej kariére vedeckého žurnalistu sa koncom päťdesiatych rokov minulého storočia rozhodol pre spisovateľstvo. Do literatúry vstúpil fantastickými románmi Potopený svet, Sucho a Kryštalický svet, v ktorých tematizoval ekologické a populačné katastrofy na Zemi i na neznámych planétach.

Knihy ho ihneď zaradili na čelo významného generačného hnutia Novej vlny science fiction, kam v šesťdesiatych rokoch v Anglicku a v USA patrili okrem iných Phillip K. Dick, Harlan Ellison, Michael Moorcock alebo Robert Silverberg.

Hlavným poznávacím znakom progresívneho smeru sa stala snaha o potlačenie vedeckej stránky textu, akú presadzovali v predchádzajúcej generácii Isaac Asimov (závidím svojmu otcovi, ktorý sa s ním stretol roku 1982 v USA!) alebo Arthur C. Clarke, a väčší dôraz literárnej fantastiky na štylistickú úroveň a estetický účinok prózy. Chvályhodný pokus však čoskoro narazil na kľúčový problém žánru – kritériá odbytu.

Viacerí autori na žiadosť vydavateľov rezignovali na formálne aj tematické experimenty, vyšli v ústrety masovému vkusu a vrátili sa k osvedčeným postupom seriálovej dobrodružnej science fiction a fantasy, čím zapríčinili rozklad sľubne sa rozvíjajúceho literárneho hnutia.

Ballard sa s Novou vlnou i so žánrom distópie definitívne rozišiel krátkym románom Betónový ostrov z roku 1973, v ktorom prvý raz pohľad na katastrofu z globálneho hľadiska zmenil na individuálnu, subjektívnu ľudskú drámu. Filozofické románové podobenstvo, moderná Robinsoniáda, je príbehom architekta Roberta Maitlanda, ktorému sa po autonehode na zložitom nadúrovňovom diaľničnom nadjazde nepodarí nájsť únikovú cestu z miesta zrážky. Zostane odrazený od sveta na rozľahlej betónovej plošine, odkiaľ naňho zo žiadnej cesty nevidieť.

V knihe sa objavujú Ballardove obsedantné témy: cestné križovatky preplnené rýchlymi autami, násilné zabíjanie, depresívne sídliská, vozidlá zničené po haváriách, kaleidoskop odľudštenej techniky, ktorá človeka priťahuje, a zároveň pohlcuje a ničí. „Vedecká fantastika je apokalyptickou literatúrou, typickou pre 20. storočie, je to autentický jazyk Osvienčimu,“ tvrdil Ballard.

Najznámejšou spisovateľovou prózou zo sedemdesiatych rokov je román Búračka, neskôr úspešne sfilmovaný avantgardnejšie orientovaným režisérom Davidom Cronenbergom, tvorcom filmov Videodrome, Mucha či Mŕtve dvojčatá. Fantastické ozvláštnenie je v knižke minimálne.

Podobne ako v zbierke poviedok Mýty blízkej budúcnosti je aj príbeh o sexuálnych fetišistoch posadnutých autonehodami len skratkovitý, dominuje formálny experiment, fantazijná, až halucinačná obraznosť.

Nejasné striedanie vízií, snov a skutočnosti je u postáv často zapríčinené závislosťou od liekov a drog či nadmernou pracovnou záťažou a psychickým vyčerpaním. Prílišné hromadenie obraznosti je však v niektorých pasážach na úkor dynamiky deja. Ballarda k napísaniu knihy inšpiroval zážitok z londýnskej galérie, kde v apríli 1970 vystavil tri vraky áut, ktoré opití návštevníci počas vernisáže totálne zdemolovali.

Mimoriadnu vnímavosť voči násiliu si Ballard vypestoval už v detstve počas neľahkého pobytu v internačnom tábore. Neskôr si čoraz pozornejšie všímal vzťah fyzického i psychického teroru a médií, skúmal prípady masových vrahov a politických atentátov.

„Mám dojem, že násilie nahradilo sex a stalo sa najpríťažlivejším námetom spisovateľov aj filmárov, akýmsi hnacím motorom zábavného priemyslu. Ale keď ho ľuďom ukážete z druhej, psychologickej stránky, odmietajú sa pozerať. Populácia z predmestí, ktorej chýbajú korene, celé dni nemá čo robiť, preto sa iba hrá s vlastnými psychopatickými fantáziami,“ napísal.

Násilie je hlavnou témou aj Ballardovho románu Super-Cannes, ktorým vyvrcholila ďalšia úspešná etapa jeho tvorby v deväťdesiatych rokoch. No oproti minulosti uňho došlo k značným motivickým posunom, reflektujúcim aktuálny stav západnej spoločnosti.

Je pozoruhodné, ako si Ballard napriek pokročilému veku zachoval schopnosť spoluvytvárať trendy súčasnej prózy, hoci by si mohol pokojne hovieť v pozícii žijúceho klasika postmoderny, ku ktorému sa ako k priekopníkovi v osemdesiatych rokoch prihlásila generácia autorov cyberpunku i jeho neskorších rozvíjateľov.

Príbeh bývalého športového pilota Paula a jeho manželky, lekárky Jane, v hypermodernom priemyselnom komplexe Eden-Olympia v Super-Cannes na francúzskej Riviére je vyrozprávaný v autorovej obľúbenej Ich-forme. Rozprávačom je Angličan Paul, ktorý sa zdĺhavo zotavuje po leteckej havárii a nasleduje svoju manželku na lukratívny post. Namiesto liečebných kúr a odporúčaného oddychu sa však na vlastnú päsť pustí do vyšetrovania masovej vraždy desiatich lídrov najväčších korporácií pôsobiacich v areáli.

Ballard na pôdoryse detektívneho thrilleru presondoval život a psychiku generácie nadaných a ctižiadostivých ľudí, ktorí „řídí úspěšné společnosti, potřebují zaměřit svou energii na úkol, který mají před sebou, a věnovat mu každou minutu dne… Nová rasa vykořeněných lidí, exulantů do vlastního nitra bez lidských svazků, ale s nesmírnou mocí.“

V Super-Cannes sa pod nablýskaným povrchom vzornej korporátnej etiky a všadeprítomných produktov špičkových značiek skrýva odvrátený svet narkománie, extrémneho násilia, beštiálneho sexu a rasizmu.

V hlavách špičkových mozgov sveta sa paradoxne zrodí monštruózny patologický projekt, ktorý chce neduhy spoločnosti vyriešiť masovým aplikovaním najhoršieho z nich – teroru: „Schyluje se k titánské bitvě, darwinistickému boji medzi konkurenčním psychopatiemi. Pohánějí nás bizarní spotřebitelské trendy, bláznivé vlny v zábavní kultuře, masové paranoie z nových nemocí, které jsou skutečně náboženskými explozemi. Jak to všechno ovládnout?“

Na túto knihu voľne nadväzoval ďalší vynikajúci román Ľudia milénia, v ktorom sa príslušníci strednej vrstvy rozhodnú pre ozbrojenú revoltu proti konzumu a malomeštiactvu a veria, že dokážu vytvoriť autentický, nový a lepší svet.

Česť pamiatke tohto spisovateľa, ktorý zmenil nielen môj, ale aj životy tisícok ďalších svojich čiateľov! Ak ho chcete spoznať, odporúčam začať memoármi Priazeň žien a Zázraky života.