Ocitol som sa nedávno v skupine inteligentných mladých ľudí, ktorí sa rozprávali o Anne Kareninovej. Potešil som sa, že budeme debatovať o jednom z mojich najmilších románov, ale vysvitlo, že hovorili o novom filme. Knihu ani jeden z nich nepoznal. Pritom keby som im mohol odporúčať jediný titul, ktorý si toho roku musia prečítať, bol by to tento, ktorý začal vychádzať na pokračovanie roku 1873.
Lev Nikolajevič Tolstoj má u nás trocha smolu. Aj ja si ešte zo školy pamätám, ako sa k nemu hrdo hlásil socialistický realizmus, čo je pekný príklad nechutného falšovania a manipulácie faktov, typickej pre totalitný režim. Mučili ním na ruštine, vnucovali ho ako povinné čítanie…
Keď sa roku 1932 v dome Maxima Gorkého v Moskve za účasti Stalina definovala doktrína socialistického realizmu, reč bola aj o tom, ako „v sovietskej literatúre vzkriesiť Tolstého estetické zásady“. Lenže už o dva roky diktátor osobne vysvetlil, že nestačí nadviazať na kritický realizmus devätnásteho storočia, treba písať o tom, aký dokonalý komunistický svet raz vznikne – čiže klamať o súčasnosti, zavádzať a pravdu o ZSSR všemožne, najmä násilím, zamlčiavať…
Na Slovensku nemáme vášnivú čitateľku a televíznu celebritu ako je americká Oprah Winfrey, ktorá Tolstého pred pár rokmi zaradila do knižného diskusného klubu a vrátila do pozornosti más.
Pritom slovenský vzťah k Tolstému je legendou. Dušan Makovický bol spisovateľovým osobným lekárom a sprevádzal ho aj na poslednej ceste, na úteku z Jasnej Poľany (sto kilometrov južne od Moskvy), desať dní pred smrťou. Vďaka nemu vyšiel posledný Tolstého román Vzkriesenie po slovensky v preklade Alberta Škarvana skôr ako v origináli!
Dnes mladí ľudia u nás lepšie poznajú novú a vydarenú knižnú mash-up paródiu Androidka Kareninová o Rusku ovládanom robotmi alebo Annu Kareninovú ako komiks.
Prečo sa však oplatí čítať pôvodnú knihu? Prečo sa dnes už Oblomov alebo Matka nečítajú vo svete tak masovo, ale Anna Kareninová stále áno a prečo už skoro sto rokov láka filmárov?
Odpoveď je v jazyku a štýle. Anna Kareninová sa v podstate nedá sfilmovať, hoci toto je už trinásty pokus o adaptáciu a patrí k tým vydarenejším.
Čítanie Anny Kareninovej vo mne vyvoláva estetický pôžitok, ktorý sa každým razom zosilňuje, rozvíja a prehlbuje. Dôvodom je neuveriteľná sila literárneho slova a naliehavosť výpovede, ako aj zjavná radosť z rozprávačstva a myšlienkové bohatstvo odkazov.
Tolstoj presiahol rámec toho, čo sa dá bežne vysloviť. Akoby netvoril literárne postavy, ale priam skutočných ľudí. Mám dojem, že Annu Kareninovú poznám oveľa podrobnejšie a hlbšie ako mnohých svojich blízkych. Trpím, milujem, zúfam si, vrhám sa pod vlak spolu s ňou.
Anna Kareninová je plná scén až omračujúcej intenzity a krásy: Vronský na dostihoch, Levinovo kosenie trávy so sedliakmi, svadba Levina a Kitty, Vronského vyznanie Anne…
Príbeh dvoch ruských šľachtických rodín neprekvapuje natoľko námetom, ako skôr nadčasovou, suverénnou schopnosťou autora vidieť veci a udalosti nezvyčajným, originálnym pohľadom, vytrhnúť ich zo zvyčajného kontextu a predstaviť ich akoby prvý raz, inak, novo. Každý opis je ozvláštnený, mení sa na svojbytný obraz.
Viktora Šklovského inšpirovalo k inovatívnej teórii prózy práve dielo Tolstého, keď ukázal, že autorovým zámerom bolo vytvoriť „videnie“, nie „poznanie“. Literárne dielo sa odvtedy začalo chápať ako súčet štylistických postupov.
Tolstoj ignoroval viaceré pravidlá gramatiky a uprednostnil hovorovú reč, živý ruský jazyk. Neznášal vyumelkovanosť a neprirodzenosť prejavu, preto nemal rád autorov ako Shakespeare alebo Dante – tvrdil, že takým jazykom nikdy nijaké postavy ani ľudia rozprávať nemohli.
Umenie románu, na ktoré si Európa spomenula vďaka Cervantesovi a ktoré odvtedy významne dotvára jej identitu a pamäť, dosiahlo u Tolstého jeden zo svojich vrcholov. Anna Kareninová repzrezentuje svoju epochu v celej zložitosti a rozporuplnosti. V tej knihe ešte dnes živo pulzuje tep vtedajšieho Ruska komplexne a pravdivo. Nič sa nezjednodušuje, neskresľuje, toto je umelecká totalita výpovede, epika v celej sile, akej je geniálna ľudská obrazotvornosť schopná.
Vladimir Nabokov vo svojich Prednáškach o ruskej literatúre venuje Anne Kareninovej tú najdlhšiu, skoro stostranovú, ktorá obsahuje dokonca aj ručne kreslené obrázky a mapy. Za kľúčovú pre inteligentné pochopenie románu považuje kategóriu času a vyzdvihuje autorov mimoriadne vyspelý štýl.
Tolstoj majstrovsky graduje napätie a mrazivo približuje tragické vyvrcholenie. Leitmotívom knihy je popri láske aj smrť, jej predurčenosť a nevyhnutnosť, samovražda ohlasovaná dlho dopredu, a predsa v závere otriasajúca a katarzná.
Keď v septembri 1894 Dušan Makovický navštívil Tolstého v Jasnej Poľane, spisovateľ ho privítal otázkou: „O akú stránku mojej činnosti sa zaujímate – umeleckú alebo mravnú?“ „O mravnú,“ odvetil lekár z Ružomberka. „Tá je aj mne drahá,“ odvetil Tolstoj.
Románopisec bol ku koncu života čoraz nespokojnejší s veľkým úspechom Vojny a mieru aj Anny Kareninovej: vraj je to, ako keby niekto chválil veľkého fyzika za to, že dobre zatancoval mazurku.
Tolstého životom aj prácou zmietali naprotichodnejšie rozpory. Splodil najmenej dvadsaťpäť detí, a pritom na sklonku života hlásal sexuálnu zdržanlivosť. Bol statkátom, ale túžil byť mužikom, bol bohatým šľachticom a sníval o živote chudobného robotníka. Raz sa vo svojom luxuse kochal, inokedy ho chcel rozdať bezdomovcom. Na staré kolená askéta a vegetarián strávil mladosť v bordeloch a baroch a v kasíne dokonca prehral veľký rodný dom.
Bol prvou ruskou celebritou, ktorú sledovali kamery. Jeho útek z Jasnej Poľany ako vyvrcholenie ťažkej vnútornej krízy pozorovalo so zatajeným dychom celé Rusko. Na vrchole slávy mal takú moc, že sa ho bál aj cár.
Keď si literárny svet pred troma rokmi pripomínal storočnicu Tolstého smrti, vyskytli sa mnohé hlasy, ktoré volali, aby ruská pravoslávna cirkev prehodnotila svoje rozhodnutie z roku 1901, ktorým spisovateľa vyobcovala ako protikresťanského. Nestalo sa. Na riot, ktorú vyvolal Tolstoj, sa ani Pussy nechytajú. Vtedy vážne hrozilo, že sa iba silou jeho literárneho slova rozpadne stáročná ríša.
Tolstoizmus, myšlienka, že Božie kráľovstvo sa ukrýva v každom človeku, Kristus bol živá ľudská bytosť plná lásky a zlu sa neodporuje násilím, kedysi ovplyvnila Gándhího, Masaryka aj celú generáciu slovenskej inteligencie, no dnes sa naň už pozabudlo.
Tolstoj, ktorý sa celý život veľmi bál smrti (traumatizovalo ho, že už v útlom veku stratil oboch rodičov a neskôr aj staršieho brata Dmitrija), no nechcel zomrieť ako autor Anny Kareninovej, ale radšej ako náboženský a utopický mysliteľ a ideový reformátor ľudového Ruska, ako ten, čo napísal Vzkriesenie, dnes považované za jeho najslabšiu, prehnane patetickú a silene mesiášsku knihu.
Zato Anna Kareninová pôsobí mimoriadne autenticky a živo dodnes, pretože „na svete bola len jedna bytosť, čo mohla v sebe sústrediť celý svet a zmysel jeho života.“
Michal Hvorecký 
Jaaaj Michal, tak po tomto článku si ju musím kúpiť a prečítať :) Vďaka!
Aj keď je zjednodušujúce vnímať Tolstého ako základ pre socialistický realizmus, nemožno hovoriť tak celkom o manipulácii či dokonca falšovaní faktov – jednoducho preto, že Tolstého komunizmus nesmierne fascinoval, sám bol vegetariánom a naozaj si vážil rovnosť (na takúto diskusiu by bolo však potrebné podrobnejšie skúmanie jeho denníkov, či spomínaných Nabokovových textov). V románe Anna Karenina je to postava Levina, ktorý sa snaží žiť podľa týchto (nech to autorovi tohto blogu znie akokoľvek odporne) komunistických myšlienok.
Rovnako by sme mohli povedať, že kinematografia, zvlášť tá anglosaská, zneužíva Tolstého z dôvodu, ktorý tu pomenoval sám autor: “Mám dojem, že Annu Kareninovú poznám oveľa podrobnejšie a hlbšie ako mnohých svojich blízkych. Trpím, milujem, zúfam si, vrhám sa pod vlak spolu s ňou.”
Na jednej strane totalita zneužívala, na druhej strane Hollywood ukazuje ako sa čitateľ “má” cítiť (zjednodušenie č.1).
Na margo popularity Oblomova vo svete – v angličtine pred dvoma rokmi vyšiel jeho nový preklad, v Nemecku nová reedícia vlani. Zjednodušujúco a povrchne si stačí prejsť hodnotenia čitateľov na príslušných “amazonoch”, prípadne odporúčam článok z New York Review of Books http://www.nybooks.com/articles/archives/2010/aug/19/short-happy-life-ilya-ilyich-oblomov/?pagination=false
Tolstoj nám bol “vnucovaný” ako povinné čítanie, za to Oprah Winfrey ho vrátila “do pozornosti más” (zjednodušenie č. 2). (Mimochodom dnes sú povinným čítaním knižky Michala Hvoreckého)
Zjednodušenia sú cestou do pekla a kognitívna disonancia je evidente obľúbeným športom nielen slovenského prezidenta, bohužiaľ.
Váš článok sa mi páči , knihu som čítala nie raz /aj v ruštine / . Filmové adaptácie som videla niekoľko , ale súhlasím s tým, že film nenahradí knihu. Od poslednej filmovej verzii som neočakávala veľa – a nebola som sklamaná, z pohľadu filmara je veľmi inovatívna a podarená , ale mne osobne sa páčili staršie klasické ruské filmy o A.K. A samozrejme kniha .
Čistý zásah. Líbivé banality Michal Hvoreckého.
ďakujem vam za komentár. iba oprava: moje knihy vôbec nie sú povinným čítaním. celá súčasná slovenská literatúra je jedinou maturitnou otázkou, spadá do nej asi 50 diel a väčšina škôl sa k nej aj tak vôbec nedostane, pretože de facto vychádza na júl, keď sú už prázdniny :) to je jedna z tém, o ktorej píšem tu: https://hvorecky.sk/2012/05/07/ako-ucit-literaturu-lepsie/
Michal, (som 1978, tak s dovolením tykám) niekedy v tom košickom AFku ;-) sa vidíme… Anna Karenina mi dýcha v duši…druhá dcéra Darja bola na tejto knihe odkojená….začem bukvy- vsjo jasno….maj pekné dni…
cestou do pekla je do seba zahľadená a seba pohlcujúca intelektuálska komplikovanosť až za roh, ktorá nemá gule ani zdravý rozum na kognitívne zjednodušenia, a „líbivé banality Michala Hvoreckého“ sa mi čítali ako po masle.
Michal, dakujem za clanok. Myslim, ze ste v nom velmi dobre vyjadrili, preco su Tolsteho romany take krasne a nadcasove citanie. O dobrych knihach treba hovorit a pisat.
Niekto možno považuje Vzkriesenie za slabú knihu, ale z môjho pohľadu ide o jedno z najlepších diel svetovej prózy. A práve na pozadí dnešnej kultúrnej plytkosti a duchovnej vyprázdnenosti vyčnieva ešte výraznejšie jej etické posolstvo; a istý pátos tu má svoje odôvodnenie – niet umenia bez katarzie.
Dobrý deň pán Hvorecký,
vďaka za článok, ktorý je pre mňa – kedysi vášnivého čitateľa L. Tolstého – taký osviežujúci. Pokiaľ ste nečítali Vzkriesenie, urobte tak, mne to pripadalo ako vrchol jeho tvorby.
Krásny blog. Annu kareninovú som nikdy nečítal, ale teraz si ju idem rovno kúpiť. Ďakujem, Michal.
Michal, Vašu Annu Kareninovú som čítala v tlačenej verzii (SME), no musela som sa k nej vrátiť aj na tejto stránke. Úžasná. Občas Vám vyčítajú, že vnášate do literatúry priveľa marketingu. Urobiť ho takto klasikovi je čin hodný metálu ;) Kto čítal, prečíta znova. Kto nečítal, beží do kníhkupectva. Na našich Dňoch Mateja Hrebendu Vám po autorskom čítaní účastníčka vytkla, že držíte poslucháča stále v napätí, nedáte mu vydýchnuť. Pri čítaní Vašej Kareninovej nestíhali ani viečka klipkať. Bravúrne.
… ešte k tým „líbivým banalitám“: ak sú súčasťou zmysluplného myšlienkového celku a majú v ňom svoju funkciu (napr. tvoria zrozumiteľný či objasňujúci kontext pre nové myšlienky, upevnia estetický zážitok z čítaného textu, dajú čitateľovi nadýchnuť sa, v kombinácii s inými myšlienkami spoluvytvárajú pridanú hodnotu a i.), potom ich beriem všetkými desiatimi.
Výroba filmu je limitovaná použitými filmovými výrazovými prostriedkami. Režisér najnovšieho filmu Anna Karenina, Joe Wright ma prekvapil. Najvýraznejšie momenty, ktoré exponujú myseľ pri čítaní Tolstého románu boli vo filme podčiarknuté divadelnými výrazovými prostriedkami. To bolo revolučné. Asi ešte nikto nevyrobil žiadny film takýmto spôsobom. Ja osobne som si to užil. Veľmi dobre je vo filme spracovaná predpoveď smrti Anny Kareniny práve pri prvom stretnutí jej pohľadu s Voroninovým na železničnej stanici. Kto čítal román a je filmovým fajnšmekrom, odporúčam film Anna Karenina od Džou Wrajta.
Pán Hvorecký, považujem vás za odborníka. Annu Kareninu som čítala ale teraz by som si ju aj rada kúpila. Bráni mi v tom jedna vec, že nepoznám prekladateľov ktorí túto kniku či už v SJ alebo v ČJ preložili. Ako príklad uvádzam, že niekedy v 70 rokoch som si z knižnice požičala knihy ktoré preložila z ruštiny Zora Jesenská a obrazne povedané spadla mi sánka. To bolo niečo úžasné a žiaľ socialistická moc ju vyradila zo všetkých knižníc. Neviem či sa niekto priblížil jej úrovni. Poraďte mi. Ďakujem.
pri vašom komentári, za ktorý vám ďakujem, som si uvedomil, ako veľa pre ruskú literatúru u nás urobili ženy.
Zora Jesenská je, samozrejme, priekopníčkou a patrí jej večná sláva.Naďa Szabová výborne preložila Annu Kareninovú, Soňa Čechová Vzkriesenie, zásadné veci dokázali aj Ružena Dvořáková–Žiaranová či Dana Lehutová – Gogoľove Mŕtve duše, Pasternak, takisto Tolstoj… je na čo nadväzovať.
Dobrý den z Čech. Mnohokrát děkuji jak panu Michalovi Hvoreckému, tak webovému kolemjdoucímu v diskusní části.
Vystudovala jsem anglistiku a bohemistiku na pražské filozofické fakultě. Mou největší láskou zůstává literatura, do níž mi bránu rozrazil Michail Jurjevič Lermontov; takže má slabost pro největší ruské spisovatele přetrvává.
Pokouším se na své magisterské studium (z přelomu 80. a 90. let) navázat, avšak procházím na této frontě obrovskou krizí. Skoro se po čtyřech letech obnovených snah bojím cokoli z vlastních literárních rozborů zveřejnit, a pomalu už i napsat. Neskutečně se mi stýská po katedře anglistiky, na níž naše ročníky studovaly a která právem platila i v rámci celé Karlovy univerzity za obrovskou oázu. Psaní diplomové práce u Radoslava Nenadála mi dávalo křídla. Bohužel už pomalu přestávám věřit, že jsem něco takového prožila. Do nynějšího převládajícího sofistikovaného (?) vyjadřování nejenom nezapadám, ale naneštěstí mám v této oblasti i problémy s porozuměním.
Přesto mě styl pana Hvoreckého znovu ujišťuje, že jasné vyjadřování (u anglistů a amerikanistů v duchu metody close reading) svůj smysl neztratilo, snad dokonce právě naopak. Jak sama dopadnu, nevím. Tím spíš ale upřímně přeji nevysychající inspiraci a co nejvíc zpětných vazeb od dalších vděčných čtenářů.