Moju najmilšiu pieseň Somebody síce Depeche Mode opäť nezahrali, ale napriek tomu ma nadchli aspoň tak ako kedysi v detstve. Najradšej mám tie momenty, keď Martin L. Gore zostane na pódiu iba s klaviristom. Skladba Home priniesla skutočnú katarziu aj v brutálnom daždi. Mrazilo ma tak omamne, silno a príjemne, ako to dokáže iba umenie.
Vynikajúci zvuk (pred tromi rokmi to bola menšia katastrofa). Staré hity dostali nový digitálny zvuk, ktorý im dáva raz charakter techna, inokedy post-rocku, čo elektronický pop výrazne oživuje. A opäť strhujúca videoprojekcia Antona Corbijna, ktorému už pomaly treba chystať retrospektívnu výstavu. Nech žijú osamelý čierny havran Krá na púšti, čiernobieli tancujúci hipisáci ovešaní mierovými znakmi a hlavne žena, ktorá svojej milenke cmúľa palec. Strangelove: Because you have to make this life liveable!
Organizátorom odporúčam už len jediné: vymyslieť, ako na bratislavský štadión Interu nielen prísť, ale ako z neho aj odísť. Fakt, že sa tam minule ani teraz nikomu nič vážne v tlačenici pri východe nestalo, je zázrak, ale tie nikdy netrvajú dlho…
Prečítajte si: Depeche Mode v ČSSR: nielen hudba, ale laické náboženstvo
Fotku som urobil na telefóne už mokrý ako myš:
Michal Hvorecký 
tak rad by som isiel… naposeldy som ich videl v blave, predtym v kodani… dufam, ze si si legendu uzil. somebody je aj moja srdcovka. mne ti prislo tak smutno, ze som to prepasol ze som sa dnes na fleku rozhodol pre pariz, kde budu hrat v sobotu… som si na leto kupil lovci a zbieraci, tak uz sa tesim. drz sa. prajem vela zdaru. kristian