Meno Hela Volanská som donedávna nepoznal, ale som sakramentsky rád, že sa to zmenilo. Jej kniha Ako na cudzej svadbe sa mi vryla do mozgu tak razantne, že na ňu nezabudnem, nech by som akokoľvek chcel. S historickou sklerózou by sa síce žilo ľahšie, ale zato nechutne falošne.

V prvých rokoch po Nežnej revolúcii slovenská literárna scéna rozpačito zistila, že sa – na rozdiel od susedných krajín – zo zásuviek skoro nijaké prelomové, zakázané romány nevytiahli. Ako býva zvykom, nastalo len rozpačité ticho a keďže každý sa s každým pozná, viac sa pochlebovalo, ako kritizovalo. S odstupom času sa ukazuje, že v našom písaní väčšou výpovednou silou ako fikcie disponovali autobiografické literárne rozprávania (Žo Langerová, Ján Rozner). Aj Volanská spomína s takou razanciou, že mi vlasy vstávali dupkom.

Narodila sa s menom Chaja Wolfowitz v židovskej rodine v Lodži, kde vtedy žila druhá najväčšia komunita v Európe. Lenže v Poľsku existovali dávno pred príchodom nacistov také absurdné kvóty pre jej národ, ža štúdium neprichádzalo do úvahy.

Zamierila do Prahy a napokon do Bratislavy. Predstava, že naša vlasť mala kedysi povesť bašty demokracie, dnes vyvoláva bezhraničný údiv, ale kratučko to tak v dejinách naozaj bolo, i keď šlo skôr o jednookého medzi slepými. Študentka medicíny však dorazila, keď sa zlatý vek skončil a denne zápasila so šikanou.

Slovenský fašizmus a rasizmus zažívala tak intenzívne a tak dlho, že o ňom píše ako o samozrejmosti a počíta s ním ako s východom slnka. Len omylom byrokratov a mimoriadnou húževnatosťou sa jej podarilo získať diplom, hoci v aule už hajloval nový rektor Vojtech Tuka. Politici odjakživa zbožňovali akademické tituly, že, pán „profesor“ Rydlo.

Ak by sa niekto rozhorčoval, že ide o  nevdačnú cudzinku, ktorá nadáva na novú vlasť, upozorňujem, že Volanská zorganizovala protest v slovenskom koncentráku v Novákoch a osem mesiacov v horách liečila našich partizánov. Za odmenu ju (Slováci) viackrát mučili tak, že jej navždy podlomili zdravie.

Keď sa dočkala konca vojny, na výročí SNP v Banskej Bystrici jej oznámili: „Na našej prvej slávnosti nebudeme verejne dekorovať Židov.“ A súdruh František Zupka, šéf komunistických odborov, vysvetlil: „Ústrednou tajomníčkou nemôže byť Židovka.“ Ľavičiarka sa mnoho ráz stala terčom Komunistickej strany, ktorú v ilegalite zakladala, no vylúčili ju už počas vojny – sovietskym partizánom sa nepozdával jej pôvod, ani rozhodnutie nevziať do ruky zbraň.

Po češtine a nemčine vyšla knižka konečne v jazyku, v ktorom bola napísaná. Na obálke spisovateľku zvečnil kamarát Imro Weiner-Kráľ. Radšej než nové vlajky a hymnické cédečká by som na stredných školách za milión Eur videl takéto dobré slovenské knihy, ale to už skôr bude vyslyšaný hlas volajúci na púšti.

Prečítajte si aj: Do všetkého sa miešajú, kurvy!