Po vystúpení v Ulme

Po vystúpení za mnou prišla pani. O mojej čítačke v nemeckom Ulme sa dozvedela od dcéry, čo žije v Buenos Aires a tam číta správy na mojom profile. Na Facebook sa veľa nadáva, ale keď sa používa s rozumom, je to sakramentsky dobrá vec a vďaka za ňu! Čítal som v Dunajskom múzeu, aj vďaka tejto dáme bolo plno, moderoval jeden z najlepších nemeckých kníhkupcov, diskutovalo sa, kupovali a podpisovali sa knižky. A potom som potme kráčal do hotela popri rieke s pocitom, že robím niečo, čo má zmysel a ten pocit aspoň raz za čas potrebujem oveľa viac ako všetky peniaze sveta.

Reklamy

4 thoughts on “Po vystúpení v Ulme

  1. katastrofa na tom druhom brehu (aj ked ta terasovita budova ma nieco do seba), inak pekne mestecko :-)

  2. Pán Hvorecký, myslím, že rozumiem tomu pocitu, že robíte niečo, čo má zmysel. Nechcem to popierať ani spochybňovať, ale poukážem aj na iný postoj k písaniu, k umeniu, k tvorbe.
    Zhodou okolností v ten istý deň, keď vyšiel Váš článok, bol na internete publikovaný text autora píšuceho pod menom Dalfar. Dovolím si z neho citovať:
    “Mýtus subjektívneho vkusu má aj svoje pokračovanie: čakáme, že hudba k nám príde z rádia a buď nás osloví, alebo nie; čakáme, že do kresla k nám príde kniha a má sa o nás usilovať; a s tým súvisia všetky tie reči o tom, že autor má písať pre ľudí, má propagovať svoje dielo, má byť čítavý, zrozumiteľný, aktuálny a aj marketingovo zdatný. Tento prístup už stihol vážne zdeformovať západnú literatúru…”
    Odkaz na zdroj:
    http://dalfar.wordpress.com/2012/10/29/na-margo-vkusu/

  3. ten web poznám a čítam ho rád – až na texty o Šaňovi Machovi…

    ja v tých dvoch postojoch vôbec nevidím taký hlboký rozpor. to je taký trošku náš provinčný problém, akoby tie dve veci – písať a čítať nahlas – boli nespojiteľné. Rushdie či Kehlmann chodia na svetové turné a to ich ešte nerobí horšími spisovateľmi. mimochodom, aj v texte spomínaný Kafka rád čítal v kaviarňach nahlas. Kundera naopak neznáša verejné prezentácie a vyhýba sa médiám a má na to plné právo.

    a rovnako mylné je myslieť si, že v minulosti sa literatúra nepísala pre publikum, ale iba z nejakých vyšších, šľachetenejších dôvodov. zaujímavo o tom píše Javier Marias v úvode k poviedkam Keď som bol smrteľný.

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s