Na tri dni ma na mojej ceste prichýlili príbuzní v dedine na Spiši. Je to dobrý východiskový bod. Rád počúvam ľudí, ktorí žijú v tej istej krajine úplne iné životy. Každý má svoje problémy, každý to má svojím spôsobom ťažké, hlavne, ak to tak chce vidieť. Ale tu je všetko drsnejšie a náročnejšie.

Pokúšam sa pochopiť, prečo miestna babička, vzorná katolíčka, ktorá sa denne o tretej modlí korunku a každý večer chodí do kostola, ktorej svokra vyhlásili za kulaka, okradli ho a uväznili, ktorá nikdy nevstúpila do KSČ, hoci ju lanárili, napriek tomu všetkému s oduševnením hovorí, že za komunizmu sa žilo lepšie. Ako dieťa zažila nacistov a potom zasa Rusov, jedni aj druhí sa nasťahovali do ich veľkého domu.

Prečo si myslíte, že za komunizmu bolo lepšie? pýtam sa.

Lebo sa budovalo pre ľudí. Ale nebolo to spravodlivé, bolo to len pre vyvolených, dokonca na úkor mnohých, ktorých olúpili alebo vyhnali. Ale nekradlo sa zďaleka tak ako dnes, nefetovalo sa, ani sa tak nezabíjalo. Ale kradlo sa, aj sa zabíjalo, dokonca sa aj fetovalo, namietnem, možno aj horšie ako dnes, len sa o tom zďaleka toľko nevedelo.

Lebo bola práca pre každého, aj pre mladých – tu všetci robili v baniach, a potom baňu zavreli a roboty niet. Robila som na družstve pokladníčku, aj som tých straníkov ľutovala, že musia partaji odvádzať percento z platu. Z našej rodiny nikto nevstúpil. Ale napriek tomu sa predtým žilo lepšie. To mi nikto nevyhovorí.

Stretol som viacerých z rodiny, všetci žijú v pekných veľkých domoch, postavili si ich sami pred päťdesiatimi rokmi, teraz vynovili okná a dvere za plastové, predali časť pozemkov, aby bolo aj na novú strechu a na opravu garáže.

Každý má prasa alebo ovce, sliepky, morky, psa, mačky, ale aj káblovku a satelit a rýchly internet, jazdia na starých citroenoch a saaboch od štvrtého majiteľa, doma im na stenách visia sväté obrázky a na ručne štrikovaných dečkách leží neuveriteľné množstvo letákov z hypermarketov.

Strýko mi rozpráva o novej práci. Teší sa, že znova zarába, ale vonkoncom sa mu tam nepáči. Zobrali ho za nočného strážnika poľa a košiara. Z miesta, kde od jari trávi každú druhú noc, vidí päťdesiat obcí od Tatier až po Prednú horu. Jeho úlohou je chrániť majetok.

Hovorí mi, ako sa sám bráni pred Rómami, ktorí chodia takmer noc čo noc kradnúť ovce. Príde tlupa a on je sám aj proti štrnástim. Nechce mať zbraň, mohol by nosiť svoju pušku, ako poľovník má platný zbrojný pas, ale nemieni riskovať, vždy radšej volá políciu, tá aj raz za noc napokon príde, ale neurobí nič, jedna ovca už je podrezaná, Rómovia vysvetlia, že zomierajú od hladu, a zatiaľ ich policajti vždy prepustili.

Pýtam sa, aký má potom stráženie zmysel, a on odvetí, že keby tam nebol nik, zmizne z družstva úplne všetko.

Nepočúva sa mi to ľahko, strýko to vycíti, vysvetľuje mi, že nie všetci Rómovia sú rovnakí, hovorí o zlých osadách, ktoré sa spustili a kde nefunguje nič, a kde sa po podpore oslavuje aj tri dni tak, že žúr počuť až hore k nemu na kopec, a potom naopak o osadách, kde nekradne nikto, kde sa maká na fuškách a ľudia sú slušní a priateľskí.

Neustále nočné konflikty ho unavujú, teší sa, že sa blíži leto a onedlho ho preradia na stráženie kráv na ďalekých kopcoch, strávi tam v maringotke niekoľko mesiacov osamote, bude si variť a kúriť zo zásob. Tam je pokoj, pre zlodejov je to ďaleko, skôr treba dávať pozor na vlky a na medvede.

Triedime spolu zemiaky na sadenie, nosíme vrecia ťažké ako balíky so sto knihami. Zíde sa skupina sedliakov a rozprúdi sa debata o pôde, o počasí a o úrode. Zrazu sú títo ľudia vo svojom živle, udivujú ma ich vedomosti o každom detaile, o každej hriadke, rastline, zelenine, zvieratách, a vtedy si uvedomím, že toto všetko sa neučili v školách, ale od svojich otcov a dedov a od svojich mám a starých mám.

Reč sa skrúti na svadby, ktoré sa konali alebo sa chystajú, na deti, ktoré sa narodili, alebo sa čoskoro narodia, na to, že vnuk sa zamestnal v zahraničnej firme vo veľkom meste, vnučka mala promócie a bude sa stavať ďalší nový dom.

Debata nevyhnutne vyústi k tomu, čo robím ja. Vysvetľujem, že píšem knihy, ale teraz som práve jednu preložil z nemčiny, už musím odovzdať posledné korektúry, to sú úpravy, aby tam neboli preklepy a chyby, a je to môj prvý preklad, tak si na tom dávam zvlášť záležať.

„A keď prekladáš knihu, tak musíš preložiť každé slovo?“ pýta sa ma strýko.

„Úplne každé,“ odvetím.

„Tak to je potom tiež práca!“ odvetí chlap a ostatní prikyvujú. „Iná ako naša, ale tiež je to ťažká robota. Ja by som to nevedel.“ Ani ja, vôbec, ani ja, dodávajú ďalší.

„Ja by som zasa nevedel, kedy a ako sadiť zemiaky a pšenicu,“ poviem a smejeme sa, som špinavý tak, ako som celý rok nebol, ale vôbec mi to neprekáža.

Dajú mi vypiť pohár vlastnoručne urobenej pravej žinčice a ja si uvedomím, že ten nápoj pijem po vyše desiatich rokoch a chutí neskutočne dobre a v tej horúčave a po tej námahe aj osviežujúco.

Cítim sa dobre s týmito ľuďmi, ktorých hlas v krajine celkom zanikol, nikto sa o nich nezaujíma, iba krátko pred voľbami vždy prichádzajú autá s bratislavskymi ešpézetkami a nejakí muži v oblekoch dačo rozprávajú a sľubujú, každý dačo iné, ale vlastne to isté, čiže všetko a nič.

Rád by som s nimi zostal dlhšie, ale každý už musí ísť. Vstáva sa tu o pol šiestej ráno a obeduje sa, keď kostol zazvoní presne dvanásťkrát, a večer sa chodí spať, keď sa skončí futbalový prenos, a tak každý deň, neustále, a dúfam, že to tak bude ešte veľmi dlho.