Hvoreckého parapamäti vykazujú značný posun, ba sú priam protikladom jeho doterajších literárnych výtvorov – autor tu viac ráz zdôrazňuje, že je šťastne ženatý (ešte šťastie, že čitateľ netuší, či dva mesiace alebo pätnásť rokov), opakovane dáva najavo láskyplný vzťah k synovi a napokon, čo je v prevažne mačisticky ladenej slovenskej „mužskej literatúre“ zriedkavé, vyjadruje politicky korektnú nadpohlavnú, ľudskú spolupatričnosť so ženským pohlavím (asistencia pri pôrode syna, ódy na niektoré „veľké ženy“ najmä z bratislavského židovského intelektuálneho prostredia, osudy emancipovaných žien v Afganistane a Iráne a pod., ale aj typicky stredoeurópske intimistické výjavy zo „starých čias“, ako scény pečenia vianočných oblátok a pod., podfarbené jemnou autorskou seba/iróniou, týkajúcou sa života v socíku).

K tomu sa dá prirátať opakovane vyjadrovaná solidarita s „poníženými a urazenými“ na Slovensku i vo svete v dnešných časoch staronového kultu zlatého teľaťa – s obyčajnými pracujúcimi ľuďmi na vidieku aj s neobyčajnými ľuďmi idúcimi za svojimi predsavzatiami a snami, či už ide o vinárov, či o kronikárov, či o obete holokaustu a stalinizmu a iných foriem násilia. Hold ľuďom, ktorí si idú napriek nepriazni osudu či čias za svojím cieľom, sú vzorom celej obci (aj v zmysle polis) a predstavujú pravú duchovnú elitu národa, hold kreatívnym ľuďom v akejkoľvek oblasti, ktorí sú neraz odsúvaní na okraj a proti ktorým stavia autor skorumpovaných politikov a ich finančných a ekonomických komplicov, zbohatlíkov, podvodníkov, kšeftárov, vydávajúcich sa i vydávaných masmédiami za elitu národa za mlčanlivého súhlasu časti intelektuálnej, vedeckej elity (pozri epizódu zo slávnostného zasadania SAV s udeľovaním oficiálnej pocty predsedovi vlády vo chvíli, keď hrozí rozprášenie najmä spoločenskovedných ústavov, ktorá je vrcholom ľadovca, smutnej grotesky na slovenský spôsob…)

V tejto súvislosti sa Hvorecký dotýka aj témy, ktorá je na pokryteckom Slovensku stále tabu, a to pomeru či nepomeru medzi spoločenským postavením človeka a jeho odmeňovaním vrátane honorovania slovenských spisovateľov a notorického fňukania našich vydavateľov. Ide tu, pravda, o širší problém postavenia umeleckej literatúry, a vôbec nekomerčného umenia a krásy v dnešnom svete.

Premeny človeka, krajiny, prírody, tradícií, dedovizne, materčiny, otčiny – sú Hvoreckého parapamäti kritickou panorámou dneška či panoptikálnym obrazom, vynárajúcim sa z hmiel minulosti? Sú tým aj tým, a navyše čímsi, čo u nášho doterajšieho pozorovateľa s chladnou hlavou prekvapuje – prostým a vrúcnym vyjadrením jeho vzťahu ku kúsku zemegule, kde sa narodil a kde napriek všetkému (napriek zdravému či sedliackemu rozumu?) ďalej tvorí a žije.

Neskrývaným neznabožstvom môže Hvorecký popudiť pravoverných a netolerantných (ktosi múdry povedal, že aj ateizmus je viera), ale jedno je isté: za hodnoty, ktoré sám objavil na základe konkrétnych skúseností a v procese reflexie, sa vie postaviť. Ateizmus preňho neznamená nemorálnosť a nekultúrnosť, ani to, že je človeku dovolené všetko. „Keď Boh zomrel, ostali už len dejiny a moc,“ napísal Albert Camus pred šesťdesiatimi rokmi v jednej z esejí zo súboru Leto (1954). Boh zomrel, ako vieme z Dostojevského a iných, už v devätnástom storočí, a odvtedy je na každom z nás, ako a čím esenciálne naplníme svoju existenciu.

Či sa budeme cynicky smiať z toho, že našou vinou, povedané spolu s Camusom, „vesmír i duch vybočili z vytýčenej dráhy“, že sme „uprednostnili moc, ktorá je len napodobeninou veľkosti“, že „náš rozum všade zanechal prázdnotu“ a „výsledkom nášho panovania je púšť“, že sa „obraciame chrbtom k prírode a hanbíme sa za krásu“, alebo si uvedomíme, že „zmysel zajtrajších dejín je iný, než sa nazdávame. Spočíva v zápase medzi tvorivosťou a inkvizíciou“, a z tohto vedomia vyvodíme dôsledky.

Je nepochybné, že publicista a spisovateľ Michal Hvorecký tento stále aktuálny camusovský zápas v mene tvorivosti a slobody zvádza napriek inkvizičným hrozbám a rizikám.

Michaela Jurovská

Celú esej nájdete v novom čísle časopisu Vlna.