Vystupoval som v Pezinku v starej Radnici, v klenbovej sále, v budove zo začiatku sedemnásteho storočia. Podujatie pripravili ľudia, ktorí vedia, čo potrebuje literárna akcia: kvalitný zvuk aj osvetlenie, divadelné ticho, dobrú, pripravenú moderátorku, predtým, prirodzene, propagáciu, na mieste pult s knihami a tak ďalej. Nie je to žiadna veda, no u nás ešte ani zďaleka nie samozrejmosť. (Ikskrát som vystupoval v podmienkach úplne nevhodných pre hlasné čítanie.) Potešilo ma, že prišli ľudia. Niekedy sa zrodí atmosféra, pre ktorú aj ja tak rád chodievam na čítačky iných autoriek a autorov. Nastane chvíľa, keď ma poetka alebo prozaik prinútia stíchnuť, plne sa sústrediť, spomaliť a intenzívne vnímať. Je to protiklad klipového charakteru dnešného sveta. Protiváha k rýchlosti, zmätku, povrchnosti, nesústredenosti. Nie je v tom nič staromódne, naopak, je to nanajvýš súčasné: stretnúť sa, pobudnúť spolu a podeliť sa o hlbšie vrstvy poznania, spoločne zažiť hudbu alebo text. Rozprávať príbeh. Podvedomá snaha nestratiť ľudskosť.