Vláda USA aj Európska komisia navrhli rozdeliť podľa kvót prvých 40 tisíc Slovákov a prijať ich. To samo o sebe pre naše krajiny rozhodne nie je veľa, no po zohľadnení širších súvislostí sú kvóty pre Slovákov zlým a nebezpečným riešením a Európa aj USA ich musia odmietnuť.
40.000 je len začiatok. Dobre vieme, že v USA žije takmer 1,9 milióna ľudí, ktorí uvádzali, že majú slovenských predkov. No vysťahovalectvo zo Slovenska sa nekončí! Slovensko nie je schopné integrovať ani len Rómov, ktorí v tej krajine žijú. Európania ani Američania jednoducho nebudú integrovať tisíce až desaťtisíce Slovákov s odlišnou kultúrou a inými životnými návykmi. Len si zoberte železničnú stanicu v ich hlavnom meste, ich veľkonočné zvyky alebo ich politickú kultúru, tam verejní činitelia radi debatujú s oligarchami v utajených bytoch o privatizácii letiska alebo rovno doma u mafiánov pripravujú pád vlády!
Prerozdeľovací kľúč je nastavený nespravodlivo. Slovensko predstavuje počtom obyvateľov a HDP len niečo vyše jedného percenta EÚ. Odmietame sa ako prijímateľské krajiny prerozdelenia zúčastniť. Mienime si na Slovákov vyjednať výnimku.
Opäť odovzdávame suverenitu. Ak existuje niečo ako prirodzené právo každej samostatnej krajiny, je to právo rozhodovať, kto smie do nej prísť žiť. V nepriamej demokracii rozhoduje o tom vláda, poťažne parlament, ktorý sa musí každé štyri roky postaviť pred voličov. V tomto prípade považujem za mimoriadne nebezpečné, aby úradníci rozhodovali o tom, kto Slovákov musí prijať a nebral sa najmenší ohľad na to, čo chcú ľudia.
Prijímaním Slovákov podporujeme ich emigráciu. Už v rokoch 1900 až 1914 patrilo Slovensko medzi oblasti Uhorska silno zasiahnuté migráciou. Z Prešovského kraja vtedy odišlo až 16.4% obyvateľov! V roku 2007 to bolo takmer identické číslo 16.7%. Vysťahovalectvo do Európy a USA nezastavila ani mierne sa zlepšujúca ekonomická úroveň Slovenska za prvej Československej republiky. Pomohli až kvóty zavedené v 20. rokoch USA, ktoré pre ČSR stanovili na 3 073 osôb ročne.
Počas fašistického Slovenského štátu v rokoch 1939-1945 boli desaťtisice židovských spoluobčanov ako aj odporcov režimu deportovaných do koncentrákov alebo donútených k úteku.
Len od augusta 1968 do konca roku 1969 odišlo podľa archívov ŠtB zo Slovenska okolo 30 000 tisíc ľudí. A odchody pokračovali počas celej normalizácie.
Ani po roku 1989 Slováci neprestali opúšťať svoju vlasť. Odhaduje sa, že ich odišlo vyše dvestotisíc. Poukázané peňažné čiastky, ktoré posielali domov, dosiahli až 0,8 percent hrubého domáceho produktu.
Utečenci sú väčšinou mladí Slováci a Slovenky. Je na mieste predpokladať, že po nejakej počiatočnej „okukávacej“ dobe si začnú volať svoje slovenské rodiny. Veľakrát je utečenec, ktorý odišiel do Európy alebo USA, len akási hodená kotva. Počet prijatých Slovákov rozhodne nebude konečný.
Rozdiely v kultúre sú obrovské. Žijeme v prehnane politicky korektnej dobe. Snaha o odstraňovanie čo len náznaku diskriminácie je miestami až absurdná a plnou vážnosťou sa tvárime, že všetci sme rovnakí. Lenže nie sme. Slováci nezdieľajú tie hodnoty ako my. Je obrovský rozdiel, či sa utečenec snaží stať sa súčasťou existujúcej, alebo či sa snaží si vytvoriť svoj vlastný svet podľa svojich slovenských hodnôt. Len potom je otázka, prečo Slováci ako Slovania neutekajú radšej do Ruska alebo Srbska.
Utečenecké kvóty rozbijú Schengen aj imigračný úrad USCIS. Dá sa povedať, že voľný pohyb osôb po Európe a USA je jednou z najväčších výhod našich krajín. Ak sa presadia kvóty na Slovákov, výrazne to napomôže politickým silám v členských štátoch, ktoré budú požadovať opätovné uzavretie hraníc.
Rozdeľovať Slovákov do jednotlivých krajín nie je riešenie. Riešenie je účinne pred nimi chrániť hranice, stačí si zobrať príklad z Austrálie. Pobyt Slovákov v EÚ a USA je privilégium.
Okrem toho je nevyhnutné účinne bojovať proti korupcii, nezamestnanosti a chudobe už na území Slovenska a prispieť k stabilizácii pomerov v tejto krajine zdevastovanej mafiánskym kapitalizmom a ovládanej oligarchami. Najmä pri tej stabilizácii máme dosť veľký morálny dlh.