Tahiti.Utópia ukážka

Prečo sa rozhodol silou-mocou letieť? Možno sa chcel na výsledok svojho dlhoročného snaženia konečne pozrieť zhora. Azda túžil vidieť, kam krajanov priviedol, z oblohy pozorovať, ako postupuje kolonizácia, ako sa rozširujú kokosové plantáže, ako rýchlo pribúdajú nové slamené chatrče, kde-tu aj s čičmianskymi a detvianskymi vzormi. A po pristátí chcel určite hneď navrhovať vylepšenia, ponúkať riešenia, zvažovať ďalšie úpravy a nové možnosti. 

Alebo sa azda len mienil pozrieť na observatórium. Vnoriť sa do oblohy. Dívať sa na dlhé úseky džungle, ktoré sa na seba podobali a kĺzali popod neho v radoch prastarých stromov, pripútaných k sebe popínavými rastlinami. 

Štefánik, nízky a chorľavý muž, ktorého zbrázdenú tvár presvetľovali jasné oči. Trápili ho bolesti brucha a kŕče, kríval. Každodenné zdravotné útrapy prekonával silou vôle a s najväčšou námahou ich skrýval pred verejnosťou. Zanedbával odpočinok a regeneráciu. 

Po vojne ho často postihoval kolaps, náhla prechodná strata vedomia, vyvolaná nedostatočným prekrvením mozgu. Najprv zamdlieval sporadicky, no od roku 1918 aj desaťkrát za deň. Jeho stav sa rapídne zhoršoval, čo mu takmer znemožňovalo vykonávať čo i len základné vojenské a politické úlohy. 

Poslednú zimu na Sibíri strávil takmer ustavične v mdlobách, rozrušoval ho aj najmenší hluk alebo náhle prudké svetlo. Takmer nejedával. Zaspával len pod vplyvom silných narkotík. Osobný lekár doňho dostal len niekoľko lyžičiek čaju alebo kávy. 

Nemohúcnosť oslabovala labilnú psychiku. V októbri 1918 stratil vedomie, keď v Japonsku prijímal hlavných predstaviteľov legionárov zo Sibíri, o dva mesiace neskôr zasa na lodi cestou na Tahiti, keď ho rozrušila telegrafická správa, že do Prahy slávnostne vstúpili francúzski a talianski vojaci na čele s Edvardom Benešom.