Ako v ruskom filme

Nechápem zdesenie, ktoré sa nieslo Európou, keď Rusko vyplo dodávky plynu. Ani najvyšší predstavitelia starého kontinentu nechápu, čo ružovolícich, statných plynárenských lídrov z Gazpromu viedlo k takému krutému rozhodnutiu. Pritom je to nad moskovské aj petrohradské slnko jasnejšie. Ide o ďalší nevyhnutný krok pre šírenie jedinečnej ruskej kultúry vo svete.

Nevďačné stredoeurópske krajiny vrátane Československa vyhnali začiatkom deväťdesiatych rokov zo svojho územia ruské vojská, ktoré dvadsať rokov napomáhali mieru a porozumeniu medzi národmi.

Vďaka prítomnosti armády sa aj v médiách neprestajne šírila ruská hudba a poézia, vysielali sa ruské filmy, vydávali sa ruské knihy a hralo sa divadlo. To všetko je nenávratne preč. Navyše mnohí obyvatelia vnímali Rusov ako celkom cudzí element a boli voči nim nedôverčiví. Nastal čas radikálne zakročiť a to rovno na vedúcich miestach.

Viacerí teoretici sa zhodujú v tom, že niet nad to, ako prežiť si umenie doslova na vlastnej koži, zakúsiť ho, takpovediac, bytostne. Preto bolo nutné prikročiť k starej, ale osvedčenej stratégii, ktorá sa osvedčila už legendárnemu generálovi Kutuzovovi v boji proti Napoleonovi: Vyzimiť!

V európskych bytoch onedlho zavládne studený pokoj, taký charakteristický pre život vnímavého a citlivého ruského ľudu. Čoskoro sa preťažia elektrické vedenia, zničené ohrievačmi. Emaily ani Facebook sa nezobrazia. Vypne sa prúd a nastanú ideálne podmienky pre šírenie pravej ruskej kultúry.

Občania budú konečne v kabátoch a pri sviečkach čítať ruskú literatúru, ktorú hanebne zanedbávali. Ak budú mať pocit, že už takú zimu vo svojich domácnostiach nevydržia, stránky pred očami ich budú neustále povzbudzovať.

Málokde vládne taká kosa ako v ruských klasikoch. V Eugenovi Oneginovi, v Anne Kareninovej a v Doktorovi Živagovi chvíľami sneží tak husto, že človek potrebuje škrabku, aby vôbec videl na písmená.

A taký mráz ako v Jednom dni Ivana Denisoviča alebo v Súostroví Gulag si našinec nevie ani predstaviť. Bežne mínus štyridsať vonku, v zemliankach alebo jurtách len o trochu viac. Skvelé podmienky na spytovanie hriešneho svedomia všetkých, ktorí podľahli zhubným západným vplyvom!

Netreba sa novej situácie báť, Dostojevskij predsa vyhlásil: „Och, bolo to pre mňa obrovské šťastie: Sibír, nútené práce! Hovoria, že je to strašné, poburujúce, spomínajú akési oprávnené rozhorčenie… nehanebná hlúposť! Až tam som začal zdravo, šťastne žiť, tam som pochopil seba samého… Krista… ruského človeka.“ Aký ušľachtilý a typicky ruský postoj, ktorý si teraz osvojí aj zahraničie!

Ak by niekoho nebodaj naďalej oziabalo, zahreje sa pri muzicírovaní v kruhu rodiny a priateľov počas obnovených stretnutí pri samovare. Treskúce zimné témy sa nájdu v partitúrach od Prokofieva, Čajkovského, Glazunova aj mnohých iných. Odvážnejší zimomraví si vyskúšajú aj zopár baletných krokov a piruet.

Komu by sa málilo, môže siahnuť po Sorokinovom románe Ľad. Ale pozor, temný triler o tajomnom internacionálnom ľadovom bratstve je ideologicky závadný. V roku 2002 zorganizovalo hnutie Iduščie vpirjod verejné pálenie autorových kníh pred Boľším teátrom, kultovým miestom rusofilov.

Až keď bude zima ako v ruskom filme, Európania pochopia aj záhadnú ruskú dušu, ktorá ich provokovala a vzrušovala už od osvietenstva. Je preto nepochopiteľné, ako odmietavo sa EÚ hneď v prvých dňoch po zastavení dodávok plynu postavila proti plánu na svoju duchovnú obnovu. Neústupnosť Ruska a Ukrajiny však dáva nádej, že tento dôležitý pokus sa zopakuje, len čo vonku opäť prituhne.

Ako hovorí hrdina Zápiskov z podzemia: „Skrátka, o svetových dejinách možno povedať všetko, čo si len zmyslí narušená obrazotvornosť, iba jedno nie – že sú rozumné.“

Je to dôvod na zúfalstvo? Odpoveď nám opäť ponúka Rus, Antonín Pavlovič Čechov na konci Troch sestier: Raz sa každé utrpenie na tomto svete vysvetlí…

Článok vyšiel v denníku SME a 15. januára 2009 vo Frankfurter Allgemeine Zeitung.

kalina

Reklamy

Hvorecký ako Pastier

Mladý spisovateľ zúročil svoje pobyty v cudzine na knihu publicistiky.

Michal Hvorecký je jedným z mála slovenských spisovateľov, ktorí žijú na tzv. voľnej nohe. Podarilo sa mu etablovať sa v našej literatúre natoľko, že má svoje renomé a presadil sa aj v zahraničí; niektoré jeho knihy vyšli v iných jazykoch a to je dobrá príležitosť, aby za hranicami vystupoval v rámci čítačiek, študijných pobytov a spisovateľských stretnutí.

Pobyty v cudzine zúročil i publicisticky, o čom svedčí jeho najnovšia kniha Pastiersky list, ktorá však neobsahuje len postrehy z Nemecka, Rakúska, USA, Česka,  Belgicka. Séria príspevkov najrozličnejšieho žánru sa takisto týka domáceho prostredia, terčom autorovej pozornosti, či skôr sústredenej paľby je slovenská politika, kultúra, spoločenský život vôbec.

Hvorecký cestovateľ si nevšíma turistické zvláštnosti krajín. Zaujímajú ho najmä ľu dia a ich zvláštnosti, ktoré mu pripravia nejedno prekvapenie. Stačia na to spolucestujúci vo vlaku alebo čašníčka v americkej kaviarni, či skomolenie jeho mena v nemeckom hoteli – Hvorecký vie z náhodných situácií urobiť vtipný fejtón alebo poučný stĺpček.

Nielen v cudzine, ale aj doma chodí s otvorenými očami, preto má väčšina jeho textov so slovenskými témami kritický charakter. Všíma si médiá, ktoré ho, pochopiteľne, rozčuľujú, čo dokáže dať najavo napríklad takouto vetou: „Ľudia sledujú v televízii reklamné bloky, prerušované filmami.“ No predmetom jeho záujmu je i podhodnocovanie tvorivej práce („väčšina médií prebrala honorárové cenníky z roku 1989 a hodnotu inzercie z roku 2008“), názory verejnosti na kultúru, spôsob politického boja, firemné katalógy a všeličo iné, podstatné i okrajové.

Nie vždy možno s Hvoreckým súhlasiť, nie všade sú jeho porovnávania s cudzinou prijateľné; v niektorých prípadoch autor siahne po čistej provokácii ale bo originálnej hyperbole, napríklad, že Slovensko bude víťazom majstrovstiev Európy vo futbale, hoci sa na nich nezúčastňuje. Jeho „argument“: ro zličné udalosti u nás oficiálne neboli a pritom sa určite odohrali, povedzme únos prezidentovho syna.

Hvorecký nemusí pre svoje písačky ťažkopádne zhľadúvať nápady, tie sa mu doslova hrnú. Ak si dramatik Havel vymyslel kedysi jazyk ptydepe, Hvorecký má v jednom fejtóne klingončinu, v inom zasa zmes brankovskej slovgličtiny, pouličného slangu a počítačových „prešľapov“.

Slovom, aj po jazykovej stránke sa jeho príspevky vymykajú bežnej fejtónčine a tradičnému komentátorstvu. Kniha triafa do živého a v autorových spomienkach na detstvo i do oživeného. Citeľne však chýbajú bibliografické údaje o tom, kde a kedy boli texty uverejnené.

Jozef Bžoch, SME, 13. 6. 2008

pastiersky_list_webmail

Pastiersky list, recenzia .týždeň

Michal Hvorecký je jeden z najúspešnejších (teda najpredávanejších) a najprekladanejších slovenských autorov. Jeho zbierky poviedok Silný pocit čistoty a Lovci a Zberači ukázali, aký je to talentovaný spisovateľ, zatiaľ čo romány Posledný hit, Plyš či Eskorta boli prijaté kontroverzne (teda presnejšie: čitateľom sa páčili, kritike nie).

Najnovším Hvoreckého opusom je Pastiersky list. Kniha krátkych textov, z ktorých väčšina bola uverejnená v TV Oko, v sebe spája satiru, iróniu, odvážne a mimoriadne ostré vyhlásenia na margo súčasnej politickej scény, médií a mnohé iné autorove postrehy. Bez servítky hovorí o našej bezútešnej kultúre, zvláštnom postavení umelcov na Slovensku, delí sa s nami o zážitky zo svojich ciest, vystúpení a stretnutí s mladými európskymi literátmi.

Jeho satirické, miestami autobiografické fejtóny človeka pobavia, prinútia uvažovať, zamyslieť sa. Je to kniha na jeden dych. A hoci jednotlivé texty na seba nenadväzujú, nestratíte sa. Striedajú sa silné texty so slabšími, no tie menej dobré prehliadnete. A neprekáža ani, ak ste viaceré z textov už čítali v novinách. V knihe vytvárajú mozaiku, ktorá dáva zmysel aj pri pohľade z odstupu.

Mierne mimo pôsobí len posledný text, ktorý v samotnej, bravúrne spracovanej knižnej verzii pôsobí ako päsť na oko. Texty adekvátne a obzvlášť vtipne dopĺňajú – ako vždy skvelé – Shootyho ilustrácie. Kniha má zelenú, aj niekoľko zdvihnutých palcov pre otvorených čitateľov, ktorí vyhľadávajú netradičný humor a pravdivé slovo.

.lucia Kulihová týždeň 37 / 2008

pastiersky_list_webmail

Vtipkovanie na účet našej reality: recenzia knihy Pastiersky list

Tvorba Michala Hvoreckého patrí do tej časti slovenského literárneho spektra, kde pravidelne dochádza k názorovému stretu čitateľskej obce a kritiky. Napriek tomu ho dnes radíme k etablovaným postavám mladej domácej literatúry: Hvorecký píše, vydáva a publikuje, stretáva sa s čitateľmi doma i v zahraničí a ako jeden z mála spisovateľov prevádzkuje vlastnú internetovú stránku, ktorej obsah ďaleko presahuje tradičný rámec medailónikových údajov. Skrátka, Michal Hvorecký na viacerých frontoch programovo a cielene buduje hodnotu vlastnej značky a toto úsilie prináša svoje výsledky.

V novinke Pastiersky list sa prvýkrát súborne a v tvrdej väzbe vyjadruje k veciam verejným i menej verejným, a to spôsobom, ktorý nie je vždy v súlade s kostolným poriadkom. Podľa prebalu kniha obsahuje „satirické, autobiografické, mimoriadne ostré fejtóny a reportáže, za ktoré si autor vyslúžil tisícky kontroverzných reakcií v diskusných fórach, pobúrené odozvy politikov aj nomináciu na Novinársku cenu za najlepší komentár roka.“

Dvojsečnosť Hvoreckého tvorby sa prejavuje aj v tomto prípade. Súbor textov mapuje predstavy o kultúre a kultúrnosti, politike, postavení autora v dnešnom svete, ako i vlastné cesty k spisovateľskému remeslu. Kým niektoré sú spodobením individuálnych zážitkov a reflexií z ciest, iné spracúvajú čriepky celospoločenskej problematiky a miestami hryzú naozaj do živého. Obľúbenými a opakovane pranierovanými obeťami slovných výpadov sú predstavitelia cirkevnej hierarchie a štátu.

Materiál väčšiny fejtónov v zásade vychádza zo žitej reality postsocialistického Slovenska, často konfrontovanej so skúsenosťou zo zahraničia. Texty sú podľa tém rozdelené do štyroch častí, no niektoré sa z daného rámca vymykajú. Markantným príkladom je Hip–hopová odpoveď na Pastiersky list, svojská reakcia petržalskej subkultúrnej úderky na posolstvo otcov biskupov – Godfathers. Súčasťou zbierky je tiež provokatívny článok fiktívneho českého športového komentátora, príznačne nazvaný Proč si Slováci vítězství na MS nezaslouží?, ktorý svojho času takmer rozpútal bratovražednú vojnu. Z fejtónov občas vyskočí aj svet fikcie, napríklad Jar vo Wilsonove.

Výrazným nedostatkom knihy je absencia bibliografických údajov k textom, čím sa stráca priame asociačné spojivo s predmetnými udalosťami. Milým spestrením sú, naopak, tradične skvelé Shootyho kresby. Autor, pre jedných guru súčasnej popkultúry, pre iných len ďalším z nositeľov románotepeckých mánií, bude vnímaný aj naďalej rôzne. Hoci úroveň jednotlivých fejtónov miestami pokryvkáva, Pastiersky list možno predsa dorazí aj k tým, ktorých čitateľské cesty nevedú práve po trajektórii Matkin – Bilý – Hvorecký.

Peter Michalík, Knižná revue, 14-15/2008

pastiersky_list_webmail

Slovensko sa čoskoro musí premenovať

Neporozumel som celkom mediálnemu ošiaľu, a hlavne istej nevôli, ktorá sa rozpútala okolo plánovaného premenovania malej slovenskej obce na Digitálne uhrovské podhradie. Sporný sa mi zdá byť len starostov zámer prilákať turistov na prehliadku satelitov, ktoré údajne zvýšia atraktívnosť dedinky s tridsiatimi ôsmimi obyvateľmi.

 Nie je ľahké predstaviť si krajinu, z ktorej by mohli pochádzať početní návštevníci, čo budú zízať na taniere s káblami a pocestujú za nimi cez pol sveta až do okresu Bánovce nad Bebravou. Neviem, či by sa samotným dedinčanom po čase pozdávalo, že sa im davy každý deň uprene pozerajú na antény. Inak je plán s premenovaním hodný nasledovania.

Rast slovenskej ekonomiky sa spomaľuje, inflácia rastie, platy však zatiaľ tiež, a preto sa nároky konzumentov zákonite zvyšujú. Každý občan sa na nemilosrdnom trhu pretvára na vlastnú akciovú spoločnosť a to isté platí aj pre bydliská. Medzi práva domácich aj cudzincov patrí vedieť, čo môžu očakávať na mieste, kde sa práve nachádzajú.

 Navrhujem v premenovávaní pokračovať, takže vzniknú napríklad Analógové Staré Hory, Košice 3G alebo Úplne bezdrôtová Prašnica.

 Slovenčina, štylisticky tvárny a dynamický jazyk, je schopná plniť aj najnáročnejšie komunikačné úlohy a vyjadrovať významy v ich najjemnejších odtienkoch. Verím, že jej dobiehanie za našou superkonzumnou spoločnosťou sa zmení na tvorivú hru, do ktorej sa zapojí mnoho občanov.

 Ak chce vidiek zostať konkurencieschopný, zmenám sa nevyhne. Je len otázkou času, kedy staré názvy na mapách a tabuliach nahradia Pumanová, Michelinovo, Vyšné Niveany, Dolná Jednota, Budvar nad Hronom, Dellová, Figarovce či Pepsivník, a kedy sa z niektorej rázovitej horskej obce stanú Tatranky.

 Ľahučké to bude mať dedinka Čierna, z ktorej isto vznikne BlackBerry. Adidovce v okrese Humenné zasa potrebujú doplniť len písmená „as“.

 Stvárnenia komerčných posolstiev potvrdia životaschopnosť a výrazové možnosti slovenčiny. Na erby a znaky pribudnú veľké logá, čo však našim občanom nebude prekážať, pretože sa nimi ozdobujú dobrovoľne od hlavy až po päty, a neraz ich to stojí viac, než si reálne môžu dovoliť.

 V metropole krajiny vzniká každé leto pri Dunaji pláž, na ktorej je množstvo log až absurdné, no ani to sa nestretlo s odmietaním, ako je bežné vo vyspelejšom svete. Digitálne uhrovské podhradie začalo trend, ktorý raz azda zavŕšime premenovaním celej krajiny.

Vianočná krokodília slza

Keď som bol dieťa, vianočné darčeky nenosieval hypermarketový Ježiško a už vôbec nie odkiaľsi zo severu kapitalistickej Škandinávie. Večne spotený Dedo Mráz sídlil v zrube na východe Sovietskeho zväzu, nosil čudné obnosené šaty, páchol chudobou, vynucoval si od detí básničky a rozdával čokoládové bonbóny, tvrdé ako trest.

Kto sa podobne ako ja narodil krátko po Vianociach, ten dobre vie, že horší dátum pre malé dieťa nejestvuje. S darčekmi sa už druhýkrát vrece nepretrhlo. Vždy som chcel oslavovať Vianoce a narodeniny oddelene, ale bohvieako spokojný s odozvou rodiny som nebol.

Mal som sa narodiť na Štedrý večer, ale zopár dní som sa omeškal. Ešteže tak, inak by bola katastrofa dovŕšená.

Asi najväčšie predvianočné očakávanie som prežíval, keď mi rodina prisľúbila, že na desiate narodeniny dostanem hobla. Bol som vtedy nakrátko ostrihaný, už dosť vysoký, chudý ako palička, chorobne bledý zo školskej mliečnej výživy a presvedčený, že tento zlomový dátum znamená potvrdenie mojich obrovských životných skúseností.

Myslel som si, že hobla sa píše s veľkým H a je to luxusná značka špičkového západného výrobku, motorky, zimného skútra, dvojkazetového gramorádia alebo niečoho takého. Tušil som, že dar znamená zasvätenie do sveta dospelých, kam som síce vo svojich predstavách už roky patril, ale konečne to bude oficiálne.

Niekoľko dní som chodil ako na ihlách. Spával som zle a zobúdzal som sa spotený. Len čo som v byte na chvíľu osamel, snoril som po zvyčajných skrýšach svojich rodičov. Prevracal som skrine hore nohami, lozil som pod postele, prehrabával zásuvky a vyťahoval knihy. Nikde nič!

Vytúžený darček zrejme privezú priamo z obchodu, pretože by sa do bežných úkrytov nezmestil. Náročná operácia určite zahŕňa valutové úplatky predavačiek, nenápadný nákup pod pultom a nebezpečné kšefty s vekslákmi, čiže budúcimi vydavateľmi slovenskej literatúry, niektorými poslancami Národnej rady a lídrami finančných skupín.

Len tak mimochodom som od svojich bratrancov, tiet a strýkov vyzvedal, čo to hobla je. Pritom som sa snažil navodiť dojem, že to dávno viem, len ich skúšam, či nezabudli. Vyhýbavé odpovede a potmehúdske úsmevy iba vystupňovali moju netrpezlivosť.

Rodičia mi oznámili, že Vianoce aj moje narodeniny oslávime na chalupe v horách. Ako chcú obrovskú krabicu v miniatúrnom východonemeckom aute zobrať bez toho, aby som si ju všimol? Vtedy som pochopil – hobla je niečo maličké, ale nesmierne cenné. Možno skratka pre finančnú poukážku?

Navždy si budem pamätať, ako som napokon v deň svojich narodenín hobla dostal. Takú krokodíliu slzu už asi počas Vianoc nikdy nevyroním.

Spustnutí a nepokojní mestskí anjeli

Jana Cviková recenzuje Eskortu

Hrdinovia románov Michala Hvoreckého si ani na chvíľu nevydýchnu. Ich životopis je prehustený akciou, nudou, závislosťami, nezvyklosťami, hraničnými polohami, silnými pocitmi. Tak je to aj s Michalom Kirchnerom, rozprávačom Eskorty. 
Fúúúúú, jeho character-designe by obstál v komikse „o Západe, ktorý je teraz na Východe“. V románe niet ilustrácií ani bublín, no príval fabulovania si rovnako dobre možno predstaviť v šate komiksovej estetiky, ktorá dominovala hrdinovmu dospievaniu.

Hŕŕŕŕŕ, hrnúce sa statické panely sú nositeľmi pretržitej dynamiky, ktorá sa bez čitateľskej spolupráce na hre ani nehne. 
V šestnástich živých obrazoch prvej časti sa dozvedáme celú vorgeschichte nášho superantihrdinu, neskoršieho pracovníka eskortnej služby: „Moja rodina pochádza z Bratislavy. Nemôžem za to.“ Takže prešporský Nemec, Pražan, Berlínčan, konzument komiksov a LSD, absolvent herectva. Chlapec, ktorý by „vyzeral lepšie, keby sa narodil ako žena“ a ktorého po emigrácii rodičia za neposlušnosť často strašili bývalým domovom: „Zbaľ si veci! Cestujeme naspäť do Prahy!“ – „Nie, prosím, nie, hocikam, len nie tam…“.

Vnuk geja a lesby, ktorých malo manželstvo ochrániť pred heterosexuálnym imperatívom fašizmu. Jeho otec, narodený v Terezíne, „svojich rodičov nikdy nepoznal a dlho nevedel, že sa narodil iba preto, aby ich zachránil. Jeho život si priali ako vlastné mimikry, no bol to neúspešný pokus.“ On sám sa stal synom geja a lesby, ktorých malo manželstvo zneviditeľniť v období normalizácie. Nadsázka stíha rýchlymi strihmi realitu. Prudkými „vzmvzm“ mixuje pôsobivo hyperrealistickú výpoveď o období, keď „staré pravidlá ešte platili. Západ bol na západe. Východ na východe.“

Historický a zemepisný fakt možno z rôznych čitateľských východísk zrejme s rôznym stupňom obtiažnosti odlíšiť od fikcie. Aj tento román je napísaný tak, aby okamžite mohol existovať v (nemeckom) preklade a v inom kultúrnom prostredí. Bratislava sa vďaka medializovanému pôvodu autora a vďaka románovému životu jeho hrdinov stáva názvom mesta na mape Európy i literárnym topom. Nedostatkový superkonzum v socializme, reklamné šoty na rakúskej televízii vnímané ako „krátke science fiction filmy, lebo sa odohrávali vo fantastických prostrediach plných neznámych výrobkov“. Samizdatové strojové kópie, undergroundový životný štýl rodičov, ktorí sa do opozície dostali práve kvôli nemu.

Autobiografické momentky majú podoby vlastnej skúsenosti i zážitkov rovnocenne sprostredkovaných osobnosťami a literatúrou. Z mixu mikropríbehov presvitá obdivný vzťah k Egonovi Bondymu i fascinácia švajčiarskou spisovateľkou Annemarie Schwarzenbachovou. 
Novinárka, fotoreportérka, cestovateľka a zbožňovaná krásavica Annemarie Schwarzenbach žila v prvej polovici 20. storočia, za svoje súčasné znovuobjavenie vďačí predovšetkým svojej zaujímavej osobnosti – i jej život je legitímnou súčasťou jej diela. Hrala mnohé roly, milovala ženy a svojou androgýnnou krásou zneisťovala i uchvacovala mnohých, medzi inými i Thomasa Manna. (Mimochodom, i tomu sa v Eskorte ujde špeciálna reality šou.)

A hoci Annemariin manžel „miloval mužov a ona ženy“, tvorili nekonvenčný manželský pár. Práve biografie Annemarie Schwarzenbachovej, tohto „spustnutého anjela“ (podľa Thomasa Manna), sa stali intertextovým zdrojom na tvarovanie príbehu o rodine hrdinu románu. Stará mama, podobne ako Annemarie, rada šoférovala, napokon, auto bolo významným symbolom slobody. Jej krása ju predurčila na úlohu múzy, precestovala mnohé krajiny, fotografovala.

Michalov otec stretol v práci „Hanu, moju neskoršiu matku, ženu s nádhernou tvárou nepokojného anjela, lesbu nemeckého pôvodu“. 
Na prvý pohľad sú texty Michala Hvoreckého obsahovo a nezriedka i formálne až nutkavo určované svetom, ktorý zvykneme považovať za vzdialený od literatúry. Preto je užitočné si uvedomiť ich spojenie so svetom literatúry – od kyberpunku po takéto konkrétne „vyznanie“.

Na pozadí stále prítomnej záplavy hrnúcej sa z internetu, ktorá je očividne pre autora relevantnou súčasťou životnej skúsenosti jeho generácie, je jeho zaujatie pre „obyčajné“, neblikajúce, nebzučiace rozprávanie príbehov nevšedné. Pre fascináciu možnosťami jazyka je príznačná i viera v schopnosť jazyka vytvoriť pre hrdinu paralelný svet: „Zachránil ma nemecký jazyk.“

Predchádzajúci román Michala Hvoreckého Plyš vyšiel v nemeckom preklade pod názvom City a zaznamenal značný ohlas, v ktorom sa striedali kladné až superlatívne hodnotenia s kritickými reakciami. Jeden z recenzentov vníma kritiku konzumu ako nedôslednú a poukazuje na skutočnosť, že či autor chce, alebo nechce, stáva sa nielen obeťou, ale aj páchateľom konzumu. Môžeme si položiť otázku, či to nespôsobuje i samotná „matéria“ románov. Či nie je práve ona na vine, že sa aj niektoré pasáže Eskorty nebezpečne posunuli k ľahko konzumovateľnému gýču, tu sa už totiž autor vždy lacným riešeniam nevyhol.

Jedným z hlavných zdrojov napätia rozprávania je spochybňovanie binárneho rodového heterosexuálneho poriadku. Hrdina vyvoláva ako dieťa v mužoch zneistenie,pokiaľ ide o jeho príslušnosť k pohlaviu. Chcel by patriť „k neutrálnemu rodu, keby taký existoval“, lebo „slovo chlap som znenávidel“. Životný štýl rodičov ho konfrontuje s hraním a prehrávaním ženských a mužských rolí. Keď sa rozhodne, že si bude zarábať poskytovaním sexuálnych služieb, stáva sa z neho jednoznačný „chlap“: „Sebavedome som pred ženy predstupoval nahý.“

Drzo nastoľovanú priechodnosť mužskosti a ženskosti či heterosexuality a homosexuality nahrádza po prvej časti heteronormativita, ktorá v podobe sexuálnych služieb i následného vzťahu produkuje i banálne momenty, čo majú ďaleko od kultúrnokritického gesta vytvárajúceho – i dejový – oblúk románu. A zasa sme pri vplyve matérie.

Lenže román pokračuje. Jeho obálka posiata ženskými menami (že by ich naozaj bolo 1213?) síce umiestňuje ponúkané ťažisko do „škandalóznej kariéry“ hrdinu, no dôvody na čítanie sa môžu rôzniť. 
Napriek tomu, že hromadenie a istá nedôslednosť použitých motívov často prevyšujú možnosti ich rozprávačského zúročenia, verím, že si najmä mladšia čitateľská generácia nenechá ujsť román od autora, ktorý dal Bratislave metro a samozrejmé postavenie veľkosvetsky unudeného mesta. I keď ho napokon silou svojich pocitov zbúra. O tom už v knihe. Okrem iného sa z nej vďaka insiderskej perspektíve dozvedia o socializme určite viac, než im môže odovzdať generácia ich rodičov či prarodičov.

SME, 17. 6. 2007

Eskorta