Neprocitnu tady, až na jiným světě

Egon Bondy zomrel 9. apríla 2007 v Bratislave.

Mimoriadne spletitý Bondyho život a jeho rozsiahle dielo  sa bude v najbližších rokoch isto zaznamenávať a interpretovať z mnohých aspektov. Ja sám som ho poznal dvojako. Bol som jeho vášnivým čitateľom a v posledných jedenástich rokoch jeho života – moje prekvapenie nemohlo byť väčšie – aj jedným z jeho priateľov.

Bondy do bodky napĺňal charakteristiku kontroverzného človeka aj autora, ktorý sa už v pomerne mladom veku stal literárnou postavou aj mestskou legendou, pričom mýty o vlastnej osobe rád šíril aj podporoval. So svojím typickým čiernym humorom a sebairóniou dokonca aj vlastnú smrť mnohokrát umelecky inscenoval, napríklad v utopickom románe o hľadaní pozemského raja Invalidní sourozenci, alebo v epitafoch, z ktorých viaceré zľudoveli.

Bondy, hoci v posledných troch rokoch života čoraz väčšmi sužovaný zhoršujúcim sa zdravotným stavom, sa stal nadšeným, ale aj kritickým Bratislavčanom. Prednášal na univerzite dejiny filozofie, organizoval domáce počúvania hudby, hosťoval v divadelnom predstavení Hráči, spieval urbánny folk s orchestrom Požoň Sentimentál, chodieval do filmových klubov, do opery, na prechádzky do parku v Rusovciach, alebo len tak sníval, čo mal ako presvedčený surrealista hádam najradšej zo všetkého.

Rád ma na svoje prírodné aj kultúrne cesty brával so sebou – dovtedy som si nevedel ani len predstaviť, že sa môžu dvaja ľudia takého rôzneho veku a s takými rôznymi životnými príbehmi natoľko zblížiť.

Praha mu veľmi chýbala, no jeho konflikt s Václavom Havlom a nespokojnosť so smerovaním českého štátu po roku 1989 vyústili do rozhodnutia odsťahovať sa z rodiska. Navyše sa jeho milovaná Nerudova ulica zmenila na autostrádu globálneho turizmu.

Syn armádneho generála vyrastal bez matky, zato v privilegovanom prostredí a blahobyte. Od tinedžerských rokov presvedčený marxista nesúhlasil s diktatúrou po roku 1948, čo ho priviedlo do opozície voči režimu aj na úplný okraj spoločnosti a do materiálnej núdze. Toto obdobie spracoval v strhujúcej autobiografii Prvních deset let, ktorej plánované pokračovania, žiaľ, už nestihol dokončiť. Ako pendant socialistického realizmu vytvoril realizmus totálny, ktorého radikálnosť určila ďalšie smerovanie jeho tvorby.

V šesťdesiatych rokoch ako filozof úspešne pôsobil v akademickom prostredí, no o dekádu neskôr sa jeho zásluhou zrodil underground, nekompromisná odpoveď skupiny umelcov na takzvanú normalizáciu pomerov. Keď jeho básne zhudobňovala najvýznamnejšia česká rocková skupina svojej doby The Plastic People of the Universe, dosahovala jeho popularita v opozičných kruhoch kult. Väčšina spoločnosti ho však vôbec nepoznala, alebo ak, tak len ako negatívny príklad triedneho nepriateľa s charakteristickými dlhými vlasmi a hustou bradou.

plastic_peopleMnohí Bondym pohŕdajú pre spoluprácu s tajnou políciou. Na rozdiel od väčšiny ostatných však svoju slabosť priznal, a snažil sa minimalizovať škody. Pre dlhý zástup ľudí, ktorí ho poznali bližšie, a ktorým roky nezištne pomáhal (Milan Hlavsa, Jáchym Topol, Petr Placák), vrátane autora týchto riadkov, to však hodnotu jeho života a diela neznižuje. Bondy sa tešil z toho, keď provokoval, prejavoval sa ako maoista v socialistickom Československu a komunista v období, keď sa nosil obdiv k turbo-kapitalizmu.

Podľa mňa bol Bondy najlepším českým spisovateľom dvadsiateho storočia, tvorcom originálnym a nekonvenčným, tak ako Ladislav Klíma, Jakub Deml či Ivan Jirous. Hoci jeho práca určite utrpela nadprodukciou, prózy Afghánistán, Nový věk, Leden na vsti či Nepovídka a básnické cykly Pražský život, Nesmrtelná dívka, Naivita a Kádrový dotazník už patria do kánonu stredoeurópskej literatúry.

V súvislosti s jeho dielom sa teraz obávam hlavne jednej veci. Bondy, ktorý väčšinu života publikoval v samizdate, sa ani po roku 1989 poriadne nestaral o svoje autorské práva, často menil vydavateľov, s ktorými – čo je u nás, žiaľ, bežná prax – neuzatváral štandardné zmluvy. Správcom pozostalosti by som odporúčal nájsť kvalitného, najlepšie zahraničného agenta, aby to nedopadlo ako v prípade Dominika Tatarku, ktorého medzinárodné uznanie sa stáva čoraz nepravdepodobnejším. Schválne skúste zájsť do kníhkupectva a kúpiť si Démon súhlasu, jednu z najlepších próz, aké boli v slovenčine napísané.

Bondy aj v Bratislave veľa písal. Z nahovorených magnetofónových kaziet som prepísal a poslovenčil jeho vydarenú novelu Epizóda ’96, čo trvalo tri mesiace, oveľa dlhšie, než som predpokladal. Novému bydlisku sa venoval aj vo viacerých ďalších textoch.

Do bytu na Laurinskej 21 som mu nosil knihy mojich obľúbených autorov Williama Gibsona a Neala Stephensona alebo japonskú mangu, čo ho nadchlo pre cyberpunk. Bondy odjakživa rád používal na šírenie svojich myšlienok a diel metódy populárnej kultúry. Aj spolupráca s Plastic People sa mu osvedčila a zapísala sa k najvydarenejším dielam stredoeurópskej rockovej histórie. V knihe Cybercomics zámerne využil postupy science fiction a predostrel svoj aktuálny názor na svetové politické dianie.

Jeho rozhľad v súčasných trendoch ma vždy znova prekvapoval. Keď som mu odporučil prečítať Gibsonovho Neuromancera, nadšený mi ho vrátil s tým, že je to kreatívne rozvinutie tvorby Thomasa Pynchona a strčil mi do ruky Dražbu série 49. Keď som pustil výber novej ambientnej hudby, prehrabal sa vo svojich platniach, a vytiahol tri elpéčky Briana Ena, ktoré si pred tridsiatimi rokmi kúpil v Londýne.

Do poslednej chvíle pracoval na doplnkoch k rozsiahlym Poznámkam k dejinám filozofie. Rád sa stretával s výtvarníkmi, filozofmi a hudobníkmi, v ktorých ako úžasný rozprávač nachádzal vďačných poslucháčov. Na sklonku života sa dočkal aj zobrazenia v českom komikse, ktorý sa končí záhadnou i humornou vetou: „Ontológia dáva za pravdu šamanom a čarodejniciam“.

Mimoriadnym spoločným zážitkom bola návšteva Debussyho opery Pelléas et Mélisande, ktorá ma znova priviedla k vášni pre tento žáner. Silno na mňa zapôsobil aj rozhovor v jeho bývalom pražskom byte na Nerudovej 51.

Jednu z najkrajších spomienok mám však na náš výlet do Domu kultúry Dúbravka na film Vrana (The Crow). Odviezli sme sa uprostred leta z centra električkou číslo päť, on s neodmysliteľnou igelitovou taškou v ruke. Sedeli sme v poloprázdnom a hrozne ozvučenom kine. Bondy reagoval nadšene, hlučne, spontánne, vykrikoval, mával rukami, a ako zvyčajne, potom film ešte niekoľko hodín dopodrobna rozoberal.

Veľa som rozmýšľal, ako bolo možné, že sme sa vôbec zblížili. Možnú odpoveď som našiel v Bernhardovom románe Rúbanie lesa. Rozhorčenie: „Mám dojem, že v istom úseku svojho života som svoj záujem smeroval na starých a veľmi starých ľudí, na nich som sa orientoval viac ako na mladých, viac som vyhľadával kontakt so staršími, nie s mladými, aj som so starými a veľmi starými trávil vždy viac času, ja sám som bol vtedy mladý, stelesňoval som mladosť, nie starobu, preto ma zaujímala staroba, a nie mladosť.“

Na tejto fotke spolu predstavujeme jednu z jeho najlepších kníh, memoáre Prvních deset let, v bratislavskom kníhkupectve Artforum v roku 2003.

Nechce sa mi veriť, že o Bondym už musím písať v minulom čase. Jeho priateľstvo a podporu považujem za nečakaný a mimoriadny dar, ktorý som v živote dostal, a za ktorý mu veľmi ďakujem. Moja zaviazanosť voči nemu je väčšia, než tu dokážem vyjadriť. Keď naňho spomínam, často si v mysli opakujem jeho asi najslávnejší verš: „Neprocitnu tady, až na jiným světě“.

Prečítajte si aj: Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Čo pre mňa znamená hudba

Prvé spomienky sa mi spájajú s hudbou. Asi všetko, čo robím, silno ovplyvnila moja rodina, ktorú tvoria vyvážene vedci a hudobníci. Môj strýko pôsobil ako prvý trumpetista vo filharmónii, moji bratranci hrali na husle, na flautu a na klavír. Aj mnohí ďalší príbuzní muzicírovali, niektorí aj profesionálne.

Koncertné sály a nástroje som čiastočne poznal od malička. No ako pri väčšine ostatných vecí, aj dnešnú vášeň k počúvaniu hudby som si vypestoval sám a až oveľa neskôr. Vtedy mi to celé pripadalo trocha vynútené autoritami, a možno aj preto sa mi to občas protivilo.

Mám v umení rád priepustné hranice. Som typ človeka, ktorý ide rovnako rád do techno klubu ako do sály filharmónie, podobne ako rád čítam súčasných autorov, ale aj stredovekú prózu. Nepáči sa mi lineárne chápanie vývoja kultúry, bližší mi je pohľad na hudobné, dramatické či literárne texty ako obrovskú funkčnú databázu, ktorá je živá a prístupná pre záujemcov a používateľov, či už na samplovanie, citovanie, remixovanie – jednoducho, je to podľa mňa materiál, s ktorým sa dá vždy znova pracovať. Sám to vo svojich prózach niekedy robím.

Možno to vyznie zvláštne, ale najväčší vplyv na to, kým som sa stal, mala začiatkom 90. rokov tanečná scéna, najmä house music. Bol som vtedy tínedžer a tá radikálna, repetitívna hudba, to nové hnutie, vtedy undergroundové, mi dodalo odvahu písať tak, ako som chcel.

Bolo to prvý raz, keď som začul hlas svojej generácie, odchovanej v mediálnom svete, tvorbu ľudí, ktorí žijú obklopení technológiami a novými komunikačnými prostriedkami. Čiastočne som určite vnímal len ilúziu, ale aj tá sa mi videla dôležitá. Bol to rovnaký svet odcudzenia, aký som vtedy poznal na vlastnej koži.

Neskôr, počas štúdia estetiky, ma veľmi ovplynili skladatelia a teoretici Jozef Cseres a Július Fujak, ktorí mi povestne otvorili uši pre úplne novú hudbu, najmä pre tú súčasnú, a za veľa im vďačím.

V roku 2000 som spolu s Tiborom Holodom, dídžejom a  dramaturgom, založil hudobný festival Wilsonic, ktorý sa spočiatku špecializoval najmä na ambient a modernú elektronickú hudbu. Prvé tri ročníky sme robili spolu, potom som od projektu odišiel, pretože mi časová zaneprázdnenosť už neumožňovala venovať sa mu naplno. Dnes funkčnému a úspešnému festivalu občas pomáham ako autor písaním tlačových správ a profilov účinkujúcich, alebo propagáciou v médiách. Som jeho najväčší fanúšik.

Vo svojom prehrávači rád miešam žánre. Bežne sa tam v priebehu dňa vystriedajú Antony & The Johnsons, Gang Gang Dance, Edgar Varese a Laurie Anderson. No priznám sa, jeden hudobný žáner začínam v uplynulých rokoch vyzdvihovať – operu. Má obrovskú budúcnosť a fascinuje ma čoraz viac.

Pred dvma rokmi som v Hamburgu videl Monteverdiho Orfea vo veľmi nekonvenčnej réžii. Antickí hrdinovia boli ľuďmi dneška, ktorí sa hrali doslova každý na svojom piesočku a v smútku cynicky nešetrili nikoho, členov komorného orchestra nevynímajúc. Na pódiu stál dokonca aj elektrický gitarista s pohybmi hodnými divokého punkera. Pritom všetky noty zostali pôvodné.

Hoci tým udivujem mnohých vo svojom okolí, nehanbím sa povedať, že mám veľmi rád opery Richarda Wagnera. Dokonca som v Nemecku trocha putoval po jeho stopách a chystám sa na to aj naďalej. Mojim snom je zažiť raz festival v Bayreuthe, no zatiaľ je to pre mňa finančne neprístupné. Ešte stále jeho dielo objavujem, určite to potrvá riadne dlho, a zakaždým sa spoľahlivo dostavuje fascinácia a katarzia.

Do bratislavskej opery chodievam iba počúvať, pozerať sa, žiaľ, väčšinou nie je veľmi na čo. Udalosťou sezóny, a oprávnene, bolo, keď nemecký režisér uviedol kópiu svojho predstavenia Eugena Onegina spred trinástich rokov z Lipska. No aby som nebol nespravodlivý, napríklad Rusalka a Alcina v repertoári boli bez komplexov porovnateľné s tým najlepším, čo som videl na európskych javiskách.

Asi aj ľudia s obrovskými archívmi cédečiek určite majú niektoré najmilšie, ktoré počúvajú častejšie než ostatné. U mňa sú to, pokiaľ ide o modernú klasiku, rozhodne Olivier Messiaen: Kvarteto pre koniec času a Henryk Górecki: 3. Symfónia smutných piesní. A z popu Nick Drake, Patti Smith, CocoRosie, The Smiths, Arcade Fire, John Cale, Squarepusher, This Mortal Coil alebo Stephen Malkmus.

Romain Rolland v roku 1905 v článku Francúzska hudba a nemecká hudba napísal: “Nemyslím si, že by bolo pre umenie horšie nešťastie než neusmernený nadbytok umenia… Je úžasné rozšírenie hudobnej kultúry v Nemecku za posledné storočie úmerné umeleckej tvorbe? … Hudobné Nemecko sa už-už topí v záplave hudby.”

O sto rokov neskôr je ešte oveľa ťažšie udržovať si v množstve nových nahrávok prehľad. Ale nestresujem sa, jednoducho počúvam hudbu, ktorú mám rád a ktorá ma inšpiruje.

Presnejšie ten zážitok vyjadril Augustín vo svojich Vyznaniach:  „Kolíšem medzi nebezpečnou zmyslovou slasťou a vyskúšaným blahodarným pôsobením.“

Svet popkultúry druhýkrát

Recenzia knihy Lovci & zberači

Od svojho debutu v roku 1998 sa Michal Hvorecký stal nielen kultovým autorom mladej generácie a jedným z najprekladanejších slovenských autorov (Poľsko, Česko, Nemecko, Taliansko), ale aj autorom, s ktorým si poradila iba časť slovenskej kritiky a ktorého potencie vo vzťahu k literárnemu vývinu ešte zďaleka nie sú zrátané. Michal Hvorecký je totiž fenomén, ktorý začiatok nového tisícročia a s tým spojenej éry technológie a konzumu pozná nielen z kníh, ale takpovediac z autopsie.

Svet značiek, tovarov a mediálnej manipulácie je jeho svetom a ak dokázal z neho urobiť hrdinu svojich próz, tak treba povedať, že sa to doteraz nepodarilo ani jednému slovenskému autorovi v takej miere a s takou dávkou talentu, ako práve jemu. Pritom je Hvorecký veľmi dobre zorientovaný v literárnej fikcii, i v tom, čo sa nazýva sci-fi či fantasy literatúrou. Do slovenskej literatúry vtrhol aj s čímsi netradičným – s čítavosťou inšpirovanou žánrami tzv. populárnej literatúry, ktorú však ani zďaleka nekopíruje, ale jej podnetom dáva obsah adekvátny svojej intelektuálnej úrovni a svojskému videniu súčasného sveta. Jeho knihy sú intelektuálne i pocitovo mnohorozmerné a otvorené viacerým čitateľským vrstvám.

Celkom iste to platí o jeho v poradí druhej knihe Lovci & zberači – popri svojom obsahu je i výsledkom nového prístupu k tvorbe knihy a jej funkciám. Kniha obsahuje päť próz (Nové médium, Berlin, Prvé víťazstvo supermarketov, Najhorší zločin vo Wilsonove, Brand Party), ktoré sa vyznačujú ľahkou vetou, ale o to komplexnejším záberom.

Každá z próz má svoj pútavý príbeh plný „technologických“ podrobností. Keď už nie v inom, tak už v tomto prepojení možností fikcie a faktografie možno vidieť Hvoreckého talentované novátorstvo. Ich hodnota je však nepochybne v precíznom intelektuálnom prieniku do problematiky konzumnej spoločnosti, popkultúry a masovej manipulácie.

Hvorecký sa v týchto sférach pohybuje s ľahkosťou dôverného znalca, ktorý sa zrejme nevyhne kritickým pohľadom ani priamym konfrontáciám osobnosti a masy. Jeho kniha aj po rokoch od jej prvého vydania nesie v sebe potenciál osloviť čitateľa, ale aj klásť naliehavé otázky o smerovaní našej civilizácie.

Pavol Bisaha, Knižná revue 23/2006

lovci_zberaci

Kniha a jej reklamná kampaň

Autorská poznámka Michala Hvoreckého k druhému vydaniu knihy Lovci & zberači

Keď som pred zhruba desiatimi rokmi začínal publikovať prvé poviedky v obskúrnych fanzinoch science fiction, zo všetkých strán som počúval, že knihy sa medzi mladými ľuďmi čítajú čoraz menej, preto zrejme čoskoro definitívne zaniknú. V médiách sa o mojej generácii rozprávalo najmä ako o beznádejne povrchnej a ignorantskej, ktorá nečíta beletriu, víkendy trávi na parties, pozeráva MTV a hráva počítačové hry.

Priznám sa otvorene – totálne ma to štvalo. Knižky ma bavili asi od trinástich rokov najviac zo všetkého, kupoval som ich, zbieral a čítal, pričom väčšina z mojich priateľov sa správala podobne. Samozrejme, popri tom som trávil víkendy na parties, pozerával MTV a hrával počítačové hry, no bez kníh, bez čítania a neskôr bez písania som si nevedel predstaviť život.

Keď som v roku 2001 dokončil rukopis knihy Lovci & zberači, prirodzene, chcel som, aby si ju prečítalo čo najviac mladých ľudí. Ale ako ju k nim dostať? Alebo, ak chcete, ako im ju predať?
V tom období som intenzívne spolupracoval s dídžejom a grafickým dizajnérom Tiborom Holodom, ktorý sa stal aj autorom obálky a sadzby prvého vydania knihy Lovci & zberači.

Spoločne sme roku 2000 založili hudobný festival Wilsonic a pripravovali sme aj iné projekty, ale predovšetkým sme neustále diskutovali a hádali sa o nových nahrávkach, knihách či dizajne – a o reklame. Spájalo nás presvedčenie, že hoci reklama rozhodne nie je umením, medzi ňou a literatúrou je odjakživa blízky vzťah.

Keďže sme s ňou už mali pracovné skúsenosti, zároveň sme verili, že reklama nemusí byť nudná, otravná a prehliadaná, a na druhej strane ani drahá, hlavne vďaka nášmu vtedy najobľúbenejšiemu médiu – internetu. V tom čase strednú Európu zaplavila vlna štadiónových tanečných parties, ktoré navštevovali tisíce ľudí. Tieto akcie sme Tibor aj ja dôverne poznali, on spoza dídžejského pultu, ja z parketu.

Na začiatku kampane pre knihu Lovci & zberači bolo naše presvedčenie, že reklamu pre tanečnú party si mladí ľudia určite všimnú a zapamätajú ľahšie ako oznam o novej knižke. Navyše novela Brand Party si svojím obsahom priam žiadala propagáciu formou hudobnej akcie. Keďže skutočná podoba Brand Party je v našich podmienkach nerealizovateľná – „knižná“ B. P. sa veľkosťou podobala berlínskej Love Parade – zostala nám posledná možnosť: fiktívna party…

webdesktop

Sami sme sa stali vlastným klientom a slobodne sme pripravovali stratégiu pre jednotlivé časti propagácie. Všetky vizuály Brand Party realizoval Tibor Holoda na základe vlastného návrhu obálky Lovcov & zberačov. Dohodli sme sa, že charakteristiky chystanej Brand Party, ktoré sa vyskytnú v tlačových správach, sa musia presne zhodovať s knižnou predlohou, aby sa nijaký príslušník cieľovej skupiny nemohol cítiť podvedený. Za promotéra sme „ustanovili“ Oscara Randersa, ktorý v texte naozaj vedie tím agentúry Randers Promotion. Takýto „organizačný“ postup si však vyžadoval dokonalé utajenie, pretože priskoré prezradenie by celý žart pokazilo.

Do celej veci sme zasvätili iba šesť ľudí z nášho pracovného okolia a z médií. O skutočnej podobe Brand Party nič nevedeli ani naši najbližší priatelia a príbuzní. Zato informácie o samotnej akcii sa v médiách množili. Počas prvej časti kampane sme uverejňovali tlačové správy na troch najúspešnejších webstránkach pre mladú generáciu. Zaregistrovali sme doménu http://www.brandparty.com a kde sa len dalo, tam sme na banneroch verejnosti prezentovali slogan celej akcie: Sleduj web!

O Brand Party bolo čoskoro známe takmer všetko okrem miesta, kde sa uskutoční. To malo byť oznámené až v deň konania. Lokácia a konkrétny zoznam účinkujúcich museli zostať do poslednej chvíle tajomstvom, no globálne známy organizátor Oscar Randers garantoval, že uspokojení budú všetci.

Informácie o „akcii úplne nového typu“ okamžite vzbudili v Čechách, na Morave a na Slovensku neporovnateľne väčší ohlas, než sme očakávali. Všetci populárni slovenskí promotéri sa nám sťažovali, že im nonstop vyzváňajú mobily – netrpezliví záujemcovia konečne chceli poznať presný line-up aj utajené miesto konania záhadnej akcie! Zakrátko sme publikovali ďalšie, ešte podrobnejšie novinky o akcii.

Kampaň sme realizovali s najnižším možným rozpočtom, skoro zadarmo, pretože priestor v internetových médiách sa nám podarilo získať bezplatne. Zaplatili sme iba okolo päť tisíc korún za niekoľko tisíc malých letákov, ktoré sme dali rozdistribuovať do klubov a kaviarní v Bratislave a okolí.

Za vrchol kampane s Tiborom dodnes zhodne považujeme rozhovor s Andym, „slovenským zástupcom agentúry Randers Promotion“ v relácii ClubLab na známom rádiu. O tom, kto ním bude, sme sa rozhodli okamžite. Keďže naše hlasy sa v éteri ozvať nemohli, oslovili sme slovenského herca Richarda Stankeho, známeho svojou záľubou v mystifikačných telefonátoch. V interview nič netušiaci moderátor kládol Stankemu otázky a „promotér“ pohotovo odpovedal podľa nášho vopred pripraveného scenára.

Potom už zostával do dňa D len posledný týždeň a my sme dúfali, že čoraz intenzívnejšia medializácia tajomstvo neprezradí. Počas záverečných siedmych dní sa na zúčastnených weboch objavovali titulné celostranové reklamy na Brand Party. Také veci dnes stoja majetok, ale vtedy to naozaj šlo dohodnúť jediným telefonátom so spriazneným prevádzkovateľom.

Niekoľkí ľudia, samozrejme, vďaka internetovým vyhľadávačom zistili, že „nie je všetko s promotérskym poriadkom“. Google ani Wikipedia síce ešte nejestvovali, ale aj tak sa dalo odhaliť, že sme doménu zaregistrovali na meno našej spoločnej firmy. Znalci však prijali našu hru a mlčali, za čo im spätne patrí úprimné poďakovanie, ako aj všetkým ostatným, ktorí tento projekt podporili.
Ráno 6. októbra 2001, v deň, keď sa kniha začala predávať v kníhkupectvách, sa vo všetkých zapojených médiách objavil celostranový oznam: „Brand Party sa koná… v knihe Michala Hvoreckého Lovci & zberači“.

frontpage

Odozva bola obrovská, reakcie veľmi rozdielne a kontroverzné, od nadšených až po zdrvujúce. Hlavne ľudia zo vzdialenejších miest, z Košíc, z Banskej Bystrice či z Olomouca zúrili, pretože si už kúpili lístky na vlak do Bratislavy a požadovali odo mňa vrátenie peňazí! Dodnes mám na harddisku uložené reakcie z diskusného fóra z jednej webstránky – je to desať husto popísaných strán, na ktorých sa brutálne miešajú pochvaly s vyhrážkami.

Najlepšie meradlo kvality každej reklamnej kampane odjakživa predstavuje jej efektívnosť. Na konferencii časopisu Trend označil komunikačný stratég Pavol Minár projekt Brand Party za jednu z najefektnejších kampaní roka, pretože pomohla rýchlo predať kompletný náklad knihy pri de facto nulových nákladoch. Na medzinárodnom stretnutí pedagógov Kinder zum Olymp v Hamburgu predstavili kampaň ako účinný príklad podpory čítania netradičnými formami. O takom čosi sme ani len nesnívali, keď sme s Tiborom v jeho prenajatej izbe projekt pripravovali, sklonení nad starým Macom, aké dnes už vidno iba v múzeách dizajnu.

Vtedy ešte neexistoval film Český sen, kampaň na Volkswagen s Miss Helgou ani reklamné priestory na blogosfére a časopis Adbusters ešte nepredával vlastné korporátne topánky. Možno preto ja, a obávam sa, že aj Tibor, cítime za touto érou čoraz silnejšiu nostalgiu.

lovciasberaci_obalka

Fotosenzibilný spúšťač

Poetka Mila Haugová recenzuje Plyš

„Tráva navôkol, v ktorej jemne syčal hmyz, bola zamatová zaliata slnkom, poddajná a hladká ako zviera.“ (M. H.)

Hebrejská tradícia pozná dva aspekty chýbania zastúpené dvomi púšťami, obidve vychádzajú jedna z druhej. Púšte: „srdce každej veci, v jej srdci každá vec.“ Jedna sa volá Chemama, je to zúfalstvo a skaza, záhuba, druhá je Midbar, nie je púšťou opustenosti ale púšťou ako miestom neistôt a námahy. V súčasnosti je to dvojitá hra púšte a púšte mesta, kde nás môže stretnúť záhuba, skaza a zúfalstvo. V meste sa môžeme správať tak akoby sme boli na púšti – akoby nás nikto nemohol vidieť, keď nás vidia všetci.

Dej románu Plyš – jeho priestor sa nachádza v krajinách, ktoré sú skoropúšťou a v meste City, ktoré sa stáva púšťou. Čas je zvláštny – osemnásť mesiacov života hrdinu Irvina Mirského na cestách krajinami polopúšte sa odohráva na asi piatich stranách knihy, potom akési intermezzo krátkeho životopisu a potom apokalypsa niekoľkých dní v City – v púšti mesta asi na dvesto stranách. Pre mňa je to dôležitý údaj, pre autora určite tiež. Ide tu o zámernú prácu s časom života a s časom románu, sekundy, odratávanie; 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, 0. Potom by mal začať niekde inde nový život.

Ak by niekto nevedel, tak skratka PT znamená prístrojová technika a práve sem do tohto vydavateľstva podľa jeho názvu Michal Hvorecký patrí. Ako spisovateľ seizmograf, EKG, Geigerov počítač žiarenia, RTG, Computerový tomograf alebo aj telegraf (s vyťukávaním tušených bodiek a čiarok, z ktorých sa na konci stanú slová.) Hvorecký je spisovateľ – prístroj, ktorý zachytáva a zaznamenáva akútne signály prítomnosti: rôzne závislosti, pornografiu, pedofíliu, katastrofickú možnosť zlyhania techniky.

Kniha Plyš v jedovato ružovosfarbenej obálke pod ktorou je muchotrávkovozelená tvrdá väzba – zodpovedá módnym farbám aj očakávaniam potencionálnych čitateľov. Farby ma netrápili, len trochu text na prebale, ktorý je viac-menej zavádzajúci, je asi trochu o niečom inom, citujem: „Fotograf Irvin odcestuje (neviem, ktorá cesta to má byť cestuje dvakrát), aby sa zotavil z nezvyčajnej závislosti (je to sledovanie a závislosť od porna na nete od trinástich rokov, keď ho predtým v jedenástich sexuálne zneužili a znásilnili jeho učitelia a vychovávatelia)…

V nemeckom veľkomeste sa v úplnej tme (v akomsi zvláštnom erotickom salóne) zblíži so ženou svojho života… (žena jeho života je závislá, už sa tak narodila, píše erotické reportáže a ich vzťah končí veľmi zle, je tvorkyňou pornografickej novinovej stránky pod menom Erika Erotická, inak sa možno volá Lina a je nádherná, len je manipulovaná a manipuluje.) „Šokujúci a zábavný, erotický a ironický“ – príbeh nie je natoľko šokujúci – je tu len zhrnuté všetko, čo sa k nám denne rôznymi kanálmi dostáva, len je to strhujúco napísané silným, čistým jazykom, ani som ten príbeh nečítala ako zábavný, ale skôr ako ohromujúci príbeh niekoho z generácie našich detí, ako porovnanie môjho sveta, ktorý sa usilujeme z posledných síl pre seba (moju generáciu) „zachraňovať“, ako kontrast života, o ktorom sa niekedy dozvedám len z takého skvelého fantazijno-pravdivého zápisu akým je Plyš.

Akoby tu bolo určenie nie minulého času ale zosilnená vízia budúcnosti s použitím všetkých dostupných aj krutých informácií o súčasnosti. S obavou myslím na to, že všetky vízie Julesa Vernea sa vlastne uskutočnili aj tie katastrofické aj krásna cesta na mesiac. V Plyši nie je žiadna krásna cesta na mesiac, je len možnosť poslednej záchrany pred závislosťou útekom od civilizácie do „iného sveta“ – príchod do neho ale začína tiež známym heslom „Plyš“.

Skutočné je to, čo chýba. Hlavný hrdina Irvin má všetky hendikepy, ktoré sú potrebné k závislosti: apnoe – možnosť náhlej smrti v spánku, je sirota obidvaja rodičia sa zabili pri autonehode keď mal hrdina jedenásť (tu je moja pomerne veľká výhrada proti výstavbe románu, autor si to trochu zľahčil, Irvin je sám, nikto ho nehľadá, nikto ho nepotrebuje, nikto sa o neho nebojí, nikto ho na odvykacích kúrach od závislosti nenavštevuje, nikto ho neľutuje, nehreší, nerozkazuje mu, závislosť má stopercentne otvorené dvere).

Druhý hendikep, chýbanie rodičov umožňuje vznik začiatku tragédie: vo výchovnom ústave a v škole chlapca zneužívajú pedofili. Chýba láska, porozumenie, akýkoľvek pozitívny kontakt, niekto Kto Pri Vás Stojí. Toto chýbanie je v knihe napísané s najväčšou možnou mierou empatie: malý chlapec „radiant boy“ zažíva „private end of the world“ – má možno nádej, že sa z toho dostane pomocou katarzie na konci knihy, kde je opísaný detský zážitok z prvého sexuálneho zneužitia.

Autor je úsporný a presný a to, že zážitok opisuje ako ambivalentný, je z psychologického hľadiska mrazivo presné. Myslím, že na záložke by malo byť spomenuté aj toto, aby čitateľ vedel a siahol po tejto knihe preto, lebo otvorila v slovenskej literatúre temnú a tabuizovanú tému. Čitateľ, ktorý sa vyzná v literatúre nebude autora stotožňovať s Irvinom, veď ani Lev Tolstoj sa nemusel hodiť pod vlak aby presvedčivo napísal záver Anny Kareniny.

Michalovi Hvoreckému sa Plyšom podarilo po predchádzajúcich ambicióznych a skvele napísaných poviedkach dostať sa k literárnemu útvaru, ktorý by som nazvala možno aj románom. Téma, postavy, jazyk, štýl písania sú veľmi kompaktné. Jazyk, ktorý Hvorecký brilantne ovláda slúži ako indikátor deja, nájdeme tu nesentimentálne a predsa básnické vety, jednou takou som začala recenziu a zároveň sa jazyk stupňuje až do brutálnych, odpudivo krásnych strhujúcich obrazov apokalypsy v City, bez elektriny a v sexuálnom ošiali.

Jazyk tejto prózy nie je ani v jedinom slove ani pred, ani za dianím, je s ním zliaty, slová tu balansujú na vysokom lane ako povrazochodec, ktorý presne vie o riziku svojho počínania. Hvorecký píše o pornografii, erotike, telesnosti a pedofílii jazykom, ktorý je na najostrejšej hrane, ale hrana sa nikdy neprevráti – kryštálová kocka jazyka vo vratkej rovnováhe jediného bodu, nesmierne potrebný autorský odstup a reflexia písaného.

Je to ilúzia, keď si myslíme, že v pohybe niekam ľahšie znesieme, to čo musíme znášať. Hlavnú postavu Irvina by sme mohli prirodzene zaradiť k chovancovi Törlessovi, Holdenovi, ktorý chytá v žite alebo k mnohým mladým hrdinom súčasnej veľmi rôznorodej nemecky písanej prózy.

Michalovi Hvoreckom máme, od začiatku jeho publikovania, prozaika, ktorý sa bude môcť úspešne zaradiť k súčasným mladým prozaikom európskej úrovne, vzhľadom na jeho vek je to nádejné.
Možno je to neskromná požiadavka od čitateľky a kolegyne, ale rada by som si raz prečítala román Michala Hvoreckého z rodinného prostredia, kde bude mať hlavná postava možno aj minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Príbeh so silným pocitom čistoty. Príbeh, ktorý nebude o estetike miznutia ale o estetike trvania. Alebo možno ďalší príbeh patriaci do ríše Prístrojovej Techniky, príbeh o prudkom rozvoji, ktorý možno zanikne, zmizne, skončí zmiznutím vedomia? Alebo príbeh destabilizovaného okamihu? Alebo príbeh o ničote prázdnych vecí ? Možno spisovateľ na osemnásť mesiacov zmizne a zjaví sa s novým románom.

Plyš je veľmi dobrá kniha. Teším sa na ďalšiu, tá bude musieť preskakovať latku vysoko, aby bola iná a postúpila na vertikále vývoja špirálovito vyššie.
Začala som citátom z knihy, skúsim tak aj skončiť, vetami presného pozorovateľa:

„Objal som tento prelud ženy. Zľahka som jej stlačil dlaň a ukazovákom prešiel po brade. Pod kožou akoby som pocítil neznáme, celkom slabé chvenie, ktoré však zosilnelo. Tak dávno som sa nedotýkal ženského tela, že keď som vnímal jeho hladké, oblé plochy, telom mi prebehla triaška. Bola to dobre stavaná žena, nijaké tintítko. Jasne som vnímal každý jej posunok. Elegancia gest, celé jej správanie a pohyby iba zostrovali prudkosť, ktorú som pociťoval. Akoby nemala nijaké vnútro, iba povrch.“

To chýbajúce je vždy na samom dne. Pamäti. Nás. Toho druhého. Odkrytie záhybov. Zažiť ten jeden jediný okamih. Toto architektonické odkrývanie archeologických vrstiev. Tela. Duše. Chýbajúce rituály. Dotyky. Možno aj láska. Sexuálny akt ako malá krátka smrť. Nekontrolovaný prechod do transcendencie. Vrstvy v nás múdrejšie ako my. Bezvedomie vedomia. Rýchle zobudenie. Existencia na okraji viditeľného. Kde sa ešte pohybujeme. Testujeme svoj autizmus. Ako fotosenzibilné spúšťače.

11. 1. 2006

plys

Vítejte ve Wilsonově

Recenze knihy Lovci & sběrači

Multikulturalistické koncepty vznikaly i podstatně dřív než v dnešních napjatých dobách. V roce 1918 dokonce na pár týdnů podobný koncept ovládl i slovenskou metropoli Bratislavu. Na počest tehdejšího prezidenta nejdemokratičtějšího státu Woodrow Wilsona přejmenovali zastupitelé město na Wilsonov či Wilsonstadt a podle nových zásad začali spokojeně žít.

A právě do světa „jiného“ Slovenska můžeme nakouknout prostřednictvím slovenského spisovatele Michala Hvoreckého, jemuž v těchto dnech vychází česky povídková sbírka Lovci & sběrači.
Tvoří ji pět propracovaných povídek s tématy ve středoevropském kontextu zcela výlučnými. Kyberpunkově pochmurná vize závislosti na sitcomech Nové médium a dekadentně lascivní příběh modelky a jejího agenta Berlin v podstatě navazují na to dobré, co Hvorecký začal ve své první povídkové sbírce Silný pocit čistoty.

Akční tempo i děj, galerii ikon popkultury a mezižánrových odkazů, čas posunutý pro lepší nadhled trochu dopředu. Jen elegance, s jakou se Hvorecký pohybuje ve vodách sci-fi devadesátých let minulého století, je v jeho druhé povídkové sbírce snad ještě vybroušenější.

Povídka První vítězství hypermarketů už znamená posun k mnohem současnější poloze. To, co se jeden z proroků kyber generace Douglas Rushkoff snaží doložit ve své investigativní knize Manipulativní nátlak, Hvorecký sděluje sevřeněji, hysteričtěji, pomocí fikce, ale stejně srozumitelně: Korporace udělají všechno pro to, aby nám prodaly svoje zboží. A pokud to jednou přeženou, možná že se kvůli nim všichni sežereme. Nebyl by to však Hvorecký, kdyby se spokojil pouze s popisem „korporativního“ Zla.

V nejdelší a podle reakcí i nezdařilejší povídce Brand Party si bere na paškál taneční scénu plnou zarytých antiglobalistů a výstředních raverů. Právě Brand Party obsahuje snad všechny rysy Hvoreckého tvorby, která z něj dnes činí nejprodávanějšího slovenského autora s kultovním postavením mezi mladou generací. Dokáže hovořit o dnešním světě nejen s bravurou sečtělého vzdělance, ale především s naprosto nezaujatým nadhledem, který hloupější recenzenti zaměňují za cynismus. Hvorecký se však dnešního světa neštítí, jen ho vidí podstatně složitější než aktivisté či korporativní pisálci.

A nakonec třešnička. Je jí samozřejmě povídka Nejhorší zločin ve Wilsonově, odehrávající se ve výše načrtnutém prostředí „alternativní“ Bratislavy. Povídka byla psána původně pro „zombie“sbírku sdružení Rigor Mortis Je dobré být mrtvý a tak se značně odlišuje od Hvoreckého stylu i výběru témat. Tento „metafyzický horror“ tak můžeme brát jako exaktní důkaz Hvoreckého řemeslné zručnosti. Dávky napětí a akce jsou tu správně rozděleny, detektiv balancuje na pomezí typů Phil Marlowe a Exorcista a povídka má dusnou atmosféru, skvěle fungující v důvěryhodně líčeném prostředí.

Hvoreckého stojí za to číst, rozhodně však neprohloupíte, i když budete sledovat jeho neliterární činnost. Wilsonstadt totiž ožívá i v dnešní Bratislavě a to v podobě unikátního festivalu Wilsonic. V minulých letech se na festivalu, zaměřeném podle slov organizátorů na „advanced pop“ či digitální hudbu, představila například islandská skupina Gus Gus či britský experimentátor Max Tundra. Pokud pojedete na festival vlakem, vezměte si sebou na čtení Lovce & sběrače.

L. P. Fish, Reflex, 10. 12. 2003

lovciasberaci_obalka