Od 17. novembra „zadarmo“

Vybrať dátum 17. november pre štart cestovného zadarmo – to je aj na súčasné vládne pomery mimoriadne krutá irónia, či skôr nehorázna drzosť. Symbolickejší dátum na definitívny odklon Slovenska od slobodného trhu a spravodlivej súťaže sa v kalendári jednoducho nájsť nedal.

Sotva sa garnitúra dobabrala v čoraz väčšom paškvile menom Ústava – a po mesiacoch márnenia času „rokovaniami“ u nás zakázala neexistujúce veci: sobáše gejov a vývoz vody – tak sa obrátila k vláčikom.

Železničná spoločnosť Slovensko patrí dlhodobo k najkorupčnejším firmám u nás, ani nehovoriac o Cargu, čo je Gorila na koľajach. Napriek dotácii takmer dvesto miliónov eur ročne sa na väčšine tratí bojím vstúpiť na záchod, aby som nedostal infekciu a neomdlel od smradu. Naše vagóny patria k najstarším a trate i rušne k najpomalším v Európe.

Železničná_spoločnosť_Slovensko_logo

Verejný dlh SR toho roku prekročí polovicu HDP. To je najviac v dejinách krajiny. Toto nové „zadarmo“ nás vyjde mimoriadne draho. Odhady hovoria, že opatrenie bude stáť desiatky miliónov eur, ale keďže my sme tu doma, nákupy starých českých vlakov sa určite podarí vyšplhať až na sumy za nové TGV.

Za tie peniaze by sa celá SAVka mohla zmeniť na popredné svetové výskumné centrum a stovky učiteľov by mohli zarábať aspoň toľko ako výpravcovia. Ani nehovoriac o autobusároch, ktorí sa teraz – istoty! – môžu v nejednom regióne rovno hlásiť na Úrade práce.

Samozrejme, mnohí voliči sa budú radovať, lebo akože ušetria. Ale na každom „nulovom lístku“, nádherne výstižnom novotvare Ficovej vlády, by malo byť verzálkami napísané, že chýbajúce číslo zaplatia ich deti a deti ich detí.

ČSSR dostal na kolená aj vysoký štátny dlh. Lenže kto mohol 17. novembra 1989 tušiť, akí neuveriteľne nezodpovední a populistickí vládcovia budú rozhodovať o plytvaní verejnými financiami presne o dvadsaťpäť rokov neskôr.

17. november: Čo by bolo keby

Ako by to asi dopadlo, keby už v novembri ´89 existoval Facebook? Na podujatie “Ideme zmeniť režim v tejto krajine” by sa prihlásilo 20 000 ľudí, ale na námestie by naozaj prišlo 200. V internetových diskusiách by organizátorom do sýtosti vynadali, vysmiali by ich, alebo by hneď dokázali, že to sú aj tak židia a vlastizradcovia a ide im iba o vlastný prospech. Nezvyčajná udalosť by pár dní živila statusy a blogy a potom by ju vystriedalo dačo iné, na čom sa dá pohádať lepšie a aktuálnejšie.

Veční frfloši by získali ďalší dôkaz, že aj tak mali vopred pravdu a dopadlo to presne tak zle, a vlastne ešte aj oveľa horšie, ako čakali. A väčšina by sa zhodla, že najlepšie je nič nerobiť a počkať, ako to celé dopadne, lebo človek tu aj tak nikdy nevie.

Snaživci sú beztak zo všetkých najhorší, stále chcú niečo nové a iné a o čo im vlastne ide? Navyše sa tu predsa vôbec nežije až tak zle, len keby keby tí drzí pseudo umelci a provokatéri platení z nepriateľských zdrojov stále nedráždili režim a nerušili by náš svätý pokoj. A potom by sa zrazu objavil nový vodca, ale vlastne zo starej školy, už osvedčený a rovnaký ako oni, vlastne jeden z nich. Ten by toto všetko povedal na plnú hubu a toho by vzápätí masovo zvolili a milovali by ho, nech by robil čokoľvek, a on by im vládol, až kým by nepomreli

Tvrdá zrážka s Nežnou revolúciou

V novembri 1989 som mal dvanásť rokov. O politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.

O politike sa v škole hovorilo, ako keď pán Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky.

Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: „Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.“ Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.

Čítať ďalej