Na čo dnes myslí Vasiľ

Skúšam si predstaviť, ako sa asi v takýto deň cíti a na čo myslí Vasiľ Biľak na Timravinej ulici v Bratislave, vo svojej vile, z ktorej vyštval pôvodného majiteľa a privlastnil si ju, samozrejme, dávno je to všetko legálne, tak ako to vie byť legálne len u nás, čiže všetci vedia, že to bola krádež, ale nik to nesmie povedať nahlas, lebo zákony u nás akože stopercentne platia a oficiálne sme právny štát, a všetko je už aj tak premlčané, také pekné a výstižné slovenské slovo, zvráskavené ruky sa už trocha trasú, ale stále ešte zvládnu sporadický pohárik kvalitnej vodečky, ako za starých čias na úv, opatrovateľky sa vzorne starajú, tlak je zmeraný, zdravotnícky dozor zostáva nadštandardný, ako vždy bol, hoci sanatórium pre vyvolených sa už dlhšie volá inak, hlavou prebleskujú trocha popletené a rozmazané, i keď stále občas jasné spomienky, všetkých som podviedol, všetkých som zradil a nič sa mi nestalo, tá myšlienka vyvolá úsmev, krátky, ale intenzívny a nálada sa hneď zlepší, poobede sa zastaví limuzína zo spriatelenej ambasády, na svoj vek sa držím veľmi dobre, prežil som mnohých a ešte prežijem, skúsim zasa nadiktovať stránku nových memoárov, dnes mám náladu na vymýšľanie, môžeme skúsiť kapitolu o tom, že nijaký pozývací list nikdy neexistoval, konšpirácie dnes ľudia mimoriadne radi, aj tak si už dnes väčšina myslí, že pred novembrom, za nás, sa žilo lepšie, nebude to moja prvá knižka, najradšej mám tú z roku 1971, Pravda zostane pravdou, a to bola taká pravda že až, vydavateľ mi sľubuje, že by to mal byť bestseller, dôchodok chodí veľmi slušný, ale každá korunka sa zíde, pardon, euro, Kubánci zas chystajú recepciu, je pekné, že nezabudli, pošlem zaťa, ja už len tu doma, v pokoji, dobre je tu pod Slavínom, nie ako kedysi u nás v Krajnej Bystrej, keď som sa učil za krajčíra, do výučného listu mi napísali „nepúšťať na saká“ a nakoniec som v nich strávil väčšinu života, a v tom najlepšom ma aj pochovajú, a ako na mňa vo Svidníku a okolí vďačne spomínajú, aj kade-tade inde, hádam aj voliť ešte pôjdem, naši potrebujú každý hlas, no aj tí dnešní pri moci sú vlastne všetci bývalí naši, dobré kádre, schopné, výkonné, skoro všetci sú v tomto meste, v tejto krajine naštvaní, no ja sa usmievam už skoro sto rokov a budem sa aj na márach, spasiba, druzja, spasiba!

August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej

Bye Bye, Bratislava

V hamburskej galérii Deichtorhallen vystavuje známy nemecký fotograf a reklamný kreatívec Michael Schirner. Séria Bye Bye obsahuje slávne historické zábery akoby retušované cenzúrou. Medzi známymi fotkami (Lenin reční pred Červenou armádou, Mao pláva v mori) sa nachádza aj záber zo Šafárikovho námestia v Bratislave.

Autorom Muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom z 21. augusta 1968 je Ladislav Bielik. Fotografia sa celé desaťročia šírila neoprávnene a bez súhlasu autora po celom svete. Až roku 2004, čiže dvadsať rokov po smrti fotografa, nemecký súd definitívne uznal Bielikove autorské práva. Počas normalizácie najmä v 70. rokoch bol Bielik za svoje postoje prenasledový. Živil sa ako športový reportér a tragicky zahynul v Maďarsku počas fotenia automobilových pretekov do vrchu.

Tu je originál:

Michael Schiner: Bye Bye. Media Art Action