Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.
Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.
Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.
Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.
Treba si pripomínať, že to, čo sa dodnes deje v Rusku, sa ešte nedávno robilo aj u nás, že ten hrozný režim kolonizoval svet od Afganistanu cez Afriku až po NDR. Nerobím si nijaké ilúzie o NATO, ale predsa len som radšej, že sme v tomto spolku, ako vo Varšavskom pakte, ktorý nás podlo zradil. Vždy keď kráčam do kopca ku Slavínu okolo vily Vasila Biľaka, nemôžem uveriť, že tam autor pozývacieho listu šťastne dožíva. Zato Alexandra Dubčeka som ako malý chalan každý deň videl, ako v lesníckej uniforme kráča po bratislavskej Peknej ceste a ide pracovať do lesníckeho závodu v Malých Karpatoch…
Aký mali tie protesty v Bratislave, Prahe a inde význam? Počas Pražskej jari sa podľa Kunderu československej spoločnosti ako malému národu podarilo obhájiť svoje miesto na európskom poli. Konečne šlo o udalosť, ktorá hýbala svetom, o pokus „vytvořit konečně (a poprvé v jeho světových dějinách) socialismus bez všemoci tajné policie, se svobodou psaného i mluveného slova, s veřejným míněním, jež je slyšeno, a s politikou, jež se o ně opírá, s moderní kulturou svobodně se rozvíjející a s lidmi, kteří ztratili strach…”
Česť obetiam, ktoré zomierali, aby sme my raz mohli žiť slobodne.
Michal Hvorecký 
Najvačším nepriateľom je vždy vlastný nepriateľ.Tak bolo aj za čias tzv. Slovenského štátu, na ktorého kléro-fašistickú orientáciu Slováci akosi radi zabúdajú, tak je to aj do dnešného dňa…
Mala som o desať rokov menej ako váš otec a na to ráno, kedy k nám dobehla sesternica vo veku vášho otca a povedala – teta, je vojna, Rusi nás obsadili – nikdy nezabudnem. Ani na tie sny, do ktorých sa mi často vracala situácia, ako na nás miera vojaci z okoloidúcich tankov a obrnených vozov.
Je zarážajúce ako povrchne mnohí ľudkovia vnímajú dejiny, ako si ich prisposobujú svojej úrovni vnímania a chápania…. Zabúdajú, že Dubček nebol žiadny demokrat, ale presvedčený komunista… Zabúdajú, že okupačné vojská obsadili naše územie z 3 smerov a hranice prekročili na 21 miestach… Zabúdajú, že okupanti pozostávali z armádnych zložiek 5 krajín tzv. Varšavskej zmluvy (ZSSR, DDR, PL, HU, BLG). Alebo len chcú zabúdať?