Prvá pieseň, ktorú som od Depeche Mode počul sa volala People are People. Písal sa rok 1985, sovietski prezidenti zomierali jeden po druhom a Verejná bezpečnosť jazdila na žigulákoch a škodovkách.

Stál som v panelákovom byte v kuchyni pri kazetovom rádiu, na ktoré som už bez problémov dočiahol a horko-ťažko som vedel aj naladiť Ö3. Toto rádio bolo vtedy spolu s televíziou ORF posledným spojením so západnou Európou a je len príznačné, že oboje sprevádzal šum a výpadky signálu.

Už si nepamätám, či skladba odznela v programe Hitpanorama alebo Die grossen Zehn, ktoré spolu s televíznymi reláciami X-Large, Okay či Ohne Maulkorb tvorili pre mnohých celý mediálny svet. Bohviekoľko ďalších detí československej normalizácie vtedy neveriacky zízalo na svoj chrčiaci prijímač. Ja som si myslel, že som jediný na planéte a práve som pre svet objavil našu generačnú kapelu. Onedlho som zistil, že podobný názor mali desaťtisíce rovesníkov a doteraz celkom nechápem, kde sa v krajine za železnou oponou vzali.

Éra, počas ktorej Depeche Mode vydali na svojej domovskej značke Mute Records prelomové popové platne Construction Time Again, Black Celebration a Music For The Masses, bola u nás údajne vrcholne socialistická, no pritom bola akási až zvrátene kapitalistická, superkonzumná, pretože menila hocijaký šmejdový tovar spoza rakúskych hraníc na cennosť nevyčísliteľnej hodnoty.

Týždenník Bravo, v podstate nečitateľný zdrap, sa medzi príslušníkmi mojej generácie opatroval vzácnejšie ako stredoveké rukopisy v archívoch. Tenisky s troma pásikmi boli hodné mesačného robotovania na stavbe. Francúzske komiksy sa kupovali pod pultom za nehorázne ceny.

Zohnať mrkvové džíny z Tuzexu sa oplatilo aj za cenu hospodárskej kriminality. Bársaká platňa na burze stála toľko, čo dnes unikátne rarity. Kde nebolo nič, hodnotu malo hocičo. A vtedy nielenže nič nebolo, navyše sa ani nič nedialo.

Unudené mamy večne štrikovali podľa vzorov z Burdy a otcovia sa venovali buď vede, futbalu, chalupárstvu alebo sa donekonečna vŕtali v starých autách. Niekam ďalej sa dalo dostať len v prvých počítačových hrách pre Sinclair, Atari a Commodore: dokonale umelá realita vo falošnom svete. Ak niekto s vážnou tvárou tvrdí, že sa mu vtedy žilo lepšie, má buď chorobne rozbujnenú obrazotvornosť, alebo nonstop fičal na drogách.

Ešte aj počasie sa ustálilo, akoby chcelo potvrdiť stav nehybnosti. Silnel v nás pocit, že vyrastáme v zabudnutej, okupovanej provincii, pričom stačilo narodiť sa o 55 kilometrov južnejšie a život by vyzeral na nepoznanie inak. Z Rakúska sme čerpali nielen informácie o hudbe, s tou neznámou krajinou sme porovnávali všetko. Oni mali bicykle BMX, my tie príšerné Ukrajiny alebo Sobi 20. Keď sme ledva zohnali kazety, oni už zbierali cedečká. Oni jedli kivi, my sme hrýzli kubánske pomaranče.

Potom však prišli piesne Master and Servant, Strangelove, Little Fifteen a konečne sme mali niečo spoločné – Depeche Mode! Pochybujem, že niekedy nejaká skupina zažívala v cudzej krajine tak dlho taký bezhraničný kult, aký DM v ČSSR. To už nebola sláva, ale laické náboženstvo, či skôr životný štýl. V niektorých situáciách hudba nepotrebuje reklamu. A kopírovanie ju nezabíja, ale naopak oživuje.

Priatelia nosili na kazetách z pololegálnych búrz kompletné dielo skupiny vrátane remixov a bootlegov. Aj kuchynské znalosti angličtiny stačili na to, aby sme sa identifikovali s riadne naivnými, ale tínedžersky autentickými novoromantickými pocitmi samoty, odcudzenia, zakázanej lásky či generačného konfliktu s rodičmi. Texty, ktoré písal Martin L. Gore a spieval Dave Gahan sme poznali naspamäť a ich znásobené tváre viseli v detských izbách. Existujú dnes ešte vôbec plagáty?

Gahan mal charizmu kráľa noci, ktorú nestratil dodnes, keď už je všetko inak a jeho život poznačili rozpadnuté vzťahy, drogové závislosti, infarkt priamo na pódiu, pokus o samovraždu, no vždy znova aj viac i menej úspešné návraty. DM medzičasom svojsky interpretovali blues, rock aj minimal techno. Ich hlavnými motívmi však zostali temná vzbura, erotika a smrť.

No pri Depeche Mode  zďaleka nešlo iba o hudbu. Imidž bol v tej dobe na všetko. Na krku ma ťažil náhrdelník pripomínajúci prenosné železiarstvo. Pokiaľ išlo o obliekanie, obrovskú starosť mi robilo, že sa v ČSSR dala len ťažko zohnať čierna spodná bielizeň, takže bolo nutné tú bielu prekrývať vrstvami temnoty.

Najlepšie módne kusy som našiel tam, kde by som ich najmenej čakal – v dubovej skrini svojho deda, plnej dlhočizných kabátov, kafkovských klobúkov a neforemných topánok. Všetky tieto vzácne kusy boli v perfektnom stave, lebo boli určené iba na pohreby. A na umretie mi predsa bolo denne, takže som ich nosil stále.

Vlasy som si prefarbil na čierno, sníval som ešte o predĺženej ofine, bielom prelive a hrubej vrstve mejkapu. Kapela to mala ľahšie ako ja, pretože o jej vizuálnu podobu sa videoklipmi, obalmi, kostýmami a fotkami  roky staral Anton Corbijn, o ktorom sa už v civilizovaných krajinách učí na dejinách umenia.

Strojový zvuk raných syntezátorov, repetitívna rytmika bicích automatov, trojminútová melodika elektropopu, chytľavo a zároveň goticky temne znejúce refrény, industriálne sample a ruchy – to všetko dotváralo prízračnú atmosféru hry na novodobú dekadenciu. Fanúšika DM ste spoznali na prvý pohľad a boli aj takí, ktorých v centre kontroloval každý policajt.

Dnes vás do niektorých snobských klubov nepustia, pretože nevyzeráte dosť hip-hopovo, vtedy vás poslali do cely predbežného zadržania, keď ste vyzerali príliš depešácky. Nebola to politika, lebo tej sme absolútne nerozumeli, ale bol to názor, alebo aspoň pokus oň. Keď cenzori, ktorí poriadne netušili, o čo ide, povolili roku 1988 koncerty DM vo Východnom Berlíne, v Prahe a v Budapešti, atmosféra nemala ďaleko k revolúcii. A o rok už svet vyzeral celkom inak.

Dúfam, že Depeche Mode tentoraz zahrajú v Bratislave aj moju najmilšiu skladbu Somebody. To je hádam jediná ich pieseň s optimistickým textom – tak to aspoň vyzerá až po záverečné dva verše. V poslednom okamihu pointa všetko obráti hore nohami a napokon je to predsa čierna oslava.

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.