Skutočný príbeh zo Studenej vojny

Písal sa rok 1978. Ona pracovala ako učiteľka francúzštiny, on bol stavebný inžinier. Mali sa radi, vzali sa, narodili sa im dvaja chlapci. Žili v Bratislave, v malom byte v Ružinove.

Slovnaft veľmi trápil obyvateľov splodinami. Do bratislavského ovzdušia aj vody sa sústavne dostávali nebezpečné škodliviny.

Situácia dospela tak ďaleko, že sa zamorená voda nesmela piť a vozila sa po sídlisku v cisternách. Ona ešte v deviatom mesiaci tehotenstva vláčila dve plné vedrá po schodoch. Chlapci začali mať vážne respiračné problémy a nábeh na astmu. Absolvovali niekoľko operácií.

Synovia rástli a vzťah dvojice sa kazil. Počas škôlky kríza dospela až k dohode o rozvode. Otec tušil, že deti budú súdom pridelené matke. Nechcel sa s tým nechcel zmieriť. Pripravoval plán.

Zdravotné problémy synov umožňovali požiadať o rekreáciu. Lekár navrhoval Vysoké Tatry. Existovala aj teoretická šanca získať povolenie na dovolenku v Juhoslávii: soľ, more, zdravý vzduch… Otec bojoval a napokon doložku získal. Od Jadranu ušiel so synmi do Rakúska, mali vtedy päť a šesť rokov, starší už bol prihlásený do základnej školy.

Pre mamu to bol šok. Na dovolenku ju nepustili a teraz sa jej to vypomstilo. Zrazu ju od vlastných detí oddeľovala Železná opona.

48edaf80bc7c5cd887870000

Čítať ďalej

August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej

Prvý máj

Som šťastný, že ma na Prvého mája ako pred 25 rokmi už nikto nenúti ísť do sprievodu, aby som šibrinkoval krepovým mávatkom pred geriatrickými súdruhmi, ktorých oči hrozivo zväčšili popolníkové okuliare. Deduškovia sa ako naschvál stále pozerali niekam doblba a vždy medzi nimi stála aj jedna duchom neprítomná teta, aby sa nepovedalo (podobne ako dnes).

Z verejného rozhlasu hulákali zdravice hlásateľov, zneli posolstvá z fabrík aj škôl, ktorých obsahom nebolo vôbec nič, a striedali sa s ľudovou hudbou a s tým najpopulárnejším z domáceho popu (Vondráčková, David & spol, čiže to isté, čo dnes). Iskry iskrili. Pionieri salutovali. Zväzáci falošne spievali Pieseň práce, ktorou sa oslavovalo celoročné flákačstvo v ČSSR. Ako dobre, že sa nemusím promenádovať pod krvavočervenou tribúnou, na ktorej boli špendlíkmi popripichované choré heslá z polystyrénových písmen, čo večer opadali ako lístie a povaľovali sa medzi haldou dotrhaných transparentov, odznakov a vlajok.

Už mi nijaký pripitý Serjoža netlačí hlavu do svojho tanku, aby som aj znútra videl, kto a čo sa svedomito stará o to, aby som sa nikdy v živote nikam nedostal západným smerom, a aby som si pripomenul, kto každoročne ničí naše cesty počas vojenských manévrov. Veliteľ nám porozprával, že na svetový mier sa treba dobre vyzbrojiť a slobodu treba na hraniciach prísne strážiť, aby jej nikto neunikol. Delá aj transportéry s dlhočiznými raketami, o akých sníva mokré sny ďalší potomok Kim Ir-sena, sa tiahli cez pol Bratislavy.

Bol som z toho dňa taký ohučaný, že mi vôbec nechutil párok za odmenu, v ktorom bolo oveľa viac vody ako mäsa, ani ruský čaj, v ktorom nebola ani štipka čaju, nehovoriac Ruska. Raz ma zobrala do sprievodu aj otcova matematická fakulta, ale tá bola v rade až úplne posledná, a keď sme sa dostali na rad, na tribúne už nezostala ani noha, pretože režim mal oveľa radšej murárov ako vzdelaných ľudí (tak ako dnes náš premiér). Želám vám príjemný slobodný Prvý máj!

Prečítajte si aj: Reklama včera a dnes

Reklama včera a dnes

V socialistickom Československu plnila reklama funkciu akéhosi záhadného bonusu v televíznom programe, milého nezmyslu bez reálneho významu. Keďže nejestvoval výber tovarov, a často dokonca nebol dostupný ani nevyhnutný jeden druh, nebolo treba súťažiť s konkurenciou.

Zvláštne, že nedostatkovými sa stávali najmä elementárne hygienické potreby, takže priam symbolicky zostávalo všetko riadne špinavé.

Štátne podniky nepropagovali značky, ale výrobky všeobecne: Jedno vajce denne! Jedzte viac kapusty, je zdravá!

Pamätám si, že v tom čase ma zahraničné reklamy zvláštnym spôsobom priťahovali. Pozrieť si blok spotov na rakúskej televízii bolo ako vidieť sériu krátkych science fiction filmov, ktoré sa odohrávali vo fantastických prostrediach a ktorých dej sa točil okolo úžasných, neznámych predmetov.

Šuškalo sa, že svoju úlohu v tom hrala politika, ale možno len ľudia nadobudli dojem, že keď u nás chýbal toaletný papier alebo vložky, tam sa zrazu zjavovali oveľa častejšie. No je známe, že hladný vidí jedlo všade a susedova krava viacej mlieka dáva.

mlieko

Priznávam sa otvorene, v detstve ma chorobne priťahovalo všetko západné. Lenže kde to vziať? Nebol som zjavne jediný, kto mal tento problém, pretože pre krachujúcu krajinu sa stali typickými náhradky. Hubba Bubba sa volala Pedro, Wrangler zasa Prekon, Camembért bol Plesnivec, Labello jednoducho Jelení loj a tenisky Puma pre zmenu Botas.

pedro

Nejazdil som na lyžiach Elan ani Atomic, tie moje sa vyrábali v Súľove, a tak sa aj volali. Namiesto Playmobilu som sa moril so stavebnicou Merkur. Neučil som sa počítačový jazyk LOGO, ale týral som chybnými príkazmi Korytnačku Žofku.

Namiesto Atari alebo Gameboya som drtil klávesnicu počítača PMD 85-1, horúceho ako rozpálená panvica. Môj prvý Mac sa volal Didaktik Alfa.

pmd85-2

Na napodobeninu Nutelly sa režim nezmohol, preto som v družine dostával krajce chleba natreté (bez masla!) tenulinkou vrstvou marmelády, ktorá chutila ako druh ovocia, čo sovietski genetici ešte len vytvoria.

mydlo

Namiesto zbožňovaného francúzskeho komiksového časopisu Piff mi v družine ponúkali všetky zviazané ročníky Sveta socializmu. Magnum som poznal len z gangsteriek, nelízal sa, ale strieľalo sa z neho na polišov. Účes sa nespevňoval fixačným lakom do každého počasia, ale mydlovou vodou.

Milka nebola čokoláda, ale herečka z pondelňajších televíznych inscenácií, ktoré akoby sa všetky odohrávali v tej istej miestnosti. Pepsi sa pila dva razy do roka, na narodeniny a na Vianoce, keď sa jedna fľaša rozdelila medzi dvanásť bratrancov a sesterníc.

Myslel som si, že Mozzarella je francúzske ženské meno, Cappuccino talianska dovolenková oblasť pri mori a Tom & Jerry čiernobiely nemecký kreslený seriál – vielen Dank für die Blumen!

V škole som nepil zelený čaj senča, ale zriedený sirupový odvar, pričom na armádny hrniec sa použilo jedno úbohé vrecúško z Gruzínska. V mojej detskej izbe viseli plagáty skupín, hoci som nevlastnil jedinú ich nahrávku. Spomalený čas odmeriavali večne meškajúce hodinky Prim.

Jazdil som na bicykli Liberta a sníval som o tom, že si raz kúpim Babettu. V televízii donekonečna opakovali program Zlatá brána, kde hrali pesničky ako Trampoty s kozami, Vrtké jazyky, Peter Centimeter alebo Fintivky, ktoré zneli ako názvy pornografických filmov. Hitparádam dominoval Peter Hečko, najdesivejší úkaz v galaxii od čias Gigerovho Votrelca.

gramoradio

Najšťastnejší okamih priniesli Vianoce 1982, keď mi americká rodina poslala obrovské Lego, z ktorého sa dal postaviť žltý hrad s légiou vojakov.

Okrem toho som od tých neznámych, no zbožňovaných cudzincov za oceánom dostal aj zimnú bundu, na ktorej sa dali zipsom odopnúť rukávy – to bol vtedy vynález podobného významu ako dnes iPhone. Tieto dva dary zo mňa prvý a posledný raz urobili kráľa bratislavského sídliska Krasňany. Vzor vetrovky si celý zástup mladých súdružiek učiteliek obkresľoval priamo z môjho tela. Nič erotickejšie som si ako šesťročný chlapec nevedel predstaviť.

bon

Minulé leto som navštívil niekoľko veľkých kultúrnych festivalov v Čechách a na Slovensku a uvedomil som si, že medzičasom spoločnosť dospela do opačného extrému. Mohol som si vybrať, či si vypočujem operný recitál Phillip Morris alebo Samsung komorný koncert, navštívim Pepsi galériu, pozriem si film v Bažant kine, alebo radšej zájdem na Kozel rockový festival či na Budvar divadelné leto.

Je však celkom možné, že som si jednotlivých reklamných partnerov poplietol a v skutočnosti šlo o Pepsi operný recitál, Phillip Morris kino, Budvar divadelný festival, výtvarné diela viseli v Kozel galérii a komorný koncert sa volal Davidoff Classic Stage, Orange Svet Hudby stage, Dove Prevencia stage alebo Nivea Starostlivosť o citlivú pleť Stage. Dokonca nevylučujem, že to prebehlo inak – udržať si prehľad v značkách začínalo byť nemožné.

Počas prestávok som v sebe nemohol nechať doznievať kultúrne zážitky, pretože ma postupne oslovovali Avon Lady, Oriflame Girl, Adidas Woman, Kenzo Babe, Nike Trainer, Puma Friend a ďalšie hostesky v korporátnych kostýmoch.

Aby som si po chaose schladil hlavu, zašiel som na kúpalisko, kde ma však čakal len Mattoni šport bazén. Alebo to bol Kláštorná tichá bazén, Fatra Nesýtená Aqua Park, Budiš Perlivá Bath či Mitická Harmony Pool? To som už nedokázal posúdiť. Viem však naisto, že som neplával v minerálke, ale v obyčajnej chlórovanej vode, ktorá bola priam symbolicky riadne špinavá.

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list. Môžete si ho aj vypočuť:

 

Detstvo v socializme

Nemecko opäť prežíva kolektívny šok a jeho východná časť sa ťažko vyrovnáva s dozvukmi svojej komunistickej minulosti.

Na verejnosť sa dostal dokument schválený prvého októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, pretože práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery.“

milicionar

Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách.

Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.

w_zdravime_prvy_maj

Som rád, že som počas svojho života zažil aj diktatúru, ale raz úplne stačilo. Ak dnes môžem povedať, že som mal šťastné detstvo, tak za to vďačím hlavne svojej rodine, vôbec nie šialenému, zbankrotovanému a okupovanému štátu fízlov.

Necítim nostalgiu za sovietskou alebo bulharskou popmusic ani za východonemeckými rolákmi.

Zaskočilo ma, ako často sa ma dnes rovesníci pýtajú, prečo vykresľujem v romáme Eskorta detstvo v socializme tak temne.

„Ako deti sme sa predsa mali krásne!“, „Vtedy sa vraj žilo nádherne,“ hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?

traktor

Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry.

V ich spomienkach sa neustále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.

Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus.

Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale inak číre klamstvá. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou.

Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality dvadsiateho storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.

Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami.

Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.

w_spartakiada_praha

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.

Depeche Mode v ČSSR

Prvá pieseň, ktorú som od Depeche Mode počul sa volala People are People. Písal sa rok 1985, sovietski prezidenti zomierali jeden po druhom a Verejná bezpečnosť jazdila na žigulákoch a škodovkách.

Stál som v panelákovom byte v kuchyni pri kazetovom rádiu, na ktoré som už bez problémov dočiahol a horko-ťažko som vedel aj naladiť Ö3. Toto rádio bolo vtedy spolu s televíziou ORF posledným spojením so západnou Európou a je len príznačné, že oboje sprevádzal šum a výpadky signálu.

Už si nepamätám, či skladba odznela v programe Hitpanorama alebo Die grossen Zehn, ktoré spolu s televíznymi reláciami X-Large, Okay či Ohne Maulkorb tvorili pre mnohých celý mediálny svet. Bohviekoľko ďalších detí československej normalizácie vtedy neveriacky zízalo na svoj chrčiaci prijímač. Ja som si myslel, že som jediný na planéte a práve som pre svet objavil našu generačnú kapelu. Onedlho som zistil, že podobný názor mali desaťtisíce rovesníkov a doteraz celkom nechápem, kde sa v krajine za železnou oponou vzali.

Éra, počas ktorej Depeche Mode vydali na svojej domovskej značke Mute Records prelomové popové platne Construction Time Again, Black Celebration a Music For The Masses, bola u nás údajne vrcholne socialistická, no pritom bola akási až zvrátene kapitalistická, superkonzumná, pretože menila hocijaký šmejdový tovar spoza rakúskych hraníc na cennosť nevyčísliteľnej hodnoty.

dm_mlady svet

Týždenník Bravo, v podstate nečitateľný zdrap, sa medzi príslušníkmi mojej generácie opatroval vzácnejšie ako stredoveké rukopisy v archívoch. Tenisky s troma pásikmi boli hodné mesačného robotovania na stavbe. Francúzske komiksy sa kupovali pod pultom za nehorázne ceny.

Zohnať mrkvové džíny z Tuzexu sa oplatilo aj za cenu hospodárskej kriminality. Bársaká platňa na burze stála toľko, čo dnes unikátne rarity. Kde nebolo nič, hodnotu malo hocičo. A vtedy nielenže nič nebolo, navyše sa ani nič nedialo.

Unudené mamy večne štrikovali podľa vzorov z Burdy a otcovia sa venovali buď vede, futbalu, chalupárstvu alebo sa donekonečna vŕtali v starých autách. Niekam ďalej sa dalo dostať len v prvých počítačových hrách pre Sinclair, Atari a Commodore: dokonale umelá realita vo falošnom svete. Ak niekto s vážnou tvárou tvrdí, že sa mu vtedy žilo lepšie, má buď chorobne rozbujnenú obrazotvornosť, alebo nonstop fičal na drogách.

Ešte aj počasie sa ustálilo, akoby chcelo potvrdiť stav nehybnosti. Silnel v nás pocit, že vyrastáme v zabudnutej, okupovanej provincii, pričom stačilo narodiť sa o 55 kilometrov južnejšie a život by vyzeral na nepoznanie inak. Z Rakúska sme čerpali nielen informácie o hudbe, s tou neznámou krajinou sme porovnávali všetko. Oni mali bicykle BMX, my tie príšerné Ukrajiny alebo Sobi 20. Keď sme ledva zohnali kazety, oni už zbierali cedečká. Oni jedli kivi, my sme hrýzli kubánske pomaranče.

Potom však prišli piesne Master and Servant, Strangelove, Little Fifteen a konečne sme mali niečo spoločné – Depeche Mode! Pochybujem, že niekedy nejaká skupina zažívala v cudzej krajine tak dlho taký bezhraničný kult, aký DM v ČSSR. To už nebola sláva, ale laické náboženstvo, či skôr životný štýl. V niektorých situáciách hudba nepotrebuje reklamu. A kopírovanie ju nezabíja, ale naopak oživuje.

depeche mode praha 1998

Priatelia nosili na kazetách z pololegálnych búrz kompletné dielo skupiny vrátane remixov a bootlegov. Aj kuchynské znalosti angličtiny stačili na to, aby sme sa identifikovali s riadne naivnými, ale tínedžersky autentickými novoromantickými pocitmi samoty, odcudzenia, zakázanej lásky či generačného konfliktu s rodičmi. Texty, ktoré písal Martin L. Gore a spieval Dave Gahan sme poznali naspamäť a ich znásobené tváre viseli v detských izbách. Existujú dnes ešte vôbec plagáty?

Gahan mal charizmu kráľa noci, ktorú nestratil dodnes, keď už je všetko inak a jeho život poznačili rozpadnuté vzťahy, drogové závislosti, infarkt priamo na pódiu, pokus o samovraždu, no vždy znova aj viac i menej úspešné návraty. DM medzičasom svojsky interpretovali blues, rock aj minimal techno. Ich hlavnými motívmi však zostali temná vzbura, erotika a smrť.

No pri Depeche Mode  zďaleka nešlo iba o hudbu. Imidž bol v tej dobe na všetko. Na krku ma ťažil náhrdelník pripomínajúci prenosné železiarstvo. Pokiaľ išlo o obliekanie, obrovskú starosť mi robilo, že sa v ČSSR dala len ťažko zohnať čierna spodná bielizeň, takže bolo nutné tú bielu prekrývať vrstvami temnoty.

Najlepšie módne kusy som našiel tam, kde by som ich najmenej čakal – v dubovej skrini svojho deda, plnej dlhočizných kabátov, kafkovských klobúkov a neforemných topánok. Všetky tieto vzácne kusy boli v perfektnom stave, lebo boli určené iba na pohreby. A na umretie mi predsa bolo denne, takže som ich nosil stále.

Vlasy som si prefarbil na čierno, sníval som ešte o predĺženej ofine, bielom prelive a hrubej vrstve mejkapu. Kapela to mala ľahšie ako ja, pretože o jej vizuálnu podobu sa videoklipmi, obalmi, kostýmami a fotkami  roky staral Anton Corbijn, o ktorom sa už v civilizovaných krajinách učí na dejinách umenia.

Strojový zvuk raných syntezátorov, repetitívna rytmika bicích automatov, trojminútová melodika elektropopu, chytľavo a zároveň goticky temne znejúce refrény, industriálne sample a ruchy – to všetko dotváralo prízračnú atmosféru hry na novodobú dekadenciu. Fanúšika DM ste spoznali na prvý pohľad a boli aj takí, ktorých v centre kontroloval každý policajt.

depeche mode praha 1988

Dnes vás do niektorých snobských klubov nepustia, pretože nevyzeráte dosť hip-hopovo, vtedy vás poslali do cely predbežného zadržania, keď ste vyzerali príliš depešácky. Nebola to politika, lebo tej sme absolútne nerozumeli, ale bol to názor, alebo aspoň pokus oň. Keď cenzori, ktorí poriadne netušili, o čo ide, povolili roku 1988 koncerty DM vo Východnom Berlíne, v Prahe a v Budapešti, atmosféra nemala ďaleko k revolúcii. A o rok už svet vyzeral celkom inak.

Dúfam, že Depeche Mode tentoraz zahrajú v Bratislave aj moju najmilšiu skladbu Somebody. To je hádam jediná ich pieseň s optimistickým textom – tak to aspoň vyzerá až po záverečné dva verše. V poslednom okamihu pointa všetko obráti hore nohami a napokon je to predsa čierna oslava.

depeche mode
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.