Ako Bratislavčana ma štve, že sa na moje mesto už iba nadáva. Iste, dôvodov je neúrekom, ale keď sa v nej udeje niečo pozitívne, väčšinou si to nikto nevšimne.

Dve obrovské diery v bruchu PKO vystihujú katastrofálny prístup radnice k tradícii bratislavskej moderny. Aj Kablo nedávno padlo bez povolenia a s ním zmizol cenný kus industriálnych dejín rovno pred našimi očami. Ešteže sa Nový most, Slovenský rozhlas, hotel a obchodný dom na Kamennom námestí a športovú halu na Pasienkoch podarilo zapísať do zoznamu pamiatok.

Lenže v meste sa nielen búra, ale, našťastie, naďalej aj stavia. Zostáva dúfať, že finančná kráza nezmení Bratislavu na realitné smetisko, ako je to v celých štvrtiach v Španielsku, ale na pestrejší urbánny priestor s novými, nezvyčajnými štvrťami.

Celkom bez záujmu médií vyrástla v metropole jedna z najkrajších moderných budov v strednej Európe: nová centrála firmy Strabag na konci Mlynských Nív.

V jej útrobách sa nachádza asi najcennejšia zbierka súčasného umenia, akú v krajine máme. Alebo viete o inom mieste, kde by naraz a trvalo vystavovali takí rozdielni umelci ako Anselm Glück, Hermann Nitsch, Boris Ondreička či Hertha Hurnaus? Navyše strechu oživuje fascinujúci House Attack od Erwina Wurma, výnimočnej osobnosti rakúskeho umenia a architektúry.

Nedávno som s kamarátom Martinom Leidenfrostom budovu navštívil a po dlhom čase som bol na svoje mesto hrdý. Konečne pribudol priestor, kde dostali výraznú príležitosť predstaviť sa autentickí, prvotriedni umelci a nie rôzni pseudosochári s čumilmi alebo estrádni speváci, ktorí radi farbia kravy.

Kedysi priemyselná a veľmi živá, no už dlho mŕtva zóna, dostala druhú šancu. Železnica, ktorej slepé koľaje dodnes prerezávajú cestu, viedla k rafinérii Apollo, fungujúcej od roku 1895, k Feiglerovej kotolni továrne Kablo, otvorenej v roku 1917, a k plynárňam, ktoré vznikli v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ožije priestor opäť ľuďmi a biznisom? V čase, keď vláda otvorene nadväzuje na dedičstvo reálneho socializmu, to azda bude dôležitý dôkaz, že nadnárodné koncerny nerobia vždy a všade všetko iba zle.

Jeden scénograf napísal, že architekti v Československu si zapustili hanbu do betónu. Bratislava sa nechtiac stala súčasťou monštruózneho sovietskeho príbehu o socialistickej budovateľskej utópii, ktorý sa písal od ázijských republík až po Berlín.

Bratislava, akú mám v pamäti z detstva, bola tichá, sivá a strašidelná, jej priveľké sídliská ako kulisy z nemého expresionistického filmu. Strategická poloha na dôležitej hranici, v minulosti taká výhodná, sa po roku 1948 stala prekliatím mesta, ktoré bolo obohnané ostnatým drôtom. Mnohé štvrte sa stali zavŕšením Chruščovovho plánu na „koniec nadbytočností v stavebníctve“.

Ako mnohí jej obyvatelia, aj ja cítim k Bratislave povestnú Hassliebe, lásko-nenávisť, hoci láska napriek výhradám prevažuje. Bratislava je špinavá, zanedbaná, povrchná a odcudzená, ale napriek tomu, alebo možno práve preto, aj nezvyčajná, temná a krásna. Treba ju brániť. A hovoriť o nej nahlas.

Autorkou fotiek je Viedenčanka Hertha Hurnaus. Je autorkou knihy EASTMODERN, ktorá dokumentuje architektúru a dizajn 60. a 70. rokov minulého storočia na Slovensku. Séria portrétov robotníkov, ktorí budovu postavili, je súčasťou stálej zbierky umenia spoločnosti Strabag.

Prečítajte si aj: Jar vo Wilsonove