Jar ma zastihla najprv u našich južných susedov a potom u severných. Kým som sa stihol vrátiť domov, počasie pripomínalo skôr február, než koniec mája.
Teplota v Bratislave klesla na historicky najnižší stupeň za uplynulých päťdesiat rokov. Keď do okien šikmo búši dážď, vietor trieska dvermi v byte a temná obloha núti človeka svietiť lampou na klávesy počítača aj cez deň, ťažko sa píše o téme jari.
V takejto pochmúrnej klíme sa rád utiekam do najmilšej fantázie o svojom rodnom meste. Predstavujem si, že v akejsi paralelnej súčasnosti naďalej jestvuje Wilsonov alebo Wilsonstadt, pomenovanie metropoly s najkratšou platnosťou v dejinách.
V druhej polovici roku 1918 tunajších osemdesiattisíc obyvateľov netúžilo stať sa súčasťou Československa. Nemecká a židovská buržoázia sa usilovali o pripojenie k Rakúsku, chudobnejší občania z maďarskej a slovenskej menšiny si priali zotrvanie v Uhorsku.
Predstavitelia nakoniec vyhlásili vznik nezávislého mesta a jeho názov odvodili od zástancu a propagátora tejto myšlienky, amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Netradičné stredoeurópske centrum, zmes národov a kultúr, si čoskoro vytvorilo všetky náležité oficiálne symboly, od mapy až po poštové známky.
Vtedajšia politická a ekonomická situácia nebola o nič menej vyhrotená ako dnes. V záverečnej fáze svetovej vojny – ešte nik netušil, že raz bude potrebovať označenie prvá – boli v Prešporku štrajky bežným javom. Vtedy však ešte zastavovanie vlakovej dopravy a blokovanie štátnych hraníc nepredstavovalo pre odborových predákov takú ľahkú i cenovo výhodnú medializáciu a pre ich spolupracovníkov výhodný kšeft.
Odpor voči začleneniu do Československa pociťovala vo vzácnej jednote väčšina ľavičiarov aj pravičiarov. Predpokladám, že ich desila hroziaca izolácia od tradične najbližších susedných krajín, ako aj zhoršenie životnej úrovne po vzniku jednotného štátneho útvaru so zaostalým vidiekom.
Aj dnes môžeme rojčiť o tom, ako by vyzerali referendum a voľby, keby hlasovala iba Bratislava, no zároveň je zrejmé, že toto mesto nie je celé Slovensko, rovnako ako Viedeň nie je Rakúsko a New York nezastupuje kompletnú Ameriku.
Konflikt vo Wilsonove vyvrcholil prvého januára 1919. Mesto obsadila Československá armáda a po krátkom boji, ktorý sa odohrával predovšetkým na petržalskej strane Dunaja, ho dobyla. Nastal rýchly a skutočný koniec jedinečnej dejinnej epizódy. Ak si bleskové ukončenie svojráznej kapitoly príbehu tohto mesta neželám, nezostáva mi nič iné, len rozvíjať v obrazotvornosti pomyselné pokračovanie.
Vo Wilsonove práve dnes vládne prívetivé počasie. Módny dom Schön ponúka najnovšie sezónne modely haute couture od výmyslu sveta. Na trhoviskách sú zasa k dispozícii lacné bazárové odevy zo susedného Slovenska a z Ukrajiny.
Letná záhradná kaviareň Au Park je otvorená nonstop a pre zamilované páry ponúka viedenskú kávu a štrúdľu za špeciálne ceny, samozrejme, v tunajšej mene, čiže v amerických dolároch.
Pekáreň a cukráreň na Stefaniestrasse, ktorú spravuje už desiata generácia Gustava Wendlera, zasa jazykovo pestrej klientele servíruje legendárne „cardinalschnitte“ s lahodnou jahodovou plnkou. Zo zrekonštruovaného starobylého domu Juliusa Meinla na Dunajskej ulici sa šíri delikátna vôňa pražených kávových zŕn.
Pozemný rýchlovlak, ktorý nahradil slávnu električku C, večer rozváža študentov na predstavenia Viedenskej štátnej opery, kde lístky na státie pod stropom stoja len dve eurá.
V kaviarni Astória na Suchom mýte sa stretávajú vychytení literáti a vydavatelia. Nad železiarstvom Pallehner na námestí visí veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa vysielajú priame televízne prenosy tunajších športových šampiónov.
V tomto neskutočnom meste trvá jarná idyla. Premiér by si tam v kaviarni nikdy nedal čiernu kávu a štrúdľu so svojím zločinným predchodcom. Fanatici by si netrúfli odsudzovať homosexuálov ani ženy, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Politik, ktorý zlyhal v úlohe manažéra štátnych peňazí na reklamnú kampaň, by priznal svoje hrubé chyby a dobrovoľne by odstúpil z funkcie.
Mafiánski politici prepojení s médiami by sa za miliónové finančné priestupky dočkali spravodlivého trestu. Prepustení zamestnanci krachujúcej televízie by nedostali desaťnásobne vyššie odstupné ako učitelia či lekári v rovnakej situácii. Rasistické útoky by v kozmopolitnom meste vymizli.
Snívam o tom meste do najmenších podrobností, akoby som ho chcel vykúpiť z údelu prostého zdania a začleniť ho do skutočného sveta. Namiesto neveselej reality mi zlepšuje náladu takáto elegantná nádej. Keď obrátim hlavu doprava, hľadím cez okno na Bratislavský hrad. Pozorujem jednu verziu dejín tohto mesta. Možno aj ja som v tejto chvíli len prelud, o ktorom sníva ktosi iný.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.