Vladimír Palko, autor fantasy

Dlhé roky patrím medzi verných čitateľov Vladimíra Palka, ktorého state pre mňa už neraz znamenali mimoriadne poučenie. Tento autor už ako dvanásťročný čítal cez prázdniny „tristo strán denne“. Jeho majstrovstvo spočíva v schopnosti originálne interpretovať literárne texty.

Pred niekoľkými rokmi spôsobilo jeho prevratné zistenie, že Elfriede Jelinek je v skutočnosti Leninov bratranec, v rakúskej literárnej vede doslova šok, zato na zdecimovaných ruských katedrách germanistiky vlnu eufórie.

Hoci Palko sa literatúre venoval v mnohých svojich prácach, jeho článok Neexistujú kauzy Hríb má medzi nimi výnimočné postavenie. Nesmierne sa mi uľavilo, keď som sa dozvedel, že „Nie je to kauza Hríb. Nie je to kauza Rúfus. Nie je to kauza Zemková. Nie je to kauza Lampa. Je to megakauza Ako súčasné Slovensko narába so svojou minulosťou.“

Mylne som sa domnieval, že novinár Štefan Hríb svojím výrokom „Rúfus robil blbosti“ v deň básnikovej smrti a klamaním o jeho členstve v komunistickej strane hlboko urazil príbuzných i priaznivcov básnika a neospravedlnil sa za to. Ako Palko vysvetlil môj omyl? „Našťastie sa ozval Hríb. Úplne vecne, keďže pravda si môže dovoliť vecnosť.“ To je taká hlboká myšlienka, až mám obavy, že som ju celkom nepochopil. Znamená to vlastne „Vecne, pravda je vecná.“ Aký hlboký a originálny aforizmus! Kam sa hrabú Wittgensteinove jazykové hry!

Ešte prekvapivejšie zistenia na mňa čakali v druhej časti článku. Rúfus môže byť morálnou autoritou iba „v nekultúrnom národe čo nevie čo so svojou minulosťou“, akým je ten náš. Kto je za to podľa Palka zadpovedný? Tí, ktorých „zastihol November 1989 prekvapených, ktorí s ním nerátali a plnou parou sa prispôsobovali. Fico, Maďarič, kopa spisovateľov. Najmä spisovatelia, to je kapitola sama o sebe. Písali, písali, ale nie o tom, čo tu naozaj bolo.“

Toto zistenie spôsobilo v mojej hlave, ale aj na Ústave slovenskej literatúry, obrovský chaos. Vysvitlo, že fenomenálna kniha pamätí Lukavické zápisky od Hany Ponickej vôbec nie je o dôsledkoch komunizmu na život slobodných intelektuálov u nás! Tému totality nespracúvajú ani Tatarkov Démon súhlasu či Navrávačky, Mňačkove knihy Ako chutí moc a Súdruh Münchhausen, Slobodove vrcholné dielo Krv či Johanidesove prózy.

V nejakom úplne inom období sa zjavne odohrávajú aj memoáre Ireny Brežnej Na slepačích krídlach a Orodovnice od Jany Juráňovej. To isté platí pre Vilikovského romány Posledný kôň Pompejí či Slovenský Casanova, Rakúsov Nenapísaný román, Mitanove rané poviedky či Pišťankov Rivers of Babylon.

Doteraz som si myslel, že aj prvá časť môjho románu Eskorta opisuje detstvo v reálnom socializme, a že motívy našej krajiny v diktatúre sa vyskytujú u viacerých mladých autorov ako Pavol Rankov či Márius Kopcsay.

„Lenže historická pravda je iná,“ napísal Palko. Podľa neho žijeme roky „posledného vzopätia komunistických štruktúr na Slovensku.“ Odkiaľ to pán poslanec vie? Kde berie istotu, že sa súčasná garnitúra neudrží pri moci trebárs dve dekády?

Vtedy som pochopil – to nie je článok, ale poviedka, Palkov literárny debut, ktorý jednoznačne patrí do fantastiky! S týmto interpretačným kľúčom bolo všetko ihneď jasné. Palko sa rozhodol písať žáner fantasy a bolo to správne rozhodnutie. Za všetkým vidí metafyzický konflikt Dobra a Zla, čo je pre modernú rozprávku charakteristické. Vymýšľa si neskutočné, imaginatívne svety, ktoré zaľudňuje čierno-bielymi postavami.

Kultúra smrti proti Civilizácii lásky, „zložité obdobie triedenia duchov“ – samé silné fantasy motívy. Mužný a večne zamračený hlavný hrdina, neskazený civilizáciou, sa rozhodol zmeniť život svojho kmeňa k lepšiemu a vytrhnúť ho z chaosu.

Desiví a všade číhajúci nepriatelia majú groteskne zveličené vlastnosti a deformované podoby (netvor, elf, liberál), pričom nedokážu vzdorovať nadprirodzeným schopnostiam. Postava prechádza stále novými skúškami, vyrovnáva sa so zradcami a odpadlíkmi, pričom na zložité súboje používa fantastické rekvizity, ktorými čaruje podľa ľubovôle – ide predsa hlavne o pobavenie, o únik z tiesnivej reality a každodennej všednosti.

Palko podľa mňa pripravuje svoj literárny debut a to mystifikačnou kampaňou, za akú by sa nemusel hanbiť ani „neviditeľný“ Thomas Pynchon. Už dokonca vyšli aj bilbordy. Môžeme sa vám pozrieť do očí – to nie je volebný slogan, ale určite názov prvého dielu ságy, ktorej rozprávačmi sú dvaja starší duchovia, rozprávkové bytosti na poslednom bojovom ťažení.

Vydavateľom trilógie bude bezpochyby Pravá kniha a editorom Lukáš Krivošík, neprekonateľný autor ideologickej paraliteratúry a držiteľ významného ocenenia „2. miesto v esejistickej literárnej súťaži Euroatlantického centra na tému budúcnosť NATO“.

Vítam Vladimíra Palka ako svojho kolegu medzi slovenskými spisovateľmi a v novej kariére mu želám veľa úspechov.

palko_miklosko3