Literárny fond

Aj ja som jeden z desiatich

/ Michal Hvorecky / 14 komentárov

Na Slovensku sa nájde neúrekom bizarných médií platených štátom, ale Literárny týždenník vyniká. Keď roku 1988 vznikol, pôsobil mierne prestavbovo progresívne, hoci vedenie nezaprelo eštebácke základy. Na dno však perverzne zmutoval počas mečiarizmu, keď sa stal útočiskom nacionalistickej „kultúrnej“ úderky vládnej kliky. Dodnes dostáva dotácie desiatky tisíc eur, hoci má viac redaktorov ako čitateľov.

Medzi oficiálnych podporovateľov patria milovník automobilových magazínov pán prezident, ktorému „nezávislý“ časopis robil kampaň alebo Ján Chryzostom Korec, ktorý od neho dostal cenu za literatúru – asi za zhodný postoj k Tisovi, Ďuricovi a milovanému fašistickému Slovenskému štátu.

Čítať ďalej →

Kam idú moje dve percentá

/ Michal Hvorecky / 4 komentáre

K problematike Literárneho fondu sa vyjadrujem už roky, ale pri aktuálnej afére to rád urobím znova. V prvom rade, na Slovensku nikdy nebola rovná daň. Od začiatku z nej boli vylúčení tvoriví ľudia, ktorí platia v tejto krajine o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva. A nielen to, platím dokonca viac ako korporácie, ktoré majú väčšinou beztak daňové prázdniny: US Steel 10 rokov!, podobne VW, PSA, Johnson Controls, Samsung alebo Sony. A už sa k nám chystá BMW, ak mu štát poskytne pol miliardy eur a daňové voľno…

Ak vizuálna umelkyňa, divadelník alebo básnik žiadajú zopár stoviek eur na výstavu, novú hru alebo knihu, tak sú ešte aj v novinárskej obci označovaní za príživníkov a parazitov. Ale keď mimoriadne ziskové zahraničné firmy žiadajú desiatky miliónov, tak to vždy znamená „oživenie“, „posilnenie“ a sú to samé „pozitívne stimuly“. Napríklad v Írsku štát poskytuje daňové prázdniny umelcom, pretože tí patria k sociálne najviac ohrozeným obyvateľom.

Literárny fond je prežitok komunistickej minulosti a ďalší dôkaz, že väčšina kultúry sa u nás vôbec nezreformovala (a ani sa v dohľadnej dobe meniť nebude). Rád budem solidárne prispievať na tvorbu iných, ale odmietam povinné odvody do pochybných fondov, ktorých správcovia a kamoši sa na zastaranom systéme priživujú. Nikdy som sa v Literárnom fonde o podporu neuchádzal, pretože nechcem legitimizovať jeho činnosť. Ale platiť som im musel zo všetkých svojich honorárov, z každého článku, z každej predanej knihy. Ja nepotrebujem chodievať do „tvorivo-rekreačných zariadení“. Mne úplne postačí, keď ma prestanú trestať poplatkami iba za to, že píšem.

Prečítajte si, ako Literárny fond narába s peniazmi, ktoré vyberie na povinných 2 percentách z honorárov.

Čo urobiť s Budmerickým kaštieľom?

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

Budmerický kaštieľ som navštívil raz na niekoľko hodín na konferencii. Neprespal som tam ani jednu noc, nehovoriac o pobyte.

Doteraz sa mi v nočných morách zjavujú zobrané spisy Vojtecha Mihálika, ktoré v tamojšej knižnici zaberali pol steny a za ktoré vtedy člen ÚV KSS, predseda Zväzu spisovateľov a hlavný socialistický realista zobral honorár, o akom mohli jeho ideologickí nepriatelia v USA iba buržoázne snívať. Na Slovensku má bohatú tradíciu, že len čo literát získa najvyššiu funkciu, zistí, že je aj najlepším literátom a mal by najviac vychádzať, cestovať a zarábať.

Systém, ktorý v Budmericiach fungoval, som bojkotoval napriek tomu, že som (teraz už bývalému) správcovi, Literárnemu fondu, za trinásť rokov publikačnej činnosti zaplatil tisíce eur. Dve percentá mu odvádzam zo všetkých svojich kníh, článkov, reklám aj z väčšiny vystúpení.

Dúfam, že sa peniaze využili na napísanie aspoň jedného románu či zbierky poviedok, a nepretiekli dolu hrdlami vo forme teplej borovičky a kyslého bieleho vína.

Pred dvoma rokmi strávil v Budmericiach mesiac mladý rakúsky spisovateľ Constantin Göttfert, ktorý mi šokovaný rozprával, že postaršie slovenské osadenstvo od desiatej ráno pilo prvú ligu a s pobavením komentovalo jeho zámer pracovať na novom rukopise.

Čítať ďalej →