Dunaj bol mŕtvou riekou

Redaktor Ján Gregor so mnou urobil rozhovor pre denník SME.

O pár týždňov sa mal v Bratislave konať festival Wilsonic, ale tento ročník nebude. Podieľali ste sa na jeho založení, kedy sa objavili problémy?

Som z toho smutný a je mi to ľúto kvôli ľuďom, ktorí akciu robia. Wilsonic narazil na malosť slovenského hudobného a festivalého trhu. Keď som ho ešte robil aj ja, bol to malý festival, no v uplynulých rokoch veľmi narástol. Tibor Holoda sa pokúšal preniesť podujatie zo západnej mestskej kultúry k nám. Tunajší ekonomický model však takú záťaž neuniesol. Festival má budúcnosť, ale musí sa zmeniť, čo hovoria aj organizátori. Držím im palce.

Wilsonic chcel byť hudobne progresívny a také bolo aj vaše doterajšie písanie. Nová kniha je však iná. Čo sa zmenilo, dalo by sa povedať, že Michal Hvorecký dospel?

„Kniha je aj pre mňa radikálne iná. Je pokusom o klasickejšiu epiku, o silné rozprávačstvo. Chcel som si vyskúšať niečo nové. Počas práce na Dunaji som od začiatku cítil literárny potenciál. Napriek tomu, že som si pre cestovnú kanceláriu odmakal svoje, popri drine som stále vnímal Dunaj ako epickú rieku. Hrdina je súčasný človek, spojený s mojou skúsenosťou. Chce žiť literatúrou, prekladaním, ale realita mu ten sen znemožní a prinúti ho zmeniť povolanie.“

Čítať ďalej

Hvorecký napísal výbornú knihu. Konečne

Recenzia románu Dunaj v Amerike v denníku SME:

Nejestvuje slovenská literatúra. Presnejšie, akoby tých literatúr existovalo mnoho a spoločného veľa nemali. Niektoré texty sú určené zúfalým ženám v domácnosti a vďaka nim snívajú sny o ružovom svete princov na bavorákoch. Iné zase číta šesť priaznivcov „krásnej knihy”, no spoločenských dopad týchto textov sa v limite blíži k nule. A niekde medzi tým balansujú všetky tie takzvane trendové herečky či mladí autori, ktorí by chceli písať moderne. Akurát že úplne o ničom.

Málokedy sa však tieto rôznorodé literárne svety pretnú. Je to trochu škoda, pretože z takého napätia by konečne mohli vzniknúť nielen „dôležité” , ale aj zaujímavé knihy. Za dlhé obdobie sa to podarilo až teraz. A prekvapivo tento literárny zázrak dokázal urobiť Michal Hvorecký svojim novým románom Dunaj v Amerike. Práve od neho by to čakal málokto, o to je to prekvapenie príjemnejšie.


Čítať ďalej

O literárnom remesle. Pocta Jane

Keď som na slovenských univerzitách párkrát hovoril o dôležitosti editovať rukopis, neraz som sa stretol s názorom, že ide o podlizovanie sa publiku nehodné ozajstnej literatúry. No odjakživa som si myslel, že úprava hotového textu je takmer rovnako dôležitá ako samotné písanie.

Prvé prózy mi editoval Egon Bondy. K úspechu Lovcov & zberačov výrazne prispel Pavol Minár, ktorý medzičasom literárnu scénu opustil a úspešne sa venuje reklame. Jazykovú stránku Plyšu ovplyvnila jazykovedkyňa a autorka Inge Hrubaničová, ktorej kniha o slovenčine patrí k titulom roka.

Keď som písal Dunaj v Amerike, uvedomoval som si, že taký veľký projekt sám nezvládnem. Roky zažívam pri nedeľných obedoch u rodičov rituál. Mama sa ma opýta: „Koľko si tento týždeň napísal?“ „Dve som strany vyškrtol,“ odpovedám. „Ale ako potom môžeš niečo dokončiť?“ „Neviem, celé mesiace škrtám a na konci je hotový román.“

Čítať ďalej

Mapa Dunaja

Chcel som, aby na začiatku knihy bola mapa rieky. Keďže aj na ne sa vzťahujú autorské práva, a tie prísne dodržiavam, ukázalo sa to ako prekvapivo ťažká úloha. Napokon mapu v Nemecku špeciálne pre román vytvorila kartografka Vera Rochlitz, za čo jej patrí moje poďakovanie. Sú na nej všetky zastávky, topografia príbehu od Čierneho lesa až po Čierne more a mestá Mníchov, Regensburg, Passau, Linz, Melk, Viedeň, Bratislava, Budapešť, Moháč, Vukovar, Belehrad, Vidin, Russe, Veliko Tarnovo, Braila, Tulcea a Sulina. Obrázok sa dá kliknutím zväčšiť.

Dunaj je rieka príbehov: interview o románe